Moja mama Jitka rod. Bobčíková (1931-1950)

Moja mama Jitka sa narodila v roku 1931 v osade Semeteš (Vysoká nad Kysucou). Dedko Ján Bobčík v čase narodenia svojej dcéry Jitky mal 30 rokov. Babka Františka rod. Gazdíková bola staršia, mala 36. Babka v čase, keď si brala dedka Jána bola vdova s jedným žijúcim synom Oldrichom Nešporom. S dedkom mala babka viac detí, ale žili len dve staršie sestry. Teta Maržena, Vierka a moja mama Jitka. Mama bola najmladšou žijúcou dcérou  Jána a Františky Bobčíkovej. V čase narodenia mojej mamky sa osada Semeteš volala aj osada u Bobčíků. Teda všade, kde sa mamka pohla, bola doma. Všetky domy okolo nich boli domy jej bratrancov, sesterníc, ujov a tiet. Dedko bol obchodníkom a okrem obchodu vlastnil aj krčmu. Jeho jediným konkurentom bola prevádzka na kopci s krčmou, obchodom a ubytovňou. Volala sa a stále sa volá – U Cipára. Link TU!

Dedko ovládal niekoľko jazykov. Hovoril a písal po slovensky, nemecky, maďarsky a česky. Hovoril taliansky, poľsky, anglicky. Bol talent na jazyky. To mu umožňovalo obchodovať a pracovať v celej Európe, USA a Kanade. Život na Kysuciach bol chudobný. Dedko podľa rozprávania mamky bol niekoľkokrát aj v USA a Kanade, kde ťažko pracoval, aby doniesol domov peniaze. Každý rok organizoval partie na murovanie v Maďarsku alebo Taliansku. Stavali aj vo Viedni. Doma mal menší obchodík a krčmu, ale všetky peniaze, ktoré zarobil, investoval do kúpy lesov na Kysuciach. Na Kysuciach bol dedko teda relatívne bohatý obchodník, gazda a „veľkopodnikateľ“ s drevom. Na svojom dvore mal dvoch stálych pomocníkov (tzv. paholkov), aby stihli všetku prácu, ktorých ale dedko považoval viac za členov rodiny ako za služobníctvo.

Pokiaľ si pamätám, tak mamka vždy hovorila, že chcela byť zdravotná sestra. Chcela pomáhať ľuďom pri chorobe a o tomto svojom sne rozprávala svojmu otcovi. S babkou moja mama nevychádzala dobre, babka uprednostňovala pred materstvom gazdovstvo a dokonca mamu ani nekojila. Mama bola „odkojená“ bratom Oldrichom a sestrami na kozom mlieku, babka bola pri statku alebo na poli. Dedko zhodnotil situáciu a našiel riešenie. Katolícky rád, ktorý vychovával zdravotné sestričky v rehoľnom hábite. Dohodol sa s predstaviteľmi cirkvi na výchove a vyškolení svojej najmladšej dcéry Jitky za zdravotnú sestru. Preto začala moja mamka žiť striedavo s rehoľnými sestrami a niekedy doma na gazdovstve v Semeteši. Jej život v rehoľi bol určite spojený aj s určitým peňažným darom rodiny pre cirkev, ale to malé dieťa nerieši. Dedko sa o svoju dcéru Jitku postaral tak ako najlepšie vedel. Najlepšie ako mu to dovoľovala jeho momentálna situácia. Moja mama ešte aj dnes hovorí, že mala najradšej otca a nevlastného brata Oldricha.

Dedko pracoval veľmi tvrdo. Na svojom hospodárstve mal minimálne dva kone, šesť kráv, plemenného býka. Choval aj hydinu na mäso ako aj na vajíčka. Len výbeh pre hydinu mal dva hektáre. Dedko niekedy (keď to bolo potrebné a nevedel pri práci v lese dostať na zráz kone) zapriahol seba a ťahal drevo namiesto koní, aby ich neohrozil. Raz pri takejto ťažkej práci prišiel o zrak. Oslepol. Dedko bol veriacim katolíkom. Tak sa začal modliť a ako hovorieval, zrak sa mu zázrakom vrátil. Potom nosil silné okuliare, ale videl. Aby sme ako rodina nezabudli, že to bol zázrak, postavil na svojom pozemku pri ceste kaplnku. Kaplnka vďaka deťom tety Marženy stojí dodnes. Link TU!

Tragická zmena života pre moju mamu a celú rodinu Bobčíkových nastáva 20. apríla 1945. V ten deň vojaci Ruskej oslobodeneckej armády tzv. Vlasovovci zabili na Semeteši 21 mužov a vypálili 13 domov. Link TU! Jeden z týchto mužov bol aj môj dedko Ján a vypálili aj dedkov obchod a dom. Jediný muž, ktorý túto tragédiu prežil (prežil dokonca prestrelenie hlavy, tzv. ranu istoty) bol Štefan Cipár majiteľ krčmy U Cipára. Dedko to šťastie nemal. Moja mama bola v čase vypálenia ich domu na mieste a zachraňovala veci z horiacej drevenice. Jej staršie sestry, aby zabránili svojmu znásilneniu, sa museli schovať. Mama mala len 13 rokov a pre vojakov Vlasovovej armády nebola ešte dostatočne zrelá, a preto mohla pomáhať so zachraňovaním aspoň niečoho, čo sa zachrániť dalo. Besnenie vojakov paradoxne zastavili až nemeckí dôstojníci, ktorí potom celú tragédiu a vypaľovanie osady rázne ukončili.

Po tejto tragédii mame ostala už len jedna osoba, ktorá ju mala veľmi rada. Bol to jej nevlastný brat Oldrich. Môj geniálny dedko pomohol rodine aj po svojej smrti. Zakopal nejaké zlato na postavenie nového domu do výbehu pre hydinu. Po vojne uvedený majetok umožnil mojej babke postaviť nový dom, ktorý (so zmenami na svojom mieste pri ceste) stojí dodnes. Link TU! Dedko, aj keď bol mŕtvy pomohol svojej rodine tým, že predpokladal aj takéto veľké nešťastie (vypálenie domu) a pripravil plán ako aj majetok na jeho znovupostavenie. Keď zakopával uvedené zlato ale určite nepredpokladal, že ho bude rodina vykopávať po jeho smrti. Život je niekedy veľmi krutý. V novom dome už nebol obchod ani krčma. Babka obchodovaniu nerozumela a nebola ani jazykovo vybavená, aby dokázala obnoviť staré kontakty. Krčmu a alkoholikov babka neznášala. Po roku 1948 sa situácia mení a súkromné obchodovanie nie je možné. Víťazný február ale priniesol zmenu aj do života mojej mamky. Komunisti rozpúšťajú rády. Najprv len všetky „novicky“, teda dievčatá, ktoré ešte nezložili sľub, musia rád opustiť. Potom v roku 1950 spustili akciu K (kláštory) a rozpúšťajú všetky mužské a zakonzervujú všetky ženské rády. Takto sa dostala domov na Kysuce aj moja mama. Zdravotnou sestrou v rehoľnom hábite sa nestala, nestihla.

