Keď odišli žiaci na prázdniny, tak kasárne osireli. Ostali sme tam len my absolventi a vojaci zabezpečovacej roty. Vojaci z povolania si tiež vypísali dovolenky a udržať bojovú službu bolo náročné. Do stráže normálne chodili aj naši štvrtáci, ale tí odmaturovali a boli prevelení k svojím novým útvarom. Teda strážnu službu zabezpečovali len dvojročiaci. My sme chodili za dozorných všetkého možného aj nemožného. Všetci sme sa veľmi tešili domov.
Poslednou akciou ktorú sme ako absolventi zabezpečovali, bol deň otvorených dverí a potom psychologické testy nových prváčikov. Deň otvorených dverí bol deň, keď sme poupratovali rotu, kde normálne bývali prváci, a sprevádzali sme rodičov žiakov ktorí uvažovali zapísať syna na strednú vojenskú školu. Ja som ich vozil naším vojenským autobusom zo stanice do kasína, ako veliteľ autobusu, nie ako šofér. Ideologicky to bola ťažká akcia nakoľko nik z nás nesmel týmto rodičom povedať pravdu. Ak by sme reálne porozprávali čo na ich synov podľa základných poriadkov čaká, tak by svojho syna na školu nik neumiestnil. Oni mali na nás veľa otázok. My sme nemali žiadne povolené odpovede. Hovorenie pravdy počas dni otvorených dverí sa prísne trestalo. Až takí otvorení sme neboli. 🙂
Po tejto poslednej akcii mala nastať pohoda, klídek a tabáček. Rutina, služba dozorných a sem tam ešte nejaká tá povinná streľba na strelnici. Nik nemal záujem o žiadny problém. Všetci sme sa už videli doma, pri svojich manželkách a niektorí aj pri svojich deťoch ktoré si stihli urobiť počas prvých vojenských dovoleniek. Mnoho manželiek absolventov bolo tehotných a chlapci sa tešili, že budú otcami svojich rodín. Preto sme si cez telefónnu búdku, ktorá bola pred kasínom, telefonicky zabezpečovali ďalší život. Novú prácu, podnájom v inom mieste alebo aj novú frajerku, ak ta stará nevydržala ten rok vojny a vydala sa za iného. O tom sa viedli naše rozhovory, to nás trápilo. Teda nie všetkých…
Naši telocvikári nedokázali pozerať dopredu. Tí stále riešili čo zlé im kto počas vojny urobil. Kto ich kedy nepustil na opileckú výpravu, kto im nedovolil na politickej piesni spievať náboženské pesničky, ktorý absolvent je podľa nich najväčšia sviňa. Stále riešili len minulosť. My všetci ostatní sme sa zamerali na budúcnosť. Čo bolo, to bolo. Všetci sme základku prežili bez ujmy na zdraví a preto sme chceli aby to tak aj ostalo až do nášho civilu. Načo si znepríjemňovať posledné dni negatívnymi spomienkami. Ak nám bolo dlho, Janko Vargovčík nám cez Jurákovú floppy jednotku a Jankovu dátovú sieť, ktorú spojazdnil v učebni počítačov nahral do PMD-čiek hru, najčastejšie nejakú strieľačku alebo aj Manic Miner, ktorú sa z procesora Z80 podarilo prekódovať na procesor 8080 a veľmi slabučkú grafiku PMD-čka. Nebolo to tak pekné ako na Spektre, ale nám to plne vyhovovalo. Kúpili sme si v bufete kofolu a nebolo čo riešiť.
Prišiel predposledný deň. Na bojovú prípravu sa dostavili vojaci z povolania. Špagáti pôjdu zajtra domov, do služby už nenastúpia. Žiadny z našich veliteľov z povolania nechcel zobrať dozorného na bráne. Všetci sa báli, čo im špagáti povedia o ich povahe, keď opustia bránu kasína. Keď sa už zdalo, že brána bude v deň nášho odchodu bez dozorného, tak sa postavil maj. Šíma. Najprv všetkým vynadal. Pamätám si, ako im povedal, že ak by sa k nám absolventom celý rok správali normálne, nebáli by sa teraz postaviť na bránu. Nakoniec sa nechal na bránu zapísať sám. Z kasína nás bude vyprevádzať major Šíma. Jediný férový veliteľ v útvare. Naozaj ich viac nebolo. Taký smutný bol obraz našej armády.
