Ak naša myseľ pracuje správne tak po rokoch na všetko zlé zabudne a ostanú len veselé spomienky. Takto krásne sme vytvorený. Práve preto sa nám naša mladosť zdá určite lepšia ako súčasnosť v ktorej žijeme. Rovnako je to aj so mnou, som normálny chlap. Aj keď som v Drobnom tovare prežil veľa situácií na hrade pochopiteľnosti zdravým rozumom na tie som zabudol a ostali mi len milé spomínania. Budem ako herci televíznej zábavy a napíšem niekoľko veselých situácií „pri natáčaní“.
Spomienka prvá: Súdruh inžinier načo ste tých 5 rokov študovali?
Podnik Drobný tovar mal zakúpené už pred mojím príchodom dva počítače robotron 1715, ktoré sa nedali na nič zmysluplné použiť. Počítače mali šachty na dve veľké diskety, formátu robotron. Z jednej sa zavádzal systém a na druhú sa dali nahrať programy či data. Čo s tým? Ako užívateľsky prívetivo tie počítače použiť? Riešil som to nasledovne. BIOS hovoril anglicky, systém nemecky, ale v spúšťačom súbore (niečo ako autoexec.bat, pri MS DOS) som priamo spúšťal svoj slovenský aplikačný program. Výkon práce bol teda veľmi jednoduchý. Založiť disketu označenú ako „A“ do šachty A a disketu na dáta označenú ako „B“ do šachty B. Potom počítač zapnúť a počkať kým začne cez angličtinu a nemčinu hovoriť po slovensky a potom pokračovať podľa slovenskej ponuky. V ponuke bola aj voľba, vypnutie počítača. Na monitore sa objavilo napísané, teraz počítač vypni, vyber diskety a založ do obalu. Snažil som sa to urobiť čo najjednoduchšie pre obsluhu. Podarilo sa.
Možno práve to inšpirovalo moju šéfku Ivu, aby začala hľadať vhodnú pracovnú agendu, ktorú by sme spracovávali na druhom starom robotrone, aby nám nestál v kumbále bez práce. Agendu našla. Bol to program likvidácia. Bol to jednoduchý proces, ktorý vypočítal niekoľko hárkov ručne písanej inventúry a urobil nad dátami niekoľko matematických výpočtov a výsledok vytlačil na tlačiarni. Potom mohol na všetko zabudnúť. Papier bol jediným výstupom. Šéfka prikázala, tak som začal programovať likvidáciu. Šéfka sa počúva, musel som. Nakoľko som všetkému detailne nerozumel, tak som navštevoval pracovníčku (sekretárku vedúceho inventúrneho oddelenia) aby mi vysvetlila hlavne všetky výnimky z pravidiel. U nej však už len moja prítomnosť často vyvolávala nie celkom kontrolované záchvaty strachu. Spolupracovala, ale… Postupne som si zistil všetko a začal programovať. Počas programovania ma každodenne navštevoval vedúci inventúrneho a oznamoval nám aké peklo vyvolá počítač na oddelení inventúry. Vedel som počet tabletiek brufenu ktoré začala sekretárka preventívne jesť ako aj to, že sa jej stav postupne zhoršuje. Práve preto som kontroloval v tomto programe úplne všetko a veľmi detailne. Žiadne údaje som si nedovolil čítať cez príkaz read(), ale nastúpil príkaz inkey() a validoval som všetko po každom stlačení klávesnice. Všetko som zapisoval do pamäťových premmených ako texty a po dôkladnej niekoľkonásobnej kontrole som takto ošetrené data konečne zapísal do databázy. Program zadávania stále volal procedúry kontroly dát a aj if-ov tam bolo požehnane. Pred volaním klávesnice som vždy zmazal jej zásobník, aby sa dlhšie stlačenie klávesnice neprenieslo do nového zadania, opakovaním. Na všetko som reagoval chybovými hláškami. Ak sa očakávalo zadanie čísla, tak pri každom stlačení inej „tlačice“ ako čísla, som automaticky reagoval chybovým textom. Prosím očakáva sa, že stlačíš číslo t.z. 1,2,3,4,5,6,7,8,9,0 prípadne klávesnice pohybu, t.j. šípku hore, dole, vľavo, vpravo. Nikdy predtým a ani potom som sa s kontrolou údajov toľko nezdržal (a to som aj predtým validoval skutočne poctivo). Všetko kontrolovala ešte šéfka Iveta a niekedy sa pokúšala program zhodiť naozaj nepredstaviteľným spôsobom. Nepodarilo sa jej to! Program bol dostatočne hutný na zavedenie na inventúrnom oddelení. Dvaja inžinieri sme na ňom pracovali naviac dva týždne len preto, že sme vedeli kde ho nasadzujeme. Nakoniec nastal deň D a hodina H. Na sekretariát inventúrneho sme priniesli počítač robotron a zapojili ho so slovami, nech si sekretárka na zajtra pripraví jednoduchú likvidáciu, 2-3 hárky a zadáme to.
