Čalfova vláda národného porozumenia nepriniesla veľa porozumenia hlavne v hlave mojej mamky. Mamku nový systém riadne zaskočil. Pre môjho otca sa v kotolni nič nezmenilo, len to uhlie z bane Nováky a bane Cígeľ bolo stále horšie. Tatko nič neriešil. Od roku 1989 bol šťastným pracujúcim dôchodcom a tešil sa na každé nové ráno. Ocko mal ráno stále rovnaký zvyk. Vstal okolo 5,00 a šiel sa posadiť na záchod. Vždy robil tri veci naraz. Pišal, kakal a fajčil. Pamätám si, ako ešte cez moju strednú školu si ocko popálil cigaretou ?oné?, nakoľko odklepával popol do záchodu, keď na ňom sedel cez roztiahnuté nohy. Raz mu tam, áno presne tam, odpadol popol aj s ohňom a to bolo divadlo. Nakoľko som bol dobrý syn, tak som mu ešte v ten deň odmontoval popolník ČSD z vlaku a namontoval som ho na stenu nášho záchodu. Od tohto dňa sa už ocko nikdy nepopálil, ale u nás na záchode, ste sa cítili ako vo vlaku. Mali ste to tam aj s logom. Popolník som samozrejme zachránil pred rekonštrukciou bytu v roku 2019. Hľadám dobrú latrínu alebo WC, kde vlakový popolník priskrutkujem. Ak o takej viete, tak dajte informáciu mne. Nemôže to byť ale len také normálne WC, musí to byť „budar“ s históriou hodnou nášho železničného popolníka. Tatko nikdy neraňajkoval. Po tom čo sa umyl a obliekol tak sa vybral pešo do práce. Po práci sa vybral domov, ale zastávok bolo v roku 1990 už veľa a prichádzal domov vždy až k večeru. Užíval si života a priateľov. Ku cti mu slúži, že vždy prišiel po vlastných a nikdy ho ani nedoviezli taxíkom, ani nedoniesli smykom. Môj tatko keď mal vypité, tak bol veľmi spoločenský a veselý. Bol usmiaty a všetkých o to viac ľúbil o čo viac mal poldecákov v sebe. Pil borovičku, preto aj príjemne voňal po lese. Fajčil cigarety Clea, krabičku denne.
Mamka všetko riešila. Hlavne politiku. Mama nikdy nesúhlasila s mojím postupom a nemohla rozdýchať to, že som sa nechal zo strany vylúčiť. Keď sa dozvedela, že som sa začal zaujímať o náboženstvo a študujem Bibliu, tak to niesla veľmi ťažko. Tvrdila, že to ma nahovorila moja veriaca žena, že čert mi ju bol dlžen a podobné veľmi milé súvetia. Mamke som sa nečudoval, svojím spôsobom som ju aj chápal. Vedel som, že sa jej tretí krát v živote zrútil životný cieľ. Najprv chcela byť rádová zdravotná sestra v habite, potom v 50-siatich rokoch zakladala družstvá. Neskôr učila aj na večernej škole marxizmu-leninizmu a teraz ju znovu lákalo učenie katolíckej cirkvi. Ja som to všetko rešpektoval, ale žil som si svoj život. Bola len otázka času kedy naše spolužitie mamka stopne. Po tom čo Peter Weiss premenoval KSČ na SDĽ (november 1990) prestala platiť známky. Preukaz KSČ si ale nechala a má ho dodnes.
Ja aj Janka sme pracovali a mamu sme neriešili. Mali sme vlastnú izbu, boli sme viac mimo domov ako doma a soboty nedele sme trávili s otcom na chate Demjata. Ja som pripravoval s Ivou stratégiu a učili sme sa programy, ktoré som buď naprogramoval, alebo sme ich zakúpili a Janka zaúčala skoro všetky pracovníčky personálneho, mzdového ako aj všeobecnej učtárne ZPA na prácu s personálnym počítačom. Viedla školenia, ktoré si sama aj pripravovala. Mali sme čo robiť. cez deň sme makali v práci a cez noc sme tiež riadne makali, aby sme mali deti. V práci sa nám darilo, v noci sa nám darilo tiež. Kým v práci to bolo s kladným výsledkom v noci to bolo zatiaľ bez výsledku. Ale nevadilo nám to, ako hovoria ľudia v Indii a Nepále aj cesta môže byť cieľom. Páčila sa nám aj tá cesta k deťom. Nikde sme sa neponáhľali, nakoľko sme výbuch atómovej elektrárne Černobyľ prežili na Ukrajine v Kyjeve. Brali sme to, že je lepšie dieťa zdravé a neskôr ako hneď a choré. Organizmus vedel prečo reaguje tak ako reaguje. Ako sa hovorí, nechali sme to v Božích rukách. Moja mamka mala ale na náš život iný názor. Pamätám si to presne. V stredu 14.08.1991 nás mama vyhodila z jej bytu. Byt sme museli opustiť do nedele. Aj keď sme to predpokladali, bol to pre nás šok.
Našťastie ZPA malo svoju slobodáreň. Vo štvrtok zašla Janka na personálne a v piatok už mala kľúče od izby v penzióne na Budovateľskej. V sobotu sme sa sťahovali. Otec mám na sťahovanie požičal svoju Škodu Octáviu. Vraj byt je mamin, ale auto jeho. Otec pri našom sťahovaní plakal. Mama tam v sobotu už nebola. Sadla si ráno na autobus a navštevovala rodinu ktorej oznamovala, že ona nás nevyhodila, to my sme sa tak rozhodli, nakoľko ona ostala verná myšlienke marxizmu a ja nie. Vraj už neznesiem bývať s mamou pod jednou strechou. Aj táto vedomá lož otca veľmi hnevala a robila ho smutným. Ale nedalo sa inak. Aj o tom je život. Museli sme to prežiť.