Posledný večer. Všetci sme sa stretli v PVI a menili sme si adresy. Rozprávali sme čo plánujeme, tešili sme sa na rodiny. Kontrolovali sme si papiere či máme všetko podpísané, že všetko čo patrilo armáde sme aj armáde vrátili. Navečer sme si spokojne sadli a už len tak vychutnávali ticho. Z našej strany sme splnili všetko, už len ráno podpíšu prepúšťacie rozkazy a ideme domov. Ten neskutočne dobý pocit viem presne opísať ešte aj dnes. Naozaj večer sa nikomu nechcelo ani rozprávať. Všetci sme sa tak vnútorne uspokojili a tešili sme sa na zajtrajší deň. Asi po hodinke ticha dorazili k nám telocvikári. Položili otázku, že či vieme na čo sa oni veľmi tešia. Nikto na nich nereagoval. Keď to nikoho nezaujímalo, tak si odpovedali sami. Vraj, keď opustia kasáreň, tak sa postavia do radu a počkajú si na mňa. Každý, kto bude chcieť dať politrukovi po papuli, tak nech sa za nich postaví. Padla otázka čo som im urobil. Odpoveď mňa ale aj všetkých prekvapila. Je to politruk, on nemusel nič zlé urobiť. Politrukov je potrebné biť. Pamätám si ako vstal náš bežec na lyžiach Peter a pochválil ich. Vraj to s tým radom na jednu po papuli je príma nápad. Aj on sa do radu postaví, ale za Andreja a počká kým opustia kasáreň oni. Nebude im vysvetľovať prečo si rád buchne po ich napuchnutej alkoholickej papuli ale preto, že sú telocvikári to určite nebude. Postupne po miestnosti znelo mnoho hlasov. Keď už si budeme dávať po papuli, tak sa aj ja staviam, za Andreja. Veľmi milo ma to prekvapilo. K nim sa nepridal nik. Za mňa skoro všetci. Dokonca to zakričal aj náš ortodoxný učiteľ českého a nemeckého jazyka. Nevedeli sme si to ani predstaviť, ako on človek literatúry a pacifista dáva niekomu facku. Telocvikári ušli z miestnosti veľmi rýchlim krokom. Nakoniec sme sa na tom dobre zasmiali.
Posledný deň. Ráno sme prišli na svoje posledné raňajky. Telocvikári s nami už neraňajkovali. Radšej nevyšli zo svojej izby. Kuchári zabezpečovacej roty sa pochlapili a raňajky nám pripravili skutočne kráľovské. Boli švédske stoly, šunka, vajíčka, hrianky, a z ruských vojenských konzerv aj kaviár. Na cestu domov sme dostali jedno naše československé KDP-čko. Od kuchárov naviac bravčový rezeň medzi dvoma krajcami chleba. Potešilo nás to. Prešli sme na rotu a odovzdali dozornému naše izby. S civilným ruksakom sme sa posadili v PVI-čku. Zanedlho prišiel dozorný a povedal, že prepúšťacie rozkazy sú podpísané, major Šíma nás čaká na bráne. Tak zbohom chlapci. Tak veru zbohom. Nik sa nepomýlil a nik, skutočne nik nepovedal dovidenia.
Podali sme ruku dozornému na bráne a niektorí aj majora Šímu objali. Vyšli sme von. Boli sme v cilile. Hurá, hurá, hurá. Rok našej vojny skončil. Všetci sme boli živí a zdraví. Všetko skončilo správne. Čakajú nás naše rodiny. V tomto stave všeobecnej eufórie ku mne prišiel Peter. Počúvaj Andrej ale ty máš ešte jednu úlohu. Prekvapil ma. Akú? Nemáš tu poskakovať ako cap, ale postaviť sa pekne do pozoru, aby sme mali za kým vytvoriť ten rad. Tak som sa postavil. Peter sa postavil za mňa. Za chvíľku sa za mnou vytvoril skutočne dlhý rad civilistov a čakali sme na našich telocvikárov. Šímovi to bolo divné, tak prišiel ku nám a spýtal sa prečo chceme ísť na stanicu v tvare. Sme v civile nehodí sa to. Vysvetlili sme mu, prečo tu takto stojíme. Tentokrát sa začal smiať Šíma. Tak už tomu rozumiem, smial sa cez slzy. Bolo nám vysvetlené, že asi 30 minút pred nami, prišli ku bráne taxíky a čakali na telocvikárov. Tí presvedčili Šímu aby ich pustil ako prvých, aby neplatili stojné. On dobrák, ich pustil. Vraj sa aj čudoval, ako rýchlo zdúchli. Ako by im horelo pri zadku. Telocvikári svoj zmysel pre fair play teda uplatnili aj v posledný deň základnej služby. Rozlúčili sme sa svojím zbohom aj s bránou a plotom a odišli sme na stanicu a domov. Vojna skončila. Skončila jedna etapa môjho života a ja som už v deň keď som odchádzal do civilu bezpečne vedel, že budovať a brániť socialistickú vlasť nechcem a nebudem. Životnú energiu je potrebné míňať na ciele ktoré stoja za to. Utópia s názvom socializmus, nebola tým cieľom. Jeden cieľ mi však ostal. Cieľ mať rád ľudí, ktorý mi stanovil už za mojej mladosti môj otec, ten som určite meniť nechcel. Tešil som sa na manželku aj tatka a mamku. Tešil som sa na Prešov, našu pivnicu a moju novú prácu. Všetko to krásne, ako už mnoho krát v mojom živote, bolo ešte predo mnou. Tešil som sa, ako to všetko pekne prežijem. Mám rád svoj život, žijem rád.
Ak Vám bude niekto dnes rozprávať, že je potrebné obnoviť armádu podľa socialistického vzoru sľúbte mi, že bude priviazaný k stromu a budete ho biť a biť až do času, kým ho to neprejde.
Neprešlo jazykovou úpravou!