Na druhý deň ráno bol vedúci inventúry u nás na výpočťáku. Jeho sekretárka celú noc nespala a prišla do práce pod ťažkou dávkou liekov. Prišla nakoľko vedela, že ak by neprišla, tak by od nej generál očakával výpoveď a má už len niekoľko rokov do dôchodku. Plače a klepú sa jej ruky. V jej opisovanom stave ju odmietla školiť aj Iveta. Nakoľko som predpokladal, že pred mladým chlapom chce každá žena vyzerať dobre, tak som povedal jej vedúcemu, že prídem ja za 30 minút a prebehneme si zadanie prvej likvidácie na počítači. Predpokladal som dobre, za 30 minút bola síce vyplakaná ale upravená a čakala ma s inventúrnymi hárkami vhodnými na prvé zadanie.
Založili sme diskeu „A“ do šachty A, disketu „B“ do šachty B a zapli tlačiareň a počítač. Program nabehol. Asi po 5 minútovom váhaní si nakoniec sadla za počítač a zadala prvú likvidáciu. Naozaj som videl všetky svoje chybové hlášky, že má tlačiť tlačítka kratšie, zadávať čísla ak počítač žiada číslo, texty do textov, že Enter je to veľké tlačítko na klávesnici. Jednoducho dobre otestovala každú slučku. Postupne sa upokojila keď videla, že počítač ju na každú jej chybu slušne upozorní a nechá ju jej zlé zadanie opraviť. Zadala svoje dva pripravené hárky a vytlačila report inventúry na tlačiarni. Hrdo si pripla report k hárkom a zahlásila: „To nič nie je ten počítač. Je to len taká inteligentnejšia kalkulačka, ktorá ma pekne upozorní čo zle robím. Neviem čoho som sa bála! Súdruh inžinier načo ste tých 5 rokov študovali?„ Od vedúceho inventúrneho oddelenia som zobral sľúbenú fľašku a s úsmevom som sa vrátil k nám na výpočtové oddelenie. Spomenul som si na kázeň na vrchu. Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Kristus to mal určite ešte ťažšie a dokázal nás ľudí ľúbiť. Nakoniec som to dokázal aj ja. Keď ma bolela hlava a potreboval som brufen či ibalgin, tak som zavítal na inventúrne aj ja. Pani sekretárka mi ochotne lieky ponúkla a dala aj mnoho rád. Niekedy viac a lepších ako moja mama. Nakoniec aj inventúrnici pracovali s počítačom. Bolo to ale hlavne preto, že aj ja ale aj moja šéfka sme vysokú školu študovali poctivo celých 5 rokov. 🙂
Spomienka druhá: Vedúci oddelenia nákupu musí mať svoj počítač!