Doma na Kysuciach moju mamu už nečakali. Rodina za ňu zaplatila školu, doma už svoj podiel nemala. Na majetku mali ostať brat Oldrich a teta Maržena, ktorí nemali žiadne vzdelanie. Teta Vierka bola vyštudovaná učiteľka pre žiakov na základnej škole a Jitka nedokončená zdravotná sestra. Brat Oldrich aj sestra Maržena ťažko pracujú na gazdovstve a nemajú čas, energiu ani peniaze venovať sa svojej sestre Jitke. Moja mamka nevedela tvrdo pracovať a babka ju za to stále kritizovala. Ani v tejto ťažkej situácii si babka k mame cestu nenašla. Mamu častokrát zachraňuje Oldrich, ktorý sa s ňou delí aj o svoje jedlo. Na Kysuciach mama ostať nemôže. Zásadná zmena nastane po roku 1950. Jej sestra Vierka sa vydala za štátneho úradníka (polícia) a presťahovala sa za mužom do Prešova. Pozýva mamu do Prešova, aby jej pomohla s jej domácnosťou. Mamka sa sťahuje do Prešova, aby robila „slúžku a neskôr operku“ vlastnej sestre. Niekto sa na túto skutočnosť môže pozerať zle ako na niečo ponižujúce, ale v rokoch po vojne to bola od tety Vierky veľká láskavosť. Sestra dala mojej mamke viac možností ako jej vlastná mama, moja babka. Mamka nikdy v Prešove nehladovala, spala v teple, dobre jedla a mala mnoho možností čo ďalej so svojím životom. Mama chytila svoju príležitosť pevne do svojich rúk. Presťahovanie sa bol bod zlomu v jej v živote. V Prešove zažila a zažíva stále veľa pekného. Nikdy nezabudla, že to bolo vďaka pozvaniu sestry Vierky a jej manžela Michala Vyšňovského.

Takto sa aj z mojej mamky stala srdcom východniarka a s Prešovom zviazala celý svoj ďalší život. Ale o tom nabudúce…

Kto bol Pali Gróf a prečo sa s otcom rozprával nemecky?

Mnohí, ktorí čítate môj blog, mi dávate otázku: „Kto bol ujo Pali, s ktorým ste chodili do Bulharska na pánske jazdy?“ Prečo spolu s otcom hovorili po nemecky? Bol to Nemec žijúci v Prešove? Rád na tieto otázky odpoviem. Nakoľko ujo Pali mal na mňa dosť veľký vplyv a naučil ma, že život ako aj jeho história nemá len jednu stranu. Ako sa môj otec zoznámil s pánom Grófom?

V uhoľnej kotolni pracoval ujo Pali Gróf. Ja osobne som rád chodil do uhoľnej kotolne keď tam môj otec ešte nebol vedúci, ale aj ako zástupca vedúceho technického oddelenia za kotolňu zodpovedal. (Ako vyzerá „stará aj nová“ kotolňa dnes link TU! [Dátumy nesedia, ale inak pekné video. Spustená v roku 1966, od roku 1988 do 1993 ju inžinierko plynofikoval, od roku 1996 prebudovali na spaľovňu nemocničného odpadu, od roku 2005 zatvorená a opustená.]) Pre chlapca tam mali stroje, ktoré sa mi veľmi páčili. Mali tam buldozer ruskej výroby, ktorý mal podvozok z ruského tanku. Používali ho na približovanie uhlia a rád som na ňom jazdil. To, že som sa naučil ovládať buldozer/tank sa mi ešte v živote hodilo. Ale o tom neskôr. V kotolni mali aj celkom dobre zariadenú dielňu, kde sa naše auto lepšie opravovalo ako pred blokom či v našej garáži. Preto som bol v kotolni celkom často. A v kotolni bol aj ujo Pali. Bol starší od môjho otca a mne bolo divné, prečo tento človek, skoro sedemdesiatnik, ešte pracuje a nevenuje sa vnukom a záhrade svojho rodinného domu.

Ako sa môj otec stal vedúci uhoľnej kotolne? Keď môj otec Andrej Halaga III. dosiahol dôchodkový vek, tak si ako každý vzorný občan podal žiadosť o výpočet starobného dôchodku. Na dôchodok sa ale netešil, nakoľko si nevedel predstaviť, čo bude robiť celý deň doma. Bola to jeho top téma v rozhovoroch, ale nevidel pre seba žiadnu ďalšiu prácu, a to ho robilo smutným. Všetko zmenil riaditeľ OÚNZ Prešov MUDr. Jozef Lukáč. Jozefa Lukáča som aj ja dobre poznal. Bol to priateľ mojej mamky z komunistických porád ako aj komunistických bašávelov. Ako služobné auto mal Tatru 613 a aj ma v uvedenom aute niekoľkokrát zviezol. Pre chlapca na strednej škole sa voziť v Tatre 613 bol vrchol rozkoše. Okrem riaditeľa OÚNZ Prešov, bol (ak si dobre pamätám) aj poslanec federálneho zhromaždenia a častokrát cestoval na letisko do Košíc, aby stihol lietadlo do Prahy na nejaké zasadnutie vlády či KSČ. Ja som v tú dobu v Košiciach študoval na SOUŽ a zvezenie sa v takom parádnom aute som bral ako krásny bonus maminho priateľstva. Ujo Lukáč, ako som ho volal, rád urobil radosť chlapcovi a niekedy dal príkaz šoférovi ísť aj rýchlejšie ako bola predpísaná rýchlosť. Raz nás dokonca zastavila hliadka VB, ale keď súdruh Lukáč vytiahol svoj pravdepodobne poslanecký preukaz, tak to príslušník polície trpko oľutoval. Preto keď tento človek (na prešovské pomery poloboh) sedel u nás v obývačke a rozprával sa s mojím otcom, tak som vedel, že sa deje niečo zaujímavé. (Otec totiž komunistov nikdy nepozýval k nám domov, ako hovoril mal tam mamu a to mu stačilo.) Riaditeľ nemocnice prišiel ponúknuť môjmu otcovi, aby prvé dva roky dôchodku pracoval ako vedúci uhoľnej kotolne v nemocnici. Dôvodom bolo, že otcov nástupca v práci, ktorého obaja volali len inžinierko, sa necítil na to, aby riadil aj uhoľnú kotolňu a zároveň dohliadal na výstavbu novej plynovej. Otec túto prácu s radosťou prijal. Dva roky si pomohol finančne k dôchodku a zároveň pracoval na percentá.

Ujo Gróf tam stále bol. Bol stále veselý, srandista. Stále vtipkoval a nikdy som ho nevidel smutného. Nechápal som, čo je na práci v kotolni tak vtipného. Keď sme sa lepšie spoznali, tak mi porozprával svoj príbeh a pochopil som aj, prečo ešte v svojom veku pracuje. Narodil sa niekedy cez prvú svetovú vojnu. Ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny nastúpil dobrovoľne po dovŕšení 18. roku veku na vojenskú službu (na základku sa v ČSR chodilo povinne až po dovŕšení 20 rokov veku). Stal sa vojakom z povolania. Najprv veliteľ útočnej čaty. Ujo Pali bol prešovský Nemec. Rodný jazyk mal teda nemecký. Vyhlásenie Slovenského štátu ho teda pristihlo na vojne a prezident Tiso žiadal, aby všetci vojaci znovu zložili sľub Slovenskej republike. Ujo Pali tak urobil. Stal sa vojakom Slovenskej armády. Už v roku 1939 ale začali previerky od nemeckých kontrášov. Potešili sa, že našli v Slovenskej armáde Nemca a zariadili, že bol (ako sa ujo smial) Sturmführer. Čo bolo v preklade veliteľ útočnej jednotky. Teda veľmi si nepomohol. Ujo Pali mi rozprával ako spolu s nemeckými vojakmi napadlo Slovensko Poľsko. On a jeho jednotka boli pri tom. Potom spolu s jednotkami Maďarska, Rumunska, Bulharska a samozrejme Itálie napadli aj Sovietsky zväz. To bola pre mňa nová informácia. Súdruhovia partizáni, ktorí boli pozývaní na besedy o druhej svetovej vojne k nám na základnú a strednú školu, nám nikdy také niečo nespomínali. Pre mňa veľké prekvapenie. Slovensko bojovalo proti Sovietskemu zväzu! Ujo Pali prežil celú druhú svetovú vojnu na fronte. Skončil v hodnoti Obersturmführer a teda zodpovedal za 50-100 ľudí, slovenských vojakov. Ujo stále hovoril, že keď prežil vojnu, prežije už všetko. Preto mal stále dobrú náladu, aj keď niekedy nebol dôvod na usmievanie sa. Ďalším šokom, ktorý mi ujo Pali pripravil, bolo to, že otvorene hovoril o tom, že on osobne ako vojak Slovenskej armády vojnu prehral. Stále pamätám na túto jeho vetu: „Slovensko vojnu prehralo“. Jeho jednotka bola na sovietskom fronte, keď začali sovietske lietadlá zhadzovať letáčiky, že v Buzuluku sa formuje prvý Československý armádny zbor. Nato sa ujo dohodol s nemeckým velením frontu, aby celú jeho slovenskú jednotku prevelili na front do Itálie. S čím sa stále chválil bolo, že za celú vojnu mu nezahynul v jeho jednotke žiadny vojak. V Rusku sa do prvej línie nedostali a v Itálii po otvorení druhého frontu už len ustupovali. Mal teda šťastie, a preto mal stále úsmev na tvári. Prežiješ svetovú vojnu, prežiješ všetko!

