Nástupom do DT Prešov som prijal od generálneho Mika jednu veľmi dôležitú úlohu. Miko sa chcel postupne úplne odpojiť od PORS Prešov a všetky činnosti ktoré nám robila PORS-ka si robiť sám. Podľa mňa sa takto pripravoval na privatizáciu podniku, ale o tom si pred revolúciou nik nedovolil ani prdnúť, nie že ešte nahlas o tom hovoriť. Najprv sme si teda s mojou vedúcou sadli a spolu analyzovali ktoré činnosti robíme a označili sme tie kľúčové pre náš podnik. Potom sme vyznačili ktoré činnosti nám zabezpečuje podnik PORS. Nakoľko sme boli obchodná firma, tak naše kľúčové činnosti boli činnosti obchodné. Museli sme skonštatovať, že z týchto procesov nemáme nič podchytené tak, aby sme mali informácie napr. na riadenie nákupu tovarov. Ak naši obchodníci chceli vedieť, čo a ako sa predáva, nevedeli nič. Ak to naozaj chceli vedieť, tak museli obtelefonovať cca 250 predajní a takto „na hubu“ sa dozvedieť čo si o tom myslia naši vedúci. Aj tržby sa u nás hlásili len telefonicky. Darinka ich zapisovala do papierovej plachty a potom poobede ich spočítavala a oznamovala generálnemu riaditeľovi. Banka nám nebola ochotná oznamovať naše stavy účtov, a už vôbec nie na telefonické zavolanie. Plánovať platby faktúr bolo nemožné. Uprednostniť platby prioritných tovarov, protizákonné.
Naše predajne sa zásobovali tak, že vedúci predajne raz za 7/14 dní prišiel osobne do nášho veľkoobchodného skladu na výber. Tam vo vzorkovni boli vystavené vzorky tovaru ktoré sme mali vo veľkoobchode a vedúci si ich objednávali. Ak sa tovar vo vzorkovni nevystavil, tak sa neobjednal. Alebo sa celá zásielka dodala známemu. A zadarmo to samozrejme nebolo. Platili tam pravidlá priorizácie, hlavného sortimentu predajne, lokalizácie… Výnimiek bolo mnoho a boli bez algoritmizovateľných pravidiel. Teda iné slovo mal vedúci drogérie Dargov v Košiciach a iné slovo mal vedúci predajne Drobného tovaru v Medzilaborciach. Ale len dokiaľ nenahneval skladníčku. Ak ju nahneval, tak tovar na vzorkovňu nevyložila a objednať nebolo čo, ani pre Dargov. Všade panovali nepísané pravidlá, intrigy a úplatky. Radosť popisovať dané procesy.
Počas popisovania našich nepopísateľných procesov sa nám podarilo objednať a zakúpiť v pridruženej výrobe agrodružstva Slušovice prvé počítače, ktoré už mali procesor 8088 a pracovali s operačným systémom MS-DOS. Ich konfigurácia bola mizerná, ale konečne sme mali nejaké počítače kompatibilné s IBM XT. (Robotron, Intel 8088-2 na frekvencii 4.77 MHz; operačná pamäť 640 KB; 2xdisketová jednotka 5.25“ pre 360 KB diskety; HDD 5.25“ s kapacitou 20 MB; klávesnica; 12“ farebný monitor s EGA.) Generálny riaditeľ sa poriadne ťapol po vrecku a zakúpil nám 3 ks týchto počítačov. Nezabudnite, že stále sme boli pred nežnou revolúciou. Počítače boli drahé aj preto, že obsahovali aj legálny software. Systém MS-DOS, NC, SuperCalc, FoxBase III Plus s možnosťou update na FoxPro 1.0, nemecký Turbo Basic (veľmi podobný ako mal počítač 1715) a ešte nejaké maličkosti. Ja som mal samozrejme ešte z vysokej školy Turbo Pascal aj Assembler. Od organizácie Zväzarmu 602 Praha sme zakúpili prvú verziu Editora T602 a pripojili poľské ihličkové tlačiarne D100. V Drobnom tovare sa začala doba počítačová.