Najviac na naše odsťahovanie doplatil otec. Už druhý krát mu odišiel syn z domu. Začal viac piť. Viac fajčil. Začali sme menej chodiť na chatu. Od môjho odsťahovania som už otca nikdy nevidel tak veselého ako predtým. Vždy z neho vyžaroval určitý smútok. Mama sa so mnou nerozprávala skoro dva roky. Otec 1.2.1993 umiera na rakovinu pľúc. Mama ostáva vo svojom trojizbovom byte sama. Bola tam sama 26 rokov. Posledných 7 rokov v byte na Októbrovej sa o ňu chodila denne starať moja manželka Janka. Mama jej za to, že Janka nakupovala, upratovala, umývala ju aj byt, vybavovala a platila dovoz stravy, platila inkaso na pošte… a mnoho iného, nikdy nič nedala. Žiadny darček, žiadne peniaze a dokonca jej za to ani nikdy nepoďakovala. Keď Janka mala veľa práce, alebo sama ochorela a preto neprišla k mame, tak jej vždy nezabudla riadne vynadať. Či ona tam má sama zdochnúť? Nadávať to vždy vedela a vie aj dnes veľmi dobre. Áno aj o tom je život.
Ak bola ale chorá mama tak sme spolu (Janka, ja a moja milovaná sestra Eva) hľadali všetky spôsoby ako ju vyliečiť. Spoločným úsilím sme ju za tých posledných 7 rokov najmenej 3x ukradli hrobárovi z lopaty. Nakoniec mala mama úraz chrbtice. Tak to vyšlo, že som sa k nej musel nasťahovať ja. Bývali sme spolu (alebo lepšie povedané, mama ma riadne svojím správaním vytrápila) celých 9 mesiacov. Znovu som ju po jej úraze naučil chodiť, jesť, piť, umývať sa, používať toaletu… a mnoho iného. Cez deň jej pomáhala najlepšia opatrovateľka na svete Cilla a ráno, poobede, večer a v noci ja. Na sobotu a nedeľu prišla moja sestra Eva a Jitka. Vraj aby som si aj videl manželku. Počas týchto 9-tich mesiacov som zariadil lekárov, revíznych lekárov, sociálnu odkázanosť a nakoniec mama sama a dobrovoľne podpísala prihlášku na Veselku. Keď sa spýtate akým zázrakom sa mi to podarilo, tak to nebol zázrak. Dôsledne som uplatňoval zásadu, že mama pri mne nemohla rozprávať negatívne o nikom. Stále som ju zastavil a povedal som jej nech si u daného človeka spomenie na niečo pekné, čo pre nás ten človek urobil a potom mi o tom dobrom porozpráva. Mama si nikdy na nič pozitívne nespomenula, tak som jej porozprával dobré veci o danom človeku ja. Tiež sme sa dohodli, čo patrí medzi moje povinnosti a to som robil aj bez ďakovania, ale o všetko naviac ma musela poprosiť a potom poďakovať. Jednoduchým prosím ťa, môžeš mi … Ako s malým deckom. Videl som ako ju tento spôsob komunikácie neuveriteľne uráža. Naviac ak začala kričať a nadávať, tak som bez slova odchádzal a zamkol som sa v svojej izbe. Reagovala tak, že mi začala búchať barlou či palicou na dvere. Rýchlo sa unavila. Mama blbá nie je ani v svojom veku. Pochopila, že pri mne nemôže na nikoho nadávať, nikomu nemôže rozkazovať a nebude to so mnou nikdy inak. O veci sa prosí a ďakuje, nenadáva sa a nekričí. Nakoniec aj ona veľmi netrpezlivo čakala na prijatie do jej nového domova. Zdravotný stav sa jej zlepšil, ale so mnou zažívala pozitívne peklo. Ani raz som jej nedovolil nič negatívne. Jednoducho peklo! Do domova ju odprevadila sestra Eva, Ja, Janka a jej opatrovateľka Cilla. Jitka si čas nenašla.
Dnes mama žije pokojne v domove seniorov v Prešove, kde je veľmi spokojná. Má samozrejme samostatnú izbu tak ako si to stále priala. Ak chcete vedieť ako dnes vyzerá, tak má svoj vlastný facebook (link TU!).
Takto si moja mama vybrala pokojnú jeseň svojho života. 🙁
PS: Janka navštevuje mamu aj v jej novom domove. Ešte pred pandémiou koronavírusu za ňou prišla a videla ako sa babka „rýchlo presúva“ po chodbe Veselky dozadu k automatu na kávu a čokoládu. Dobehla ju a spýtala sa či má chuť na čokoládu. Babka sa zamračila keď ju videla. Nie na čokoládu nemám chuť odpovedala, ale pri automate sa hádali babky a dedkovia o politike. Tak som sa chcela zapojiť do hádky. Ako vidíte mojej mame určite spoločnosť iných starčekov plne vyhovuje. Ja by som sa s ňou o politike nehádal… So mnou je to peklo. 🙂
Neprešlo jazykovou úpravou!