Po vojne a kapitulácii Nemecka ujo neprisahal vernosť ČSSR, a preto si nejaké roky odsedel v base. To, že bol v base ho zachránilo pred odsunom. Preto po skončení trestu sa mohol vrátiť do Prešova, kde žil až do svojej smrti. Oženil sa, ale neviem o tom, že by mal deti. Určite sa ale nikdy nechcel stať členom organizácie protifašistických bojovníkov, aj keď sa tam už nachádzali všetci jeho vojaci a ponúkali mu členstvo, aby ochránil rodinu. Práve pre jeho postoj mu potom neuznala naša republika roky, ktoré strávil na vojne ako vojak z povolania a následne aj roky v base, za roky odrobené. Preto pracoval v kotolni aj mnoho rokov po dovŕšení 60-ky. On sa tým ale netrápil. Vtipkoval so sestričkami, robil si srandu zo všetkého a každého, ale najviac zo seba. Mal som ho veľmi rád. Práve preto sme ho aj s Otcom radi brávali ako dobrého parťáka na dovolenky v Bulharsku. Ak by dal žiadosť na dovolenku on, asi by mu ju ROH nepridelilo. Ujo Pali okrem dokonalej nemčiny rozprával aj plynule taliansky a dorozumel sa aj rusky a rumunsky. Bol jediný štát na našej ceste do Bulharska, kde sa ma držal ako kliešť. Maďarsko. Nechápal ako môžu ľudia hovoriť takou, podľa neho, divnou rečou. V Maďarsku s ním bola skutočne sranda. Z Maďarska mal panický strach. Človek, ktorý sa ináč nebál ničoho, sa v Maďarsku nepustil mojej ruky.

Som vďačný, že ujo Pali posmelil môjho otca, aby mi niečo aj on porozprával o svojom živote cez druhú svetovú vojnu. Dovolenky v Bulharsku boli famózne a s ujom to bolo 14 dní zábavy a srandovania. Ale nielen to, večer pri poháriku koňaku alebo červeného vínka spomínali s otcom na mladosť. Niekedy, keď to nebolo pre moje uši, hovorili nemecky. Ale viac hovorili slovensky a ja som pochopil, že minca má dve strany. Nie všetko, čo nám hovoria v škole na dejinách robotníckeho hnutia a občianskej náuky, je celá pravda. Ono to častokrát aj bola pravda, ale len tak z jednej strany. V každom prípade aj ujo Pali mi potvrdil, že vojna je riadne svinstvo a s každým sa mám radšej dohodnúť, nakoľko bitka/vojna nič nerieši. To som si zapamätal dodnes.

Prečo sa teda môj ocko s ujom rozprával nemecky? Aj tento jazyk im pripomínal mladosť, rodičov, uličnú ligu v Prešove, svet bez nacistov, gardistov, komunistov, fašistov. Svet bez ideológie, ktorú obidvaja tak bytostne nemali radi. Ona tam určite bola, ale ako deti ju nevnímali a svet bol krásny. Čo Vám pripomína detstvo? Paradajková polievka s písmenkami a číslicami v školskej jedálni? Sánkovačka na Hure? Zmrzlinka z automatu za 0,70 Kčs? 🙂 Pre môjho otca to bola možnosť zase bez strachu hovoriť nemecky a nevysvetľovať, prečo a kde sa nemecky naučil. To bolo pre otca jeho detstvo. Prešov, Viedeň, zábava a bezstarostnosť.  Ujo Pali Gróf tento starý Prešov zosobňoval.

Ako môj Otec k šťastiu prišiel. (1945 – 1964)

Skončila vojna. Otec sa, ako mnohí ďalší po podpísaní kapitulácie Nemeckom, začal zamýšľať ako ďalej. Viedeň, ale aj Prešov, boli pod vojenskou správou sovietskej armády, a teda v tom žiadny rozdiel nevidel. Otec však riešil jeden vážny problém. Zanedlho bude plnoletý, teda bude mať 18 rokov a bude niekde musieť nastúpiť na základnú vojenskú službu. Kde to bude v Rakúsku, či Československu? Naviac veľmi by sa hodilo, ak by mohol aj niečo zarábať, nakoľko v Prešove bol jeho chorý otec, mamka a malý brat. Najprv zistil, čo by ho čakalo v Rakúsku. Vybavovanie občianstva po vojne nebol taký problém, ale na základnej vojenskej službe by žiadny žold nedostával. Rakúsko môjmu otcovi neponúklo nič. Tak sa vrátil do Prešova a začal tam riešiť svoj problém. Čo so základnou vojenskou službou? Československo sa k nemu zachovalo lepšie, aspoň na začiatku sa to javilo ako výhra – výhra. Keď pracovníkom vojenskej správy porozprával svoj príbeh a vyznal sa aj zo svojej lásky k lietadlám a lietaniu dostal návrh, ktorý neodmietol. Po vojne bolo málo vojakov z povolania. Otcovi ponúkli, aby sa stal vojak z povolania. Pilot, paragán a po sovietskom vzore vojak špeciálnej jednotky (od 70 rokov ich v ZSSR volali jednotky „Specialnaja naznatšenija“). Výhody? Rodina v Prešove bude dostávať od armády peniaze na život a on sa stane pilotom. Pilotom! Otec mal na dosah povolanie, o ktorom sníval odkedy sa vrátil v roku 1943 do Prešova. Ktorý chlapec by v Prešove nechcel byť pilotom! Ak chcete vedieť viac o lietaní v Prešove napíšte si do google meno Belo Nižník.

Otec sa stal profesionálnym vojakom Československej armády a nastúpil na špeciálny výcvik ako aj školu pilotáže.

