Ako som sa stal pastierom kráv. (1968 – 1974)

Môj život v detstve sa odohrával na dvoch úrovniach a v dvoch rôznych častiach Slovenska. V Prešove, mojom rodisku, som bol klasický fagan z mesta. To znamenalo hranie sa na dvore a sánkovanie sa na kopci, ktorí sme všetci volali Hura. Zimu som teda trávil spolu so staršími chlapcami, ale aj rovesníkmi, na sánkach na dolnom či hornom kaňone, na trojskoku alebo na lúčke pod višňami Bachingera. Práve tam sme si na jar a v lete z krovia stavali bunkre, tam sme hrávali karty, hrali sme sa na vojakov, ale aj chodili obzerať „naboso“ opaľujúce sa dievčence z dvojky, kde sme všetci bývali. Mne ako 5-6 ročnému to nič nehovorilo, ale starší chlapci z toho mali ohromnú srandu. Až neskôr som pochopil prečo. V jeseni sme chodili na Bachingerove čerešne a višne a neskôr aj do rôznych pivníc na našej dvojke, kde sme sa za pomoci rôznych techník dostávali k domácim zaváraninám, ale niekedy aj k domácemu vínku. Práve na Hure som sa aj ako 5-ročný stratil, spolu som svojimi kamarátmi a vrátili sme sa prvým ranným spojom o 4-tej hodine ráno (áno autobusom), za čo sme si všetci jedenásti vyslúžili poriadne „basamuny“ od vojenských remeňov našich otcov. Môj život v meste bol teda jedna veľká zábava a na reálnu prácu, sme ani nepomysleli a ani sme o ňu nezavadili. Boli to krásne časy.

Druhý priestor, ktorý mi patril, bola osada Semeteš na Kysuciach, v rodnom dome mojej mamky, kde žila moja babka a mamina sestra Maržena s rodinou. Najviac si spomínam na môjho milovaného bratranca Jožka. Je vo veku mojej najstaršej sestry Evy. Teda je starší o osem rokov. Jeho detstvo bolo úplne iné ako moje. Na gazdovstve mali kravy, býka, prasce a nekonečné množstvo sliepok, moriek, prepeličiek a to všetko si pýtalo piť a jesť. Jožko sa teda od mala staral o statok a mal úplne iné detstvo. Práca, práca a nakoniec práca. Ja, chlapec z mesta, som bol pre neho nepochopiteľný blázon, ktorý nechápal, že napojiť, alebo ísť napásť kravy nie je prázdninová zábava, ale drina a skutočne reálna robota. Keď ma mama nechala na Kysuciach, tak bol to práve Jožko, ktorý ma dostal na starosť.starostí som mu narobil naozaj dosť. Aké? No pre Jožka som robil veci nepochopiteľné! Keď sme ráno išli s kravičkami na lúku, tak bolo potrebné najprv uviazať kravu na „lancuch“, ktorým sme ju viedli a až potom odviazať od „lancuchu“ v maštali. Ja som na to pravidelne zabúdal. Krava, ktorú sloboda príjemne prekvapila, sa potom nechcela nechať spútať „lancuchom“ a namiesto pasenia sme ju naháňali po kravíne a presvedčovali o rozumnosti pripútaniu sa k „lancuchu“. Jožko nechápal ako je možné, že ja toto neviem.

Rád som jazdil na krave, nakoľko to bola tá zábava, na ktorú som bol zvyknutý z mesta, ale nechápal som s čím sa zahrávam. Keď neboli v maštali kravičky, tak som ako 5-ročný vysadol na býka a kričal hijó, hijó. Býk mi síce nič neurobil, ale potom to už až taká zábava nebola. Nevedel som rúbať drevo, nevedel som prebrať zemiaky na kŕmne a potravinárske, nevedel som uvariť ani sviniam, nie to ešte ľuďom, nevedel som nič „našrotovať“ pre hydinu. Nedalo sa na mňa spoľahnúť ani v tom, že im naberiem dosť vody, proste nevedel som nič a zodpovednosť – žiadna, pre mňa cudzie slovo. Najhoršie ale bolo, že všetko som považoval za zábavu a to Jožkovi robilo skutočne veľa vrások na čele. Keď už si nevedel rady, vzdychol a povedal, no čo – rozmaznanec z mesta. A mal pravdu, tým som aj bol. Keď si na to dnes spomínam, ja by som tie nervy na seba nemal. Jožko ich mal a postupne ma naučil všetko. Nič som nevedel tak dobre ako on, ale Jožko ma naučil rozpoznať rozdiel medzi zábavou a prácou. Niečo, čo by ma v Prešove skutočne nik nenaučil. Jožko ma naučil milovať zvieratá, aj keď sú chované len na mäso či mlieko. Jožko ma naučil pripraviť si vajíčka v pahrebe obalené v bahne. Pripraviť si kohúta v pahrebe, aj keď nemáme alobal, alebo iné vymoženosti mesta. Naučil ma to tak dobre, že som sa (potom neskôr v svojom živote) mohol živiť celé prázdniny pasením kráv a zvládol som aj stádo o počte viac ako 100ks. Nedostával som síce peniaze, ale mali sme mlieko a syr.

Práca na farme ma teda zaujala viac ako vykrádanie pivníc na dvojke. Prišiel som na to, že k životu potrebujeme aj prácu, nielen zábavu. Takto som sa, vďaka nekonečnej trpezlivosti môjho bratranca Jožka, stal milovníkom zvierat, ako aj pastierom kráv. Nikdy som mu za to nepoďakoval. Tak aspoň takto (ak to čítaš), vďaka ti Jožko.