Od roku 1993 do roku 1996 sa mala realizovať druhá vlna privatizácie. Verchuška sa hádala o metódu, ale všetkým bolo jasné, že to bude riadna rozkrádačka národného majetku. Ako najspravodlivejšia metóda sa nám všetkým javila zamestnanecká privatizácia. Túto metódu podporoval aj náš generálny riaditeľ a jeho cesty do Prahy a Bratislavy aby presadil zamestnaneckú privatizáciu nášho podniku sa zniekoľkonásobili. Zamestnanci sa už cítili ako páni podniku a ROH organizovalo stretnutia zamestnancov, na vyslovovanie dôvery vedeniu, riaditeľom, vedúcim. Každý kecal do všetkého a nik za nič nezodpovedal. Bola to nádherná doba. Výsledkom týchto revolučných stretnutí bolo jednoznačné stanovisko, že je potrebné znížiť počet námestníkov nášho generála o 2ks. Všetkým sa nepáčil už z princípu personálno-kádrový námestník a zle vychádzali aj s technickým námestníkom. Preto sa rada zamestnancov VPN, alebo také niečo, obrátila na vedenie podniku s jasnou požiadavkou redukciu zástupcov o nínus 2ks. Nebudeme predsa živiť v „našej akciovej spoločnosti“ niekoho kto nepracuje tak, ako si to predstavujeme! Generál túto požiadavku úplne v pohode prijal. Za niekoľko mesiacov oboznámil radu zamestnancov s projektom zamestnaneckej privatizácie. Majetok štátneho podniku sa rozbije do dvoch akciových spoločností so sídlom v Košiciach a Prešove. Dovtedy ale ešte zo štátneho podniku prepustí dvoch svojich námestníkov, presne tak ako si to priali. Bude mínus 2ks. Prepustí obchodnú a ekonomickú námestníčku. Mne ako analytikovi bolo jasné, že vedenie prepúšťa kľúčové osoby podniku. Naviac odborníčky na ktoré som sa mohol vždy spoľahnúť. Inžinierky ktoré naozaj dobre rozumeli svojej práci, s obrovským množstvom osobných kontaktov. Vtedy to bolo pre mňa nepochopiteľné rozhodnutie. Dnes to už chápem. Generál bol génius (ale len pre seba, samozrejme).
Zamestnanecká akciová spoločnosť sa ale nerodila ľahlo. FNM nechcel len tak dať podnik niekomu kto ho vybudoval, teda zamestnancom. Preto veľkoobchodný podnik ponúkal na priamy predaj ľubovoľnému kupcovi. Ako veľkoobchod zachrániť? Banky dávali úvery členom novej elity na počkanie. Aj na to však generál mal riešenie. Dané riešenie sme používali aj pri privatizácii maloobchodných predajní. Riešenie spočívalo v tom, že sa pred tzv. prehliadkou predajne presunuli na predajňu nepredajné zásoby a to v maximálnom množstve ktoré umožňoval priestor predajne. Záujemcovia videli sklady plné mávatiek (link TU!) na prvého mája, obrázkov Lenina, Marxa a tisíce iných blbostí ktoré boli nepredajné. Mali ale jednu veľmi dobrú vlastnosť, vysokú nákupnú cenu. Kúpiť takýto tovar spolu s predajňou bola samovražda. Málo ľudí túto samovraždu spáchalo. Ale našli sa aj takí. Potom museli predávať tento tovar hlboko pod nákupnú cenu a prvé roky namiesto zisku z podnikania mali veľkú stratu. Ak však predajňu kúpil náš vedúci, tak sa tovar na reklamáciu vedúceho (on bol náš zamestnanec a teda vedel ako tovar vrátiť do veľkoobchodu), ešte do preberacej inventúry presunul cez veľkoobchod na inú predajňu a tam poslúžil na rovnaké odstrašenie ďalších mimopodnikových záujemcov. Veru, veru byť novým vlastniteľom predajne Dobrého tovaru, bolo pre nedomácich a nedohodnutých drahé rozhodnutie. Bolo ale jasné, že mávatka a somarinky na veľkoobchod nebudú stačiť. Chcelo to lepší kaliber nepredajného tovaru. Kaliber prišiel. Drobný tovar š.p. nakúpil z Turecka prášok. Volal sa Bingo. Nazvať Bingo ale pracím práškom, na to by človek potreboval veľa, veľmi veľa odvahy. Krátko povedané, bol to prášok v krabiciach. Veľa prášku. Veľa krabíc. Vagóny prášku. Vagóny krabíc. Kvalita sa nedala porovnať ani s namáčacím prostriedkom Namo, ale cena bola ako za Persil. Vždy keď sa našiel zaújemca o kúpu veľkoobchodu DT a prišiel na obhliadku skladov, práve vykladali Bingo. Vagóny Binga. Desiatky nákladných áut Binga. Záujem o priamy nákup skladov aj s tovarom takto rýchlo upadol. Náš veľkoobchod si presúval Bingo asi rok. Prešov, Košice, Michalovce. Kde bola prehliadka, tam sa vykladalo a naskladňovalo Bingo. Záujemca na priamy predaj skladov a tovaru v nich sa nenašiel. Mohlo sa „zamestnanecky privatizovať“.