Život môjho otca sa teda rapídne zmenil. O rodinu sa postarala armáda, aspoň finančne a otec putoval podľa rozkazu na rôzne vojenské školy a cvičenia, tak ako si to naplánovali jeho velitelia. Tatovi to ale nevadilo. Najprv dostal perfektný výcvik od vojakov nemeckej armády z budúcej NDR niekde v okolí Plzne, to bola tá vyraďovačka, stačilo prísť a zazvoniť na zvonček, že končíš… ako v amerických filmoch. Nezazvonil. Intenzívne sa aj učil ruský jazyk, nakoľko všetko sa tak nejak v skrytosti, alebo aj verejne, dialo po velením inštruktorov hovoriacich hlavne rusky. Potom zoskoky padákom, potom bezmotorové lietanie a potom jednomotorové, nakoniec viacmotorové. Otec bol šťastný a veril, že to tak aj ostane. A keď ešte na konci výcvikov dostal rozkaz na nastúpenie na letisko Prešov, tak už videl svoj život len cez ružové okuliare. Nebolo to celkom tak. Na základe zle vykonanej operácie cez vojnu mu v roku 1949 zomiera jeho Otec, môj dedko. Jeho mamka je teraz už dobre zabezpečená vdova, preto o nápadníkov nie je núdza. Túto skutočnosť zle znášal hlavne jeho mladší brat Milan. Otec ako vojak nemal na brata ani mamu toľko času ako potreboval. Neľahká situácia. Od víťazného februára sa u nás v republike buduje socializmus, aj keď prvé roky len opatrne. V každom prípade otec slúži vlasti, a keď si môže zakrúžiť svojím vetroňom nad kapušianskym hradom, alebo pridať plyn v svojom lietadle, tak zabúda na všetky svoje starosti. V pilotáži exceluje. Boli roky, že mal pridelené vlastné lietadlo, na ktorom lietal len on. Veľa veci má môj ocko rád, ale lietanie miluje.

Až do roku 1952 boli v kurze svahové letiská ako Lysá stráž, kde môj otec tiež lietal, ale tiež učil lietať mládež na častokrát vlastnoručne vyrobených bezmotorových lietadlách. Keby dnes tieto lietadlá videl niekto z bezpečnosti letísk, asi by zaplakal, ale vtedy to bolo niečo nepredstaviteľne krásne. Nakoľko v roku 1952 svahové letiská zakázali tak v roku 1953 pomáha zakladať letisko Ražňany, kde sa stáva aj inštruktorom bezmotorového lietania. Spolu s ním sú tam aj Milan Mareček, Gejza Markovič, Ivan Hrebenár, Andrej Gáll, Jozef Poráč, Imrich Majoroš, Vojtech Nižník, Rudolf Pavlík, Pavol Harčár. Celý tatkov život sa teda točí okolo lietania a lietadiel. Tieto roky boli najšťastnejšie roky jeho života. (Na internete som našiel nadšencov, ktorí si tieto klzáky vyrábajú a lietajú s nimi aj dnes. Ak si to pozriete tak pochopíte, koľko mal môj ocko odvahy. Link TU!)

Pre môjho otca sa začínajú veci meniť k horšiemu po roku 1955. Po smrti Stalina sa Nikita Sergejevič Chruščov rozhodne odsunúť sovietske vojská z Rakúska výmenou za prijatú neutralitu Rakúska. Československá vojenská kontrarozviedka dostane za úlohu preveriť všetkých vojakov, ale v prvom rade letcov, či nemajú rodinu, priateľov, kontakty v Rakúsku. Ak majú, tak majú odhadnúť lojalitu jednotlivých ľudí a vyhodnotiť ich riziko pre armádu. Teda začala zlatá éra udávania, a udávaniu sa nevyhol ani môj Otec. Aj keď Otec bol plne lojálny Československu, bolo mu v osobnom rozhovore vysvetlené, že o jeho lojalite nik nepochybuje, ale ak by sa niečo stalo, tak je to osobná zodpovednosť preverujúceho dôstojníka kontrarozviedky. Nakoľko na neho tu prišlo už toľko udaní od detí bývalých prešovských gardistov, tak ak by si naozaj preletel aj s lietadlom do Rakúska, ja, ako preverujúci dôstojník, sa nedostanem von z basy do konca svojho života. Takto otec prestáva byť vojakom a stáva sa pilotom civilných ČSA a lieta s poštou do Bratislavy. Ani túto prácu nemohol robiť dlho. Nakoniec skončil ako inštruktor lietania v Zväzarme, a aj keď to bola dohoda, nebol to jeho výber.

Pre otca to bol šok, v roku 1954 sa oženil a plánoval si rodinu s mojou mamkou Jitkou rod. Bobčíkovou. Zo zabezpečeného vojaka sa zo dňa na deň stal zväzarmovec. V Zväzarme viedol aj modelársky krúžok, a ten rodine zabezpečil bývanie na korčuľovačke, kde mal krúžok svoje priestory a otec s mamkou svoju prvú samostatnú izbu. Dlho ale sami nezostali, v roku 1956 sa narodila moja sestra Eva a v roku 1960 Jitka. Otec vie, že inštruktorom v Zväzarme nebude do dôchodku, preto začne študovať na technickej škole v Prahe. Školu končí s titulom diplomovaný technik, ktorý si však pred meno nikdy nenapíše. Záverečné skúšky robí v roku 1964, keď som sa narodil ja, Andrej IV. Nakoľko som stále plakal a otec sa nemohol učiť, nemohol spať (plakal som hlavne v noci), tak môj otec z toho dostal srdcovú príhodu, ktorú voláme aj ľahký infarkt. Takto teda môj tatko k šťastiu prišiel.

Môj otec Andrej Halaga III. (1928 – 1945)

Môj tatko bol klasické medzivojnové dieťa narodené v Malom Šariši 3.9.1928. Keď som sa tatka pýtal prečo sa narodil v Malom Šariši, keď bývali v Prešove, tak mi odpovedal, že v Šariši bola dobrá pôrodná asistentka. Ale či tomu bolo tak, alebo len stratili nájom v Prešove, to skutočne neviem. Jeho otec a môj dedo, ktorého si nepamätám, bol Andrej Halaga II. (16.12.1902 Tulčík – 1.12.1949 Prešov) a jeho mamka a moja babka, ktorú si pamätám, bola Mária rod. Jankovičová (3.3.1909 Prešov – 20.6.1990 Prešov). Otec prežíval pekné a pokojné detstvo v centre mesta, nakoľko dedko a babka bývali v nájme na Slovenskej ulici. Otec mal jednu sestru, ktorú som však ja osobne nikdy nevidel a ani neviem ako sa volá. V Prešove žili Maďari, Slováci, Nemci, Rakúšania, Židia, Rusnáci. Niekoľko obchodíkov bolo aj srbských a zmrzlinu predávali bližšie neidentifikovateľní Balkánci. Po roku 1918 tu boli prevelení aj mnohí policajti (četníci), ale aj vojaci z Čiech a Moravy. Podobne do štátnej správy prišlo mnoho Čechov a Moravanov. Centrálna moc v Prahe sa bála, že v Prešove budú podobné nálady ako v Košiciach a aj Prešovčania sa budú domáhať svojich práv a pripojenia mesta k Maďarsku. To ale samozrejme môj ocko ako dieťa nevnímal. Na čo si pamätá zo svojich mladých čias bola uličná liga vo futbale, a bola to skutočne uličná liga, nakoľko sa hrala na ulici. On hrával za Slovenskú ulicu a jeho jedinou starosťou do roku 1938 bolo ako upevniť susedovi na hlavu jeho povinnú čiapku (jarmulku) tak, aby mohol aj hlavičkovať. Národnosť a náboženstvo nik z detí neriešil. Ale nie tak celkom, deti porovnávali náboženské sviatky z pohľadu varenia tradičných jedál a páčil sa im ten sviatok, pri ktorom boli dospelí najštedrejší a na Slovenskej ulici to bol častokrát sviatok Purim ako aj Vianoce. Otec sa tešil aj na svoje časté cesty za rodinou do Viedne, nakoľko Prešov bol Prešov, ale Viedeň bola Viedeň. Otec spomínal na svoje detstvo málo a to niečo málo, čo som napísal, aj mne povedal až na dovolenkách v Bulharsku s ujom Grófom, „tesne“ pred revolúciou, keď mi musel vysvetliť ako to, že sa s ujom Grófom rozpráva po nemecky, keď ja som ho dovtedy nikdy nemecky nepočul hovoriť. Ak by teda nebolo uvoľnenie a perestrojka, tak by som nevedel ani to. Ale to je už iný príbeh. Otec si celý život písal národnosť slovenskú.