Ako som už spomínal v predchádzajúcich príbehoch naše počítače boli rozmiestnené v kanceláriách nikoho, kde mohol vstúpiť každý kto počítač potreboval. Zapol si ho, natiahol sa mu SUP a pomocou svojho menu si spustil program ktorý potreboval. Najviac programov sme mali na ekonomickom oddelení. Boli to programy na zadávanie rôznych dokladov do nášho systému, ktorý sme volali PEI-ka (podnikové ekonomické informácie). Program na zadávanie rôznych formulárov do PEI nám naprogramovala PORS-ka. Keď sme im vrátili ich staré páskové SMEP-ky, tak naše PC-čka boli jediné mašinky cez ktoré sme vedeli naše ekonomické údaje „natastovať“. Podobne v kumbále na obchodnom, kde bol predtým ekonomat, bol umiestnený aj jeden počítač na ktorom bežal formulár na zadávanie dodávateľských faktúr pre referentky obchodného oddelenia. Ak bola pri počítači aj tlačiareň tak sme okrem týchto formulárových programov nahrali do PC aj T602 v ktorej sa písali a tlačili listy. Existovala však jedna výnimka.
Aj keď v roku 1990+ neplatili zákony o ochrane osobných a ekonomických údajov naša vnútropodniková smernica brala hlavne naše ekonomické údaje veľmi vážne. Z uvedeného dôvodu počítač, ktorý pripravoval disketu s úhradami do banky a držal aj celú našu databázu dodávateľských faktúr, bol pod zámkom v kancelárii finančného úseku, ekonomického oddelenia. Daný úsek pracoval aj s hotovosťou a teda jeho kancelária mala iný štandard zabezpečenia vstupu ako ostatné miestnosti. Bola to taká socialistická klasika. Mreže, protipožiarne dvere s okienkom, zvonček. Kontrolovaný vstup. Diskety so zálohou zamknuté v trezore pri hotovosti. Generál to bral vážne, žiadna sranda to nebola.
Tento jeden počítač v konkrétnej kancelárii nedal spávať vedúcemu nákupu obchodného oddelenia a neustále chodil ku generálovi, že aj on musí mať svoj počítač. Problém bol, že sme pre obchodníkov nemali žiadny program. Skutočne žiadny. Tlačiareň naviac sme nemali, teda ani T602 by na tomto počítači nedávala zmysel, SuperCalc bol nad schopnosti daného súdruha a ten nechcel. Nevedeli sme načo mu počítač bude. Bránili sme sa ako sme vedeli, ale jedného dňa dostala šéfka od generála príkaz. Doneste na stôl vedúceho nákupu jeden počítač, nakoľko už ho mám plné zuby… naozaj ma už nebaví každý deň prísť do roboty a v kancelárii má už čaká nie ranná káva, ale on. Každý deň. To by utrápilo aj koňa.
Tak sme s Ivou vzali jedno PC. V SUP-e sme povolili menu pre vedúceho nákupu. Obsahovalo jednu položku. Vypnutie počítača. Naozaj nič viac. Vypnutie počítača bol program ktorý zaparkoval a zastavil HDD. Program končil textom, teraz bezpečne vypni počítač a to bolo všetko čo sme mu vedeli ponúknuť. Počítač bol štandartne zaplombovaný, chránený pred zneužitím. Ako všetky. Položili sme vedúcemu PC na stôl naučili ho ako sa zapína a vypína a odišli sme. Neskôr sa ku nám dostávali informácie, že v jeho kancelárii sa do noci dlho svieti a nejakí mladí chlapci sa snažia počítač spojazdniť pre seba. Táto skutočnosť hnevala hlavne naše účtovníčky nakoľko mali o jeden počítač menej a ten skutočne chýbal. Hlavne v čase uzávierky ostávali aj dlho do noci aby stihli všetko zadať. Ale nedalo sa inak, vedúci nákupu musel mať svoj počítač uzamknutý vo svojej kancelárii na svojom stole.
