Ako som sa nestal Viedenčanom. (1964 – 1968)

Už na začiatku života som mal šťastie. Prečo? No určite som Tatova najrýchlejšia a najzdravšia spermijka. Narodil som sa ako tretie dieťa Andreja Halagu a Jitky rod. Bobčíkovej v Prešove. Dva roky pred mojim narodením naša rodina dostala do nájmu krásny byt 3+1 v betónovom dome, ktorý ani nemal byť náš. Mal ho dostať nejaký komunistický papaláš. Ako ste to vtedy spoznali? Podľa toho, že do bytu máme dodnes trojfázový prívod elektrickej energie, aj keď všetci ostatní v bloku majú len jednofázový. Papaláš už v roku 1962 plánoval elektrickú rúru, elektrickú varnú dosku a na to by mu jedna fáza nestačila. Neviem, kto si tento bytík pripravoval, ale dostal sa do nemilosti ostatných súdruhov (čo v roku 1962 nebol vôbec problém) a nakoľko moja mama stále pílila uši krajským a okresným straníckym predsedom, tak jej tento „papalášsky“ byt pridelili do nájmu.

Mne bolo neskôr aj trošku ľúto, že som nezažil už starú dobu, nakoľko som neprežil pre dieťa tie najperfektnejšie veci. Kŕmenie potkanov, sibírsku zimu, či pleseň v každom rohu. Na tieto príbehy si spomínali moje sestry (hlavne Eva) ešte z čias, keď sme bývali na korčuľovačke. Aj ja som chcel mať krotkého „divokého“ potkana, ktorý si chodil vypýtať jedlo až do kuchyne, ale nebolo mi to umožnené. U nás v novom bloku potkany pravidelne hubili a deratizačné nálepky ma už ako malého presvedčovali, že také krásne detstvo ako moje sestry už asi nezažijem. Mýlil som sa! Čakalo na mňa niečo lepšie ako sibírska zima a kŕmenie „divokých“ potkanov.

Prvé, na čo si spomínam, nielen na základe starých fotografií, je naša dovolenka v roku 1968 v Rumunsku. Môj otec bol letec. Najprv vojenský, potom lietal pre ČSA s poštou a nakoniec skončil ako inštruktor lietania v Prešovskom Zväze pre spoluprácu s armádou (Zväzarm). Nie, že by to bolo jeho rozhodnutie, ale nakoľko druhú svetovú vojnu môj otec prežil vo Viedni u svojej rodiny (žil na striedačku do cca 12 rokov svojho veku vo Viedni a v Prešove), tak sa pracovníkom kontrarozviedky nepáčil pilot, ktorý má rodinu vo Viedni. Ale to je iný príbeh a o tom niekedy inokedy. Keď som sa narodil bol môj Tato veľký pilot malých lietadiel, často aj bezmotorových. Otec dostal pridelenú svoju prvú dovolenku pri Čiernom mori. Rumunsko v roku 1968, bolo iné Rumunsko ako dnes. Sadli sme do svojho nového autíčka Škoda Oktávia kombi, červenej farby s koženými sedačkami a vyrazili cez Maďarskú republiku do vojenského strediska Mamaia. S tým je spojený môj prvý zapamätateľný zážitok, nakoľko mi bolo v aute zle a stále som zvracal, tak mi Tato dal dozadu auta na naše veci „posteľ“ a ja som celú cestu prespal. Jediné čo si pamätám bolo, že som spal – zvracal, spal – kakal, spal, niečo pil a nakoniec znova všetko vyzvracal a vykakal. Ale stálo to za to!

Mamaia bola fascinujúca. Naháňal som more, lovil ryby z jazera na druhej strane kempu, piekol som svoje prvé vlastnoručne ulovené rybičky a otec to všetko dokumentoval na fotoaparát. Dovolenka bola nádherná, až na spiatočnú cestu. Keď sme dorazili na maďarskú hranicu za mestom Oradea, tak nás už Maďari nepustili ďalej. Vraj nás prepadli Rusáci. Čo robiť? Informácií nebolo a ani peňazí nazvyš. Dvaja dospelí, tri deti a jedno auto. To bolo všetko, čo mal Otec k dispozícii. Otec teda otočil auto a za hysterického kriku, plaču a výčitiek mojej mamky (táto vlastnosť jej ostala dodnes) sa vrátil do mesta Oradea. Ako vojak – pilot zamieril na prvé vojenské letisko a zahlásil sa na bráne. Mali sme šťastie! Rumuni sa vtedy na internacionálnej pomoci ČSSR odmietli zúčastniť, ale nám pomohli a to celkom reálne. Ubytovali nás v kasárňach a zariadili pre nás stravu v miestnej vojenskej jedálni. Pre mňa to bolo nádherné predĺženie dovolenky. Čo môže byť lepšie pre štvorročné dieťa. Tešil som sa na svoje dva roky prázdnin. Nakoniec to neboli dva roky, ale len niekoľko mesiacov. Keď Otec videl, že nám nič nechýba a aj mama už prestala kričať, plakať a bedákať, tak sa vydal do hlavného mesta Bukurešti, na naše veľvyslanectvo. Tam mu dali nejaké peniaze, ktoré sme do poslednej korunky museli potom na Slovensku vrátiť, a dali mu pasy pre nás všetkých, ktoré už boli pre celý svet. Otcovi bolo doporučené veľvyslancom, aby poďakoval Bohu, že má celú rodinu v Rumunsku a doporučil mu – najbližšou možnou cestou do Viedne za svojou rodinou a nechať Československo, Československom a zariadiť nám aj sebe život inak. Nestalo sa tak! Otec prisahal po druhej svetovej vojne vernosť Československu a jeho armáde a nechcel sa na svoju prísahu vykašľať. Naviac vo Viedni by určite nemohol lietať. Ani tam by ho kontrarozviedka nepustila do veľkého lietadla z rovnakého dôvodu ako aj doma, že má rodinu, len tentokrát na Slovensku. Tak osud rozhodol, že sme v kasárňach v meste Oradea počkali do otvorenia hraníc a ja som sa nestal Rakúšanom. Naša prvá dovolenka ale pre mňa mala jednu veľmi pozitívnu skúsenosť. Uvedomil som si, že ak sa počas cesty venujem niečomu inému ako len sedeniu v sedačke, a to napr. bavím osadenstvo auta či autobusu, alebo som pod veľkým stresom, tak nezvraciam. Túto skúsenosť som v svojom živote ešte veľakrát využil. Po tomto zážitku už bola radosť so mnou cestovať a zvracanie na seba prebrala moja sestra Jitka.

Čestnosť môjho Otca a jeho obrovská láska k lietaniu zabránila, aby som sa stal Rakúšanom. Mám ho za to veľmi rád.

Vtip na záver: Kohn a Grün cestujú vlakom. Kohn sa pýta Grüna, kam cestuje. Grün odpovedá:
– Do Bratislavy za svokrou do nemocnice. A vy? – Ja do Viedne, svokre na pohreb. – Hm, Viedeň je Viedeň…