Prvým momentom, na ktorý si môj otec pamätá presne, bola procesia v roku 1938 – pochod katolíkov a gardistov v Prešove. Ako mi povedal v Bulharsku, vtedy pre neho skončilo detstvo. Procesia sa konala niekoľko dní po Hlinkovej smrti. Po tejto procesii sa Prešov aj z pohľadu desaťročného chlapca zmenil. Zrazu každý začal riešiť náboženstvo a národnosť. Dedko vedel, že bude zle, nakoľko jeho otec Andrej Halaga I. bol rodený Rakúšan. Naviac naša rodina sa nehlásila k žiadnemu náboženstvu. Po dohode v rodine teda môj tatko odišiel a veril, že natrvalo do Viedne. Teda od jedenástich rokov tatko žil vo Viedni a ďalší vývoj Slovenska už pozoroval len z viedenského učenia, nakoľko sa vo Viedni chcel vyučiť elektromechanikom a veľmi mu učarovali aj spaľovacie motory. Všetko zmenil Boh, ktorý je darcom života, a to doslovne. 30.3.1942 sa rodine Andreja a Márie Halagovej narodil otcov brat Milan. Naviac zanedlho môj dedko ochorel na žalúdočné vredy (cez vojnu žiadny problém) a potreboval operáciu. Nakoľko gardistov v Prešove, ale nielen tu, nenapadlo nič lepšie, len dať židom podradnú prácu, a to aj prešovským chirurgom, ktorí boli skoro všetci židovskej národnosti, tak dedka operoval chirurg síce rasovo čistý, ale bez vzdelania a praxe a bolo to odoperované zle. Dedko už nikdy nemohol tvrdo pracovať, viac menej len ležal a roky sa trápil. Zomiera po vojne v roku 1949. Z týchto dôvodov sa môj otec ešte v roku 1943 vrátil do Prešova a stal sa „živiteľom rodiny“. Mal cca 15 rokov.

Prešov sa ale, podľa môjho otca, veľmi zmenil. Prebehla arizácia a mnoho detí z rodín, ktoré poznal, sa zrazu stalo deťmi arizátora, rasovo čistými deťmi. Mnoho jeho rovesníkov, s ktorými hrával uličnú ligu, chodilo v gardistických uniformách. Domy židom boli zabavené, ale nakoľko ústava zakazovala vyvlastňovať obydlia, tak všetky domy židov boli dané do bytového družstva, ktoré ale spravovali a zarábali na nich gardisti. Zmenila sa aj Slovenská ulica, podľa nariadenia mesta tam už niekoľko rokov nesmeli židia žiť. Noví zbohatlíci nenechali otca zarobiť, židia peniaze nemali, prešovskí Nemci boli hlavne evanjelici a tí tiež neboli v kurze. Maďarsky otec nevedel. Nakoľko otec sa vo Viedni čo to naučil okolo motorov, tak pomáha každému, kto mu dá nejaké peniaze a potraviny,  jeho práca krúti okolo elektriny a motorov. Pomáha samozrejme aj vojakom a veľmi sa mu páči lietanie. Na pilota si ale ani netrúfa pomyslieť, ale mechanikom lietadiel, to by sa mu veľmi páčilo… Aj to mu život nadelí, ale až po vojne, teraz je to len práca za chlieb a nájom pre rodinu. Vojnu je potrebné v prvom rade prežiť.  Každý chlieb bol v rokoch 1943-44 dobrý. So smiechom cez plač mi ale tato oznámil túto skutočnosť: „Až do konca vojny sme bývali stále na Slovenskej ulici, vieš čo to znamená?“ Nevedel som. „To znamená, že nie sme židovskej národnosti“, hovoril so smiechom otec. Ak by sme boli, boli by nás gardisti vyhodili na Jarkovú ulicu, alebo ešte nižšie.

Otec Prešov opustil ešte raz, bolo to po sovietskom bombardovaní a následnom oslobodení mesta. Oslobodenie Prešova môj otec už zažil vo Viedni. Vrátil sa až v roku 1945 po podpísaní kapitulácie Nemeckom. Prečo? Otec počas bombardovania Prešova (nevie ktorého – boli tri, ale on to neevidoval) bol na Jarkovej ulici. Keď padali bomby, schoval sa a po bombardovaní vyšiel v miestach, kde je dnes Jarková 75. Bomba padla neďaleko, bol tam veľký kráter. Otec počul smrteľný krik, tak utekal a videl, že do krátera po bombe spadla žena a hlina ju pomaly zasypáva a chce ju pochovať zaživa. Nedovolil to, ženu vytiahol. Keď už bola zachránená, tak otec videl ako k nemu beží gardista a máva pištoľou. Bol v židovskej časti Prešova, aj keď už prázdnej, a on nebol oblečený v gardistickej uniforme, čo robiť, ja tu zachraňujem ženu a on ma zastrelí na konci vojny. Jediné, čo mu napadlo, že na gardistu začne hovoriť  nahlas slovensky. Nepomohlo. Chlap ako v amoku stále máva zbraňou. Tak na neho zreval nemecky, nemecké vojenské povely. Chlap sa konečne spamätal. Nakoniec sa ukázalo, že zachránená je jeho manželka. A gardista sa mu skutočne poďakoval. Ako sa hovorí, urob čertovi dobre, peklom sa ti odmení. Nechal uverejniť v časopise Gardista, že ďakuje môjmu otcovi, celé meno a priezvisko, vzornému členovi Hitlerovej mládeže, za záchranu svojej manželky. Otec nikdy v Hitlerovej mládeži nebol a určite nebol vzorný občan samostatného Slovenska. V každom prípade skonštatoval, že nebude riskovať, že si nejaký sovietsky osloboditeľ prečíta Gardistu a na druhý deň po publikovaní článku sa znovu vydal do Viedne. Vrátil sa teda až po podpísaní kapitulácie, nakoľko v base by bol svojej rodine platný ako rybe bicykel.

Keď som sa otca pýtal, či by tú ženu aj potom (čo si už čo to zažil a už mal svoju skúsenosť ) vytiahol znovu, tak odpovedal bez zaváhania, že určite áno. Život človeka bol pre môjho tatka vždy hodnota hodná okamžitej akcie. Za jeho odpoveď „Áno a bez zaváhania.“ ho ľúbim. Som rád, že som s otcom a ujom Grófom chodil na chlapské jazdy do Bulharska. Aspoň viem niečo málo z detstva môjho otca. Počas socializmu o tom nikdy nerozprával (ani sa mu nečudujem, gardisti boli stále aktívni, len sa premenovali na komunistov a ŠTBákov) a ani neviem, či niektorá z mojich sestier počula niekedy rozprávať nášho otca nemecky. Ako syn som dostal toto privilégium a veľmi si to vážim dodnes.

Ako som sa stal pekným mladým marxistom. (1974 – 1979)

Po absolvovaní prvej časti základnej školy pre mňa, ako chlapca z mesta, nastali nádherné časy. Moji rodičia boli zaneprázdnení budovaním rozvinutého socializmu, a teda na mňa nemali žiadny čas. Mamka chodila domov pravidelne tak o deviatej večer a tatko ešte neskoršie (tatkovi na jeho stretnutia chodili aj korešponďáky poštou do schránky na ktorých bolo napísané „dľa plánu“). Neviem aký to bol plán, ale neskôr som pochopil, že to bolo asi tých sedem borovičiek. Staršie sestry mali svoje záujmy a starať sa o neposedného a nevychovaného brata určite nebolo ich prioritou. Mamka naviac zvolila zlú taktiku a stratégiu a vždy, keď som niečo vyviedol za prítomnosti niektorej z mojich sestier, tak potrestala ju, že na mňa nedala dostatočne dobrý pozor. Ale skúste ustrážiť oheň, aby sa nerozhorel v lese plnom suchého dreva. Naše sídlisko bolo takým lesom. Pre moje sestry nesplniteľná úloha. Jediným riešením bolo, že som bol všade sám, a teda som aj sám zodpovedal za svoje prehrešky. Osud teda tak chcel, že ma vychovávala ulica.

