Ako som sa stal dobrým plavcom.

Počas svojich prázdnin som trávil každé druhé leto v Bulharsku. Moja mamka pochádza z Kysúc a tam nikdy nemali žiadnu vodnú plochu, kde by sa naučila plávať. Dalo by sa povedať, že mamka mala panický strach z vody. Otec, to bol iný plavec. Počas svojho špeciálneho vojenského výcviku sa musel naučiť skutočne dobre plávať. Bolo to na ňom aj v jeho zrelom veku vidieť. Štýl plávania mal vycibrený dlhým tréningom. Ja som na začiatku svojho života plával málo a skôr som sa na more hneval, keď mi príliv búral moje pieskové hrady, ktoré som si tak rád a pracne staval.

Jediným spôsobom ako sa naučiť plávať bolo navštevovať pravidelne prešovskú plaváreň. Na to však naša rodina nemala dosť peňazí. Na mojej základnej škole som nemal práve dobré meno, aby ma moja triedna učiteľka navrhla na plaváreň za odmenu. Skôr naopak. Moja mama chodila do riaditeľne školy pravidelne a s ňou ešte cca 3-4 mamičky. Všetko zlé, čo sa udialo v škole, učitelia zvalili na nás. Mama si už dnes s úsmevom spomína na situáciu, keď jej riaditeľ zavolal do práce a trval na tom, že hneď po práci musí prísť do školy. On počká! Riaditeľ chcel, aby zaplatila rozbité okno (v ten deň rozbité) napriek tomu, že ja som ležal s chrípkou doma už 14 dní. Keď ho na to mamka upozornila, tak riaditeľ poznamenal: Ak to Andrej nebol, tak to určite vymyslel. To bolo veľa už aj na moju mamu a s riaditeľom si od pľúc pohovorila. Tým sa moja situácia výrazne zhoršila. Na škole som teda okrem doučovania na žiadnu normálnu aktivitu nedosiahol.

Ako sa ale stať dobrým plavcom? Ako sa dostať na plaváreň pravidelne a zadarmo? Pátral som, kto z okolia na plaváreň chodí. Mal som šťastie! Dievča, mladšie o cca 2-3 roky z vedľajšieho vchodu, mala byť nová hviezda plavcov. Jej mamka našu partiu ale nemala rada. Ak sme sa jej opreli o auto, pravidelne nás oblievala vodou zo svojho bytu na prvom poschodí. Na jej nadávky sme už ani nereagovali, proste mala k nám a nášmu spôsobu života antagonistický postoj. Z našej strany sa však jednalo skôr o taký ambivalentný vzťah. Dievča bolo mladšie a s nami do pivnice nechodilo… ani sme nevedeli, že existuje. Ako sa dostať do priazne Evičky, aby ma dostala na plaváreň zadarmo? Moja príležitosť prišla, stačilo byť trpezlivý.

V zime sa nám naša mladá plavkyňa sťažovala, že sa bojí chodiť z plavárne pešo domov. Z mesta na sídlisko. Pokrikujú po nej v meste mládenci. Ťažko chodiť bez sprievodu a mamka nemá čas. Preto som prišiel s návrhom na ochranu. Na moje prekvapenie mamka súhlasila. Kúpil som si pekné plavky a hajde robiť ochrancu mladej plaveckej hviezde. Fungovalo to. Keď našu dvojku zbadali chlapci z konkurenčnej partie z mesta, tak sa viac neopovážili robiť našej plavkyni zle. Niežeby sa polepšili, ale mali so mnouskúsenosť, že ak by boli drzí, dostali by po papuli. Na dievčatá sa v mojej prítomnosti nepokrikovalo. Po príchode na bazén som sa prezliekol do plaviek a učil som sa v bazéne plávať. Trénera som síce nemal, ale jednu dráhu nám ochrancom a rodičom plaveckých nádejí nechali.

Takto ma život už v rannom veku naučil, že dobrá dohoda sa neodmieta. Osoba ktorá ma najprv nemusela, nakoniec bola veľmi rada, že som ich priateľom. Robil som jej dobrú službu – bodyguarda. Tak som si už ako malé dieťa odskúšal stratégiu Win -Win a zafungovala veľmi dobre.

Takto som sa (aj bez peňazí a doporučenia do plaveckého krúžku) stal dobrým plavcom.