Jedného dňa ma zavolal do svojej kancelárie. Mám počítač rozpojiť a schovať do jeho skrine. Veľmi som sa čudoval. Prečo? Súdruh nákupca mi popísal situáciu ktorú skoro denne zažíva. Každá návšteva sa poteší keď vidí počítač. Od neho chce aby počítač zapol a ukázal im programy ktoré používa. Keď vidia v ponuke jednu jedinú položku vypnutie počítača, tak sa mu veľmi smejú. Preto nechce aby počítač videli. Počítač som rozpojil neschoval som ho ale do skrine. Naložil som ho na prepravný vozík a zapojil na ekonomickom. Znovu som pridal do menu formuláre PEI, T602, SuperCalc a takto aspoň trošku som uľahčil našim účtovníčkam prácu počas uzávierok. Bol som rád, že sme mali SUP-a, a že sa ani vysokoškolákom okolo súdruha vedúceho nepodarilo túto ochranu prekonať. Pokiaľ si pamätám, viac už počítač vedúci nákupu nepotreboval. Ten výsmech ktorý zažil za to, že počítač vie len zapnúť a vypnúť mu stačil. Generála už ráno čakala jeho dobrá káva a všetko sa postupne vrátilo do starých koľají.
Dnes si neviem predstaviť nákup bez počítača. Ale taká bola doba, tovar sa viac zháňal ako vyberal a počítače na nákupe tovaru boli v čase rozvinutého socializmu k ničomu. Postupne na to prišiel aj náš vedúci nákupu a vlastný počítač na svojom stole už nepotreboval. Babám na ekonomickom ostal počítač a nám milá príhoda. 🙂
Príbeh tretí. Zodpovedná je vedúca výpočtového oddelenia.
Každý rok pred veľkými sviatkami ako sú vianoce alebo veľká noc sa po príkaze strany a vlády organizovali výmenné akcie. Menil sa tovar aby ľudia videli na pulte aj niečo nové a mohli svojmu milovanému kúpiť darček ktorý nebol tuctový len tým, že bol zahraničný a cez rok sa nepredával. Inak všetok tovar zo zahraničia sme museli riešiť cez podnik zahraničného obchodu. Výmenné akcie bol bárter, teda tovar za tovar a ten mal výnimku. Náš podnik menil s Poliakmi a to hlavne športové potreby.
Moja šéfka Iveta chcela obchodníkom ukázať výhody programu SuperCalc a preto sama zobrala všetky informácie z jednej výmennej akcie a pripravila pre obchodníkov tabuľku, kde chcela prezentovať výhody SuperCalc-ku. Po zadaní uvedenej akcie jej vyšlo, že sme na danej výmene ako podnik prerobili asi 11 tisíc Kčs a teda pre nás ten bárter nebol ekonomicky výhodný. Tabuľku vytlačila a svoju prácu odprezentovala na stretnutí vedúcich oddelení u generála. O tabuľku neprejavil záujem nik. Generál si však všimol, že sme na výmene prerobili. Do zápisu sa táto skutočnosť samozrejme dostala. Záznam znel asi takto. Výmenná akcia sa podarila. Tovarovú ponuku pred sviatkami sme obohatili o poľský tovar, ktorý sa skutočne aj obratom predal. Výber tovaru bol dobrý, za čo patrí pochvala a prémie obchodníkom ktorí akciu pripravili. Ekonomicky akcia vykázala stratu 11 tisíc Kčs za čo je zodpovedná vedúca výpočtového strediska, nakoľko to zrátala.
Viac moja šéfka žiadnu tabuľku obchodníkom nepripravila. Pochopila, že rozumieme počítačom ale už menej obchodu. Tak sme nechali obchodníkov obchodovať a pre istotu sme už nikdy nič po nich neprepočítavali. Nakoniec dal generál prémie aj nám na výpočtovom. Ale len tak potajme, aby sa o tom nedozvedeli naši skvelí obchodníci. 🙂
Neprešlo jazykovou úpravou!