Ako som už napísal, pred privatizáciou riaditeľ prepúšťa kľúčové osoby podniku. To ma naštartovalo, aby som sa s ním išiel porozprávať na štyri oči. Z rozhovoru som pochopil, že akcia sa síce bude volať zamestnanecká privatizácia, ale podnik (aspoň Prešovská časť, ale keď sa vydarí tak aj …) skončí v rukách jediného zamestnanca, nášho generálneho riaditeľa. Nakoniec s ním o podniku budú rozhodovať ešte maximálne dvaja ľudia. Mne ako človeku ktorý vybudoval celý informačný systém ponúkol celých 5 akcií nového Drobného tovaru, bez hlasovacieho práva (námestníci mali možnosť kúpiť 10ks, bol som teda polovica námestníka). S vďakou som odmietol. Z Drobného tovaru Prešov som odišiel zakrátko potom, čo bola prepustená ekonomická námestníčka Lýdia a spolu sme potom rok pracovali v Košiciach. Nakoniec sme sa presunuli do spoločnosti K-mart. Lýdia ostala tejto spoločnosti verná, ja som pred jej predajom do spoločnosti Tesco odišiel na voľnú nohu. Spolu s Ing. Evou Husovskou sme si založili firmu (živnosť sme mali obidvaja už niekoľko rokov) a nikdy som dané rozhodnutie založiť s Evou vlastnú spoločnosť Hajasoft, s.r.o. neoľutoval. To je už ale iný príbeh. O tom ešte niečo napíšem.
Ak sa pýtate ako dopadol Drobný tovar Prešov š.p. a ako to skončilo s tým Bingom? Skončilo to tak ako si to generál naplánoval. Po tom čo sa na základe rozhodnutia ministra hospodárstva v 10/1995 odčlenil majetok na privatizáciu pre zamestnaneckú akciovku, tak stará spoločnosť poslala do Turecka reklamáciu na cenu Binga, ktorá určite nezodpovedala kvalite dodaného produktu. Zmluvu ktorú generál podpísal si ošetril veľmi dobre. Reklamácia bola Tureckou stranou uznaná a podniku boli vrátené nemalé peniaze. To zlacnilo Bingo, pod úroveň Nama a produkt sa ako namáčací prostriedok dobre a so ziskom predal. Nemám presné informácie o tejto akcii (už som v DT nepracoval) ale počul som, že tento nákup dokonca preverovala polícia, nakoľko niekto napísal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, ale ani polícia nenašla žiadne porušenie zákona. Náš generál a jeho právnici boli a sú ľudia ktorí dobre vedia čo robia. Naviac tento postup bol vždy plne v súlade s domácim aj medzinárodným právom. Od nášho generála som sa veľa naučil, aj keď privatizácia dopadla tak ako dopadla. Mám mu byť prečo vďačný. Jeho obchodnícke postupy a metódy riadenia podnikových procesov sa dostali do mojej zlatej knihy podnikania.
Práve v tomto období 01/1995 som zakladal svoju vlastnú firmu a na moje veľké prekvapenie, som dostal ponuku od Ing. Tibora Miku, aby som sa u neho znovu zamestnal na polovičný úväzok a zaviedol nové pokladničné systémy aj Drobnému tovaru. Ing. Miko ťažko niesol to, že som odmietol sa stať mini-akcionárom Drobného tovaru, ale moju odbornosť nikdy nespochybňoval. Je to priamy a rovný chlap. Ponuku na prácu som dostal preto, lebo v spoločnosti K-mart som bol jedným z kľúčových pracovníkov pri zavádzaní informačného systému veľkopredajne potravín v obchodnom dome Máj Praha. Tam K-mart ako jeden z prvých v ČSSR spustil predaj plne založený na čiarovom kóde (a to ešte nebola ani kancelária EAN). Takéto praktické skúsenosti s pokladničným systémom na východe Slovenska malo veľmi málo ľudí. Prekvapilo ma, že ma môj bývalý generálny riaditeľ stále sleduje, ale neriešil som to. Jeho ponuku som prijal. Znovu som navštívil niektoré „naše predajne“, ktoré sa nepodarilo sprivatizovať a ostali v zostave spoločnosti. Vedúci ma vítali a tešili sa z toho, že systém zavádzam ja. Verili, že budeme znovu spolupracovať, aj v novom zamestnaneckom podniku. Pokladne som zaviedol a svoje slovo som splnil za dohodnutého pol roka. Keď som išiel generálovi už druhý krát podať ruku a rozlúčiť sa, znovu som dostal ponuku na to, aby som sa stal akcionárom novej akciovej spoločnosti ktorá práve vznikala (07/1995). Nakoľko som už ale mal firmu s Ing. Evou Husovskou, tak som ponuku znovu odmietol. Videl som na Mikovi, že ho to prekvapilo, ponuka bola lepšia ako tá prvá. Generál ma chcel do svojho tímu, ale čas keď som o tom uvažoval aj ja, už prešiel. Je to paradox, ale aj táto zákazka mi pomohla rozbehnúť moju spoločnosť Hajasoft a osamostatniť sa.
Dnes už žiadny z podnikov Drobného tovaru neexistuje, ale to sme všetci predpokladali už v momente, keď generál vyhodil kľúčové námestníčky. Majetok sa postupne predáva (ešte aj dnes) a osoh z toho majú traja ľudia ktorých som identifikoval už v roku 1992. Takto som sa nestal akcionárom Drobného tovaru Slovakia a ušetril som si v živote mnoho trápenia.
Neprešlo jazykovou úpravou!