Môj každodenný rituál (počas základnej školy triedy piatej až deviatej) bol: prísť domov, hodiť školské veci do lady a vypadnúť z domu aspoň do pivnice. Sestry najprv neprotestovali a potom už boli Jitka na strednej a Eva na vysokej škole v Košiciach, tak ani nemohli. A v pivnici sa toho dialo teda naozaj veľa, opravovali sme bicykle, neskôr motorky a pripravovali sme sa na svoje výlety. Počúvali sme hudbu z páskového magnetofónu Tesla Urán a neskôr Sonet Duo. Sonet Duo mal magické oko, keď sa všade zhaslo a pustila sa tá správna pesnička… No a potom, keď sme boli vo ôsmej či deviatej triede základnej školy, tak sme si často k hudbe uvarili aj lacné vínko zakúpené v predajni ZELOVOC, ktoré všetci volali ČUČO.

Naša pivnica mala ale aj svoju tmavú časť bez okien, tam sme hrali rôzne hry, najčastejšie na schovávačku. A nebolo nič krajšie, ako keď sme sa schovali spolu s kamarátkou z dvojky a nik nás nemohol nájsť. Túto časť svojho detstva ešte nemám odtajnenú, nakoľko kamarátky stále stretávam v meste, častokrát s deťmi, či dnes už dokonca s vnukmi, teda o tom nebudem. Vyvádzali sme asi poriadne, nakoľko keď ma nedávno chcel zoznámiť môj priateľ so svojou ženou – mojou bývalou susedou z detstva (ktorá ale s nami schovávačky v tmavej pivnici nehrala) – tak sa tomu chcela vyhnúť a ako dôvod svojich obáv uviedla, že ja som patril k tým, ktorí hrali schovávačky v tmavej pivnici. Mala sa aj ona s nami schovávať a dnes by nemala traumu z detstva a prišla by na to, že má veľmi bujnú fantáziu. Manžel nerozumel, a ja som nevysvetľoval. Ako hovoril Ladislav Chudík, gentleman nekecá, gentleman si užíva. Ale tmavá pivnica ma presvedčila, že orientáciu mám celkom v poriadku.

Kedy som sa učil? Ráno. Ráno chodil tatko aj mamka preč okolo pol šiestej, šiestej. Tak som vstal, vybral veci do školy z lady a pozrel aké máme úlohy. Úlohy som písal len na prvé dve hodiny. Ostatné som napísal alebo opísal cez prestávky v škole. Keď som študoval efektívneho manažera, tak som sa len usmieval, nakoľko na väčšinu návrhov ako zefektívniť svoju prácu a ušetriť čas, som ja prišiel už vo svojom rannom detstve. Známky som nemal dobré, čo robilo vrásky na čele mojej triednej súdružke Krížovej. Stále ma porovnávala s mojou sestrou Jitkou a Evou a nechápala, ako je to možné, že ja tú slovenčinu neviem a neviem. Naša triedna Krížová bola celkom pekná dobre urastená žena, slobodná a samostatná. Preto som sa rozhodol, že jej pomôžem. Moja pomoc spočívala v tom, že som začal veľmi intenzívne navštevovať jej doučovanie zo slovenského jazyka, čím si aj ona mohla splniť svoj socialistický záväzok.

Na jej želanie som sa zapísal do prešovskej knižnice a začal čítať knihy, vraj mi to zlepší pravopis. Nezlepšilo. Na doučovanie som chodil sám, nakoľko ostatní slovenčinu dávali, alebo im to nevadilo. Celá moja pomoc sa skončila vo ôsmej triede, keď som si uvedomil, že som už z okresnej knižnice prečítal všetko, že viem zarecitovať každú poučku prečo sa niečo píše tak ako sa píše, ale z diktátu inú známku ako päťku nedostanem. A keď sa mi raz doma snívalo, že som sa v tmavej pivnici schovával so svojou cca 40 ročnou triednou, tak som sa preľakol (či som v poriadku), že som svoje doučovanie sám a dobrovoľne ukončil. Pravopis som si síce nezlepšil, ale aspoň som sa naučil čítať knihy. Túto záľubu mám dodnes.

Počas môjho štúdia na základnej škole sme boli generácia experimentov. Podľa sovietskeho modelu, potrebovali skrátiť naše štúdium na osem rokov. Ale čo s nami, ktorí nechceme ísť na výberové školy? Tak nám súdruhovia pripravili aj deviatu triedu. Mne to ale pomohlo. Nakoľko deviata trieda bola už len opakovaním a nič nové sa nepreberalo (a ja mám pamäť dobrú) a naviac z triedy odišli tí najlepší v osmičke na stredné školy, tak sme aj my ostatní začali byť v očiach našich učiteľov takí… nejakí… relatívne šikovnejší. Napriek tomu, že som nič nemenil na svojej príprave do školy, zlepšil som si prospech. Nevýhodou bolo, že s nami deviatakmi sa už počítalo, len na robotnícke profesie a na strednú školu s maturitou sme mohli zabudnúť. Na takúto školu sme si nemohli podať ani prihlášku. V týchto krízových situáciách nastupovala moja mama. Nakoľko jediné v čom som sa skutočne vyznal bolo oprava motoriek a trochu som fušoval aj do elektriky, veď v pivnici ten náš Sonet DUO, či dvojplatnička na vínko museli mať aj zásuvku, tak využila moju zručnosť a prihlásila ma na Stredné odborné učilište železničné do Košíc. V Košiciach už študovali obe moje sestry, teda bola to už cesta vychodená. Táto škola však končila výučným listom, ale aj maturitou. A to trošku odporovalo súdruhom a ich reforme. Keď som chcel aj maturitu mal som ísť na strednú z ôsmej triedy. Mama ale vymyslela plán. Súdruhovia na svojho budú láskavejší a budú sa k nemu správať súdružsky. Aby to však bolo možné, musel som celý deviaty ročník viesť Leninský krúžok mladých marxistov. Veď prečo by naše školstvo neurobilo výnimku pre pekného mladého marxistu. Tak som sa teda stal pekným mladým marxistom.

Ako som sa stal dobrým plavcom.

Počas svojich prázdnin som trávil každé druhé leto v Bulharsku. Moja mamka pochádza z Kysúc a tam nikdy nemali žiadnu vodnú plochu, kde by sa naučila plávať. Dalo by sa povedať, že mamka mala panický strach z vody. Otec, to bol iný plavec. Počas svojho špeciálneho vojenského výcviku sa musel naučiť skutočne dobre plávať. Bolo to na ňom aj v jeho zrelom veku vidieť. Štýl plávania mal vycibrený dlhým tréningom. Ja som na začiatku svojho života plával málo a skôr som sa na more hneval, keď mi príliv búral moje pieskové hrady, ktoré som si tak rád a pracne staval.

Jediným spôsobom ako sa naučiť plávať bolo navštevovať pravidelne prešovskú plaváreň. Na to však naša rodina nemala dosť peňazí. Na mojej základnej škole som nemal práve dobré meno, aby ma moja triedna učiteľka navrhla na plaváreň za odmenu. Skôr naopak. Moja mama chodila do riaditeľne školy pravidelne a s ňou ešte cca 3-4 mamičky. Všetko zlé, čo sa udialo v škole, učitelia zvalili na nás. Mama si už dnes s úsmevom spomína na situáciu, keď jej riaditeľ zavolal do práce a trval na tom, že hneď po práci musí prísť do školy. On počká! Riaditeľ chcel, aby zaplatila rozbité okno (v ten deň rozbité) napriek tomu, že ja som ležal s chrípkou doma už 14 dní. Keď ho na to mamka upozornila, tak riaditeľ poznamenal: Ak to Andrej nebol, tak to určite vymyslel. To bolo veľa už aj na moju mamu a s riaditeľom si od pľúc pohovorila. Tým sa moja situácia výrazne zhoršila. Na škole som teda okrem doučovania na žiadnu normálnu aktivitu nedosiahol.