V tejto našej eufórii si ani nik nevšimol, že som na jednej schôdzi ZO KSČ pred všetkými prítomnými členmi, položil preukaz člena a požiadal som o vylúčenie. Zo stany sa nedalo dobrovoľne vystúpiť. Túto vymoženosť tam zaviedol až Peter Weiss po jej premenovaní na SDĽ (premenovací zjazd sa konal v Prešove už bez mojej maličkosti). Prečo sa nedalo z KSČ vystúpiť? Sovietsky súdruhovia, autori stanov strany celkom správne predpokladali, že komunistická strana je najlepšia a chcieť z nej vystúpiť môžu len duševne chorí ľudia, alebo nekalé indivíduá, ktoré niečo skrývajú. Niečo veľmi nepekné. Podľa stanov strany ste bol psychicky chorý, keď dobrovoľne opúšťate najlepšiu organizáciu na svete. Bola samozrejme aj druhá možnosť. Pracuješ proti strane. Aj v jednom aj druhom prípade teda vylúčenie bolo podľa stanov celkom správne, bez ohľadu na to, že si o odchod požiadal sám. Vedel som o tom a neprotestoval som. Zo strany som bol tesne pred nežnou revolúciou „dobrovoľne vylúčený“. 🙂
A to bola tá posledná kvapka a potom to vypuklo v celom Československu. 🙂
Jedinú osobu ktorú moje položenie členského preukazu strany zaskočilo bola Iveta, moja vedúca. Čakala, že podľa najlepšej tradície strany budem vyhodený z práce a čaká ma kotolňa. Mne by to ani nevadilo na kotolňu som bol zvyknutý a v jednej práve pracoval môj tatko (diplomovaný technik), ako vedúci. Ak by to tak bolo, môj život by sa uberal iným smerom, ale prežil by som. Počítal som aj s tým, ale nebolo to tak. V podniku sa všetci tvárili, že im to vôbec nevadí a generál Miko s nami (Ivou a mnou) komunikoval o stratégii rozvoja personálnych počítačov, tak ako by mi vôbec nepreskočilo. Asi ani náš generálny už neveril záverom strany. Postupne sa ukľudnila aj Iveta. Dúfala, že jej ostane kolega na ktorého si za tak krátky čas zvykla. So svojou šéfkou som si rozumel veľmi dobre. Spájali nás počítače. Iveta je človek ktorý ma ťah na bránku. Vie veľmi dobre rozpoznať hodnotné ciele a potom tieto ciele aj dosahovať. Hlavne vie držať smer k cieľu, aj keď je ďaleko. Táto vlastnosť je u ľudí veľmi zriedkavá. Ako vedúca VS DT vedela veľmi dobre motivovať všetkých svojich podriadených, Už vtedy rozumela, že tento projekt zabezpečenia vlastného informačného systému nám veľmi pomôže aj osobne. Tak prečo nepomáhať generálovi, keď sa okolo tohto projektu veľa naučíme. Mali sme spolu ešte mnoho plánov. Ako už veľa krát v živote, znovu som mal „sakramenské“ šťastie na ľudí, vtedy som si to ale ani veľmi neuvedomoval. Bol som plný novej energie, mladý a blbý. 🙂
Na uliciach v Prahe začali polievať študentov. Začali heslá: „Máme holé ruce!“ Začala revolúcia. Ani surový zákrok ale nedostal do ulíc dostatok ľudí. Nabehli herci, študenti, disidenti dokonca prišiel farár. A nič. Nebolo rozbušky. Aj tá však prišla. Pamätám si ako sa po celej republike rozšírila fáma o zabití študenta Šmída. [link TU!] Vtedy sa konečne začalo štrngať aj v Prešove. Nežnej revolúcie som sa nezúčastňoval. Radšej sme s Ivou precizovali stratégiu ako oddelíme Drobný tovar Prešov od PORS Prešov. Všetko ale neprebiehalo tak, ako predpokladali plánovači revolúcie. V decembri 1989 prezident JUDr. Gustáv Husák, CSc vymenoval vládu národného porozumenia pod vedením Mariána Čalfu, komunistu slovenskej národnosti. Okamžite po tomto vymenovaní sa celkom bez dohody s disidentmi vzdal prezidenta, abdikoval. Posledné veľké štátnické gesto Gustáva Husáka. Takto otvoril možnosť zvoliť ešte komunistickému národnému zhromaždeniu (parlamentu) nového prezidenta. Všetko sa to odohralo zákonne a pred slobodnými voľbami. Kto bude nový prezident? Na Slovensku ľudia vykrikovali Dubček na hrad. Dubček, Dubček, Dubček, hurá, hurá, hurá. To, že boli ľudia na ulici bolo fajn, ale kričali blbé heslo.
Práve v tomto čase ku mne do kancelárie v budove pri stanici zavítal česky hovoriaci chlapec. Vraj hľadá Andreja Halagu. To som ja, vravím. Chlapec si veril, predstavil sa ako pravá ruka Václava Havla. Povedal, že má pre mňa návrh od Václava. Zašli sme do vedľajšej miestnosti, kde sme mali svoje nové počítače. Zatiaľ tam nik nepracoval. Dostal som ďalší životný návrh ktorý sa neodmieta. (Po koľký krát už v živote.) Chlapec vedel, že som bol vylúčený zo strany. Vedel že viem celkom férovo na svoju stranu dostať mnoho ľudí ak to tak chcem. Práve takýchto lídrov Havel hľadá, povedal mi. Dobre, skonštatoval som. Otázka znie inak. Ako Václav Havel, alebo niekto z jeho tímu o mne vie? Kto ma doporučil? Dozvedel som sa, že môj kamarát z anténnych zosilňovačov z Nového Mesta nad Váhom, pracuje pre Václava Havla. A vraj aj pár vojakov ktorých som spoznal ako vojakov v civile (vojakov kontrarozviedky). Doporučujú ma, ako dobrého chlapa, na ktorého je spoľahnutie. Vraj takí sa už nerodia. No to bol raketový kariérny rast, skonštatoval som. Čo sa odo mňa žiada? Len to čo zvládneš. Dozvedel som sa, že ak sa postavím v Prešove na tribúnu a presvedčím dav aby kričal, Havel na hrad, Havel na hrad, tak nech si poviem čo chcem, dostanem to. Ak budem chcieť, tak v Prešove som ich človek a ja budem doporučovať ďalších do nových vládnych zodpovedností. Podľa tohto mladého človeka aj skutočnosť, že som sa nechal vylúčiť z KSČ pred revolúciou jasne dokazuje, že to mám v hlave riadne poskladané.
Neprotestoval som, že to mám v hlave celkom vymlátené, ale odmietol som jeho životný návrh. Politikom som určite byť nechcel. Doporučil som mu ale jedno meno. Človeka, ktorý sa určite poteší jeho návrhu a určite to zvládne. Na druhý deň mi tento mladý človek ešte prišiel poďakovať. Chválil ma, že to bolo naozaj dobré meno a včera pri proteste dav začal kričať to ich vytúžené, Havel na hrad. Viac som tohto mladého človeka nevidel. Ale neskončilo to tak smutne. Asi do týždňa som prijal ešte návštevu svojho kamaráta od zosilňovačov a poďakoval mi, že som mu pri tých rybičkách tak jasne a pravdivo povedal, že nech do KSČ nevstupuje. Je mi za to veľmi vďačný. To, že nebol člen KSČ mu otvorilo cestu, tam kde je. Ak by som ho potreboval, tak ho určite nájdem. Teraz sa bude pohybovať len vo vrcholovej armádnej politike, tak ako si to celý svoj život prial. Ak budem chcieť, tak nech zavolám, aj o dvanástej v noci. Ďakujem Bohu, že som to nikdy nepotreboval. Presne 29.12.1989 komunistický parlament ČSSR volí Václava Havla za prezidenta. Začína naša demoverzia.
Ako pokračoval môj život? Zameral som sa na svoju rodinu, svoju prácu a pomoc ľuďom ktorí moju pomoc prijali. Nikdy som v svojom živote ani jedno svoje rozhodnutie neľutoval. Dnes by som sa zato, že by som bol „priateľom“ Václava Havla, určite veľmi hanbil. Takto môžem chodiť po svojom rodnom meste rovno, s hlavou hore. Čisté svedomie je hodnota, pre ktorú som to vtedy odmietol. Podobné manipulácie s ľuďmi odmietam dodnes. Takto som sa nestal nežným revolucionárom.
Neprešlo jazykovou úpravou!