Ako sa ale stať dobrým plavcom? Ako sa dostať na plaváreň pravidelne a zadarmo? Pátral som, kto z okolia na plaváreň chodí. Mal som šťastie! Dievča, mladšie o cca 2-3 roky z vedľajšieho vchodu, mala byť nová hviezda plavcov. Jej mamka našu partiu ale nemala rada. Ak sme sa jej opreli o auto, pravidelne nás oblievala vodou zo svojho bytu na prvom poschodí. Na jej nadávky sme už ani nereagovali, proste mala k nám a nášmu spôsobu života antagonistický postoj. Z našej strany sa však jednalo skôr o taký ambivalentný vzťah. Dievča bolo mladšie a s nami do pivnice nechodilo… ani sme nevedeli, že existuje. Ako sa dostať do priazne Evičky, aby ma dostala na plaváreň zadarmo? Moja príležitosť prišla, stačilo byť trpezlivý.

V zime sa nám naša mladá plavkyňa sťažovala, že sa bojí chodiť z plavárne pešo domov. Z mesta na sídlisko. Pokrikujú po nej v meste mládenci. Ťažko chodiť bez sprievodu a mamka nemá čas. Preto som prišiel s návrhom na ochranu. Na moje prekvapenie mamka súhlasila. Kúpil som si pekné plavky a hajde robiť ochrancu mladej plaveckej hviezde. Fungovalo to. Keď našu dvojku zbadali chlapci z konkurenčnej partie z mesta, tak sa viac neopovážili robiť našej plavkyni zle. Niežeby sa polepšili, ale mali so mnouskúsenosť, že ak by boli drzí, dostali by po papuli. Na dievčatá sa v mojej prítomnosti nepokrikovalo. Po príchode na bazén som sa prezliekol do plaviek a učil som sa v bazéne plávať. Trénera som síce nemal, ale jednu dráhu nám ochrancom a rodičom plaveckých nádejí nechali.

Takto ma život už v rannom veku naučil, že dobrá dohoda sa neodmieta. Osoba ktorá ma najprv nemusela, nakoniec bola veľmi rada, že som ich priateľom. Robil som jej dobrú službu – bodyguarda. Tak som si už ako malé dieťa odskúšal stratégiu Win -Win a zafungovala veľmi dobre.

Takto som sa (aj bez peňazí a doporučenia do plaveckého krúžku) stal dobrým plavcom.

Ako som sa stal pastierom kráv. (1968 – 1974)

Môj život v detstve sa odohrával na dvoch úrovniach a v dvoch rôznych častiach Slovenska. V Prešove, mojom rodisku, som bol klasický fagan z mesta. To znamenalo hranie sa na dvore a sánkovanie sa na kopci, ktorí sme všetci volali Hura. Zimu som teda trávil spolu so staršími chlapcami, ale aj rovesníkmi, na sánkach na dolnom či hornom kaňone, na trojskoku alebo na lúčke pod višňami Bachingera. Práve tam sme si na jar a v lete z krovia stavali bunkre, tam sme hrávali karty, hrali sme sa na vojakov, ale aj chodili obzerať „naboso“ opaľujúce sa dievčence z dvojky, kde sme všetci bývali. Mne ako 5-6 ročnému to nič nehovorilo, ale starší chlapci z toho mali ohromnú srandu. Až neskôr som pochopil prečo. V jeseni sme chodili na Bachingerove čerešne a višne a neskôr aj do rôznych pivníc na našej dvojke, kde sme sa za pomoci rôznych techník dostávali k domácim zaváraninám, ale niekedy aj k domácemu vínku. Práve na Hure som sa aj ako 5-ročný stratil, spolu som svojimi kamarátmi a vrátili sme sa prvým ranným spojom o 4-tej hodine ráno (áno autobusom), za čo sme si všetci jedenásti vyslúžili poriadne „basamuny“ od vojenských remeňov našich otcov. Môj život v meste bol teda jedna veľká zábava a na reálnu prácu, sme ani nepomysleli a ani sme o ňu nezavadili. Boli to krásne časy.

Druhý priestor, ktorý mi patril, bola osada Semeteš na Kysuciach, v rodnom dome mojej mamky, kde žila moja babka a mamina sestra Maržena s rodinou. Najviac si spomínam na môjho milovaného bratranca Jožka. Je vo veku mojej najstaršej sestry Evy. Teda je starší o osem rokov. Jeho detstvo bolo úplne iné ako moje. Na gazdovstve mali kravy, býka, prasce a nekonečné množstvo sliepok, moriek, prepeličiek a to všetko si pýtalo piť a jesť. Jožko sa teda od mala staral o statok a mal úplne iné detstvo. Práca, práca a nakoniec práca. Ja, chlapec z mesta, som bol pre neho nepochopiteľný blázon, ktorý nechápal, že napojiť, alebo ísť napásť kravy nie je prázdninová zábava, ale drina a skutočne reálna robota. Keď ma mama nechala na Kysuciach, tak bol to práve Jožko, ktorý ma dostal na starosť.starostí som mu narobil naozaj dosť. Aké? No pre Jožka som robil veci nepochopiteľné! Keď sme ráno išli s kravičkami na lúku, tak bolo potrebné najprv uviazať kravu na „lancuch“, ktorým sme ju viedli a až potom odviazať od „lancuchu“ v maštali. Ja som na to pravidelne zabúdal. Krava, ktorú sloboda príjemne prekvapila, sa potom nechcela nechať spútať „lancuchom“ a namiesto pasenia sme ju naháňali po kravíne a presvedčovali o rozumnosti pripútaniu sa k „lancuchu“. Jožko nechápal ako je možné, že ja toto neviem.

Rád som jazdil na krave, nakoľko to bola tá zábava, na ktorú som bol zvyknutý z mesta, ale nechápal som s čím sa zahrávam. Keď neboli v maštali kravičky, tak som ako 5-ročný vysadol na býka a kričal hijó, hijó. Býk mi síce nič neurobil, ale potom to už až taká zábava nebola. Nevedel som rúbať drevo, nevedel som prebrať zemiaky na kŕmne a potravinárske, nevedel som uvariť ani sviniam, nie to ešte ľuďom, nevedel som nič „našrotovať“ pre hydinu. Nedalo sa na mňa spoľahnúť ani v tom, že im naberiem dosť vody, proste nevedel som nič a zodpovednosť – žiadna, pre mňa cudzie slovo. Najhoršie ale bolo, že všetko som považoval za zábavu a to Jožkovi robilo skutočne veľa vrások na čele. Keď už si nevedel rady, vzdychol a povedal, no čo – rozmaznanec z mesta. A mal pravdu, tým som aj bol. Keď si na to dnes spomínam, ja by som tie nervy na seba nemal. Jožko ich mal a postupne ma naučil všetko. Nič som nevedel tak dobre ako on, ale Jožko ma naučil rozpoznať rozdiel medzi zábavou a prácou. Niečo, čo by ma v Prešove skutočne nik nenaučil. Jožko ma naučil milovať zvieratá, aj keď sú chované len na mäso či mlieko. Jožko ma naučil pripraviť si vajíčka v pahrebe obalené v bahne. Pripraviť si kohúta v pahrebe, aj keď nemáme alobal, alebo iné vymoženosti mesta. Naučil ma to tak dobre, že som sa (potom neskôr v svojom živote) mohol živiť celé prázdniny pasením kráv a zvládol som aj stádo o počte viac ako 100ks. Nedostával som síce peniaze, ale mali sme mlieko a syr.

Práca na farme ma teda zaujala viac ako vykrádanie pivníc na dvojke. Prišiel som na to, že k životu potrebujeme aj prácu, nielen zábavu. Takto som sa, vďaka nekonečnej trpezlivosti môjho bratranca Jožka, stal milovníkom zvierat, ako aj pastierom kráv. Nikdy som mu za to nepoďakoval. Tak aspoň takto (ak to čítaš), vďaka ti Jožko.

Ako som sa nestal Viedenčanom. (1964 – 1968)

Už na začiatku života som mal šťastie. Prečo? No určite som Tatova najrýchlejšia a najzdravšia spermijka. Narodil som sa ako tretie dieťa Andreja Halagu a Jitky rod. Bobčíkovej v Prešove. Dva roky pred mojim narodením naša rodina dostala do nájmu krásny byt 3+1 v betónovom dome, ktorý ani nemal byť náš. Mal ho dostať nejaký komunistický papaláš. Ako ste to vtedy spoznali? Podľa toho, že do bytu máme dodnes trojfázový prívod elektrickej energie, aj keď všetci ostatní v bloku majú len jednofázový. Papaláš už v roku 1962 plánoval elektrickú rúru, elektrickú varnú dosku a na to by mu jedna fáza nestačila. Neviem, kto si tento bytík pripravoval, ale dostal sa do nemilosti ostatných súdruhov (čo v roku 1962 nebol vôbec problém) a nakoľko moja mama stále pílila uši krajským a okresným straníckym predsedom, tak jej tento „papalášsky“ byt pridelili do nájmu.

Mne bolo neskôr aj trošku ľúto, že som nezažil už starú dobu, nakoľko som neprežil pre dieťa tie najperfektnejšie veci. Kŕmenie potkanov, sibírsku zimu, či pleseň v každom rohu. Na tieto príbehy si spomínali moje sestry (hlavne Eva) ešte z čias, keď sme bývali na korčuľovačke. Aj ja som chcel mať krotkého „divokého“ potkana, ktorý si chodil vypýtať jedlo až do kuchyne, ale nebolo mi to umožnené. U nás v novom bloku potkany pravidelne hubili a deratizačné nálepky ma už ako malého presvedčovali, že také krásne detstvo ako moje sestry už asi nezažijem. Mýlil som sa! Čakalo na mňa niečo lepšie ako sibírska zima a kŕmenie „divokých“ potkanov.

Prvé, na čo si spomínam, nielen na základe starých fotografií, je naša dovolenka v roku 1968 v Rumunsku. Môj otec bol letec. Najprv vojenský, potom lietal pre ČSA s poštou a nakoniec skončil ako inštruktor lietania v Prešovskom Zväze pre spoluprácu s armádou (Zväzarm). Nie, že by to bolo jeho rozhodnutie, ale nakoľko druhú svetovú vojnu môj otec prežil vo Viedni u svojej rodiny (žil na striedačku do cca 12 rokov svojho veku vo Viedni a v Prešove), tak sa pracovníkom kontrarozviedky nepáčil pilot, ktorý má rodinu vo Viedni. Ale to je iný príbeh a o tom niekedy inokedy. Keď som sa narodil bol môj Tato veľký pilot malých lietadiel, často aj bezmotorových. Otec dostal pridelenú svoju prvú dovolenku pri Čiernom mori. Rumunsko v roku 1968, bolo iné Rumunsko ako dnes. Sadli sme do svojho nového autíčka Škoda Oktávia kombi, červenej farby s koženými sedačkami a vyrazili cez Maďarskú republiku do vojenského strediska Mamaia. S tým je spojený môj prvý zapamätateľný zážitok, nakoľko mi bolo v aute zle a stále som zvracal, tak mi Tato dal dozadu auta na naše veci „posteľ“ a ja som celú cestu prespal. Jediné čo si pamätám bolo, že som spal – zvracal, spal – kakal, spal, niečo pil a nakoniec znova všetko vyzvracal a vykakal. Ale stálo to za to!

Mamaia bola fascinujúca. Naháňal som more, lovil ryby z jazera na druhej strane kempu, piekol som svoje prvé vlastnoručne ulovené rybičky a otec to všetko dokumentoval na fotoaparát. Dovolenka bola nádherná, až na spiatočnú cestu. Keď sme dorazili na maďarskú hranicu za mestom Oradea, tak nás už Maďari nepustili ďalej. Vraj nás prepadli Rusáci. Čo robiť? Informácií nebolo a ani peňazí nazvyš. Dvaja dospelí, tri deti a jedno auto. To bolo všetko, čo mal Otec k dispozícii. Otec teda otočil auto a za hysterického kriku, plaču a výčitiek mojej mamky (táto vlastnosť jej ostala dodnes) sa vrátil do mesta Oradea. Ako vojak – pilot zamieril na prvé vojenské letisko a zahlásil sa na bráne. Mali sme šťastie! Rumuni sa vtedy na internacionálnej pomoci ČSSR odmietli zúčastniť, ale nám pomohli a to celkom reálne. Ubytovali nás v kasárňach a zariadili pre nás stravu v miestnej vojenskej jedálni. Pre mňa to bolo nádherné predĺženie dovolenky. Čo môže byť lepšie pre štvorročné dieťa. Tešil som sa na svoje dva roky prázdnin. Nakoniec to neboli dva roky, ale len niekoľko mesiacov. Keď Otec videl, že nám nič nechýba a aj mama už prestala kričať, plakať a bedákať, tak sa vydal do hlavného mesta Bukurešti, na naše veľvyslanectvo. Tam mu dali nejaké peniaze, ktoré sme do poslednej korunky museli potom na Slovensku vrátiť, a dali mu pasy pre nás všetkých, ktoré už boli pre celý svet. Otcovi bolo doporučené veľvyslancom, aby poďakoval Bohu, že má celú rodinu v Rumunsku a doporučil mu – najbližšou možnou cestou do Viedne za svojou rodinou a nechať Československo, Československom a zariadiť nám aj sebe život inak. Nestalo sa tak! Otec prisahal po druhej svetovej vojne vernosť Československu a jeho armáde a nechcel sa na svoju prísahu vykašľať. Naviac vo Viedni by určite nemohol lietať. Ani tam by ho kontrarozviedka nepustila do veľkého lietadla z rovnakého dôvodu ako aj doma, že má rodinu, len tentokrát na Slovensku. Tak osud rozhodol, že sme v kasárňach v meste Oradea počkali do otvorenia hraníc a ja som sa nestal Rakúšanom. Naša prvá dovolenka ale pre mňa mala jednu veľmi pozitívnu skúsenosť. Uvedomil som si, že ak sa počas cesty venujem niečomu inému ako len sedeniu v sedačke, a to napr. bavím osadenstvo auta či autobusu, alebo som pod veľkým stresom, tak nezvraciam. Túto skúsenosť som v svojom živote ešte veľakrát využil. Po tomto zážitku už bola radosť so mnou cestovať a zvracanie na seba prebrala moja sestra Jitka.

Čestnosť môjho Otca a jeho obrovská láska k lietaniu zabránila, aby som sa stal Rakúšanom. Mám ho za to veľmi rád.

Vtip na záver: Kohn a Grün cestujú vlakom. Kohn sa pýta Grüna, kam cestuje. Grün odpovedá:
– Do Bratislavy za svokrou do nemocnice. A vy? – Ja do Viedne, svokre na pohreb. – Hm, Viedeň je Viedeň…