Našu prvú spoločnosť Sro sme založili v 01/1995 po tom, čo sme niekoľko rokov podnikali aj s Evou Husovskou ako živnostníci. Pamätám si, že založenie spoločnosti Sro bola celkom pekná sranda, nakoľko bolo potrebných veľa „papierov“ a tie bolo potrebné zaniesť (notársky overené aj neoverené) aj s kolkom na podateľňu Krajského súdu v Košiciach. Internet nebol, informácie často rozporu plné. Firmu sme si chceli založiť svojpomocne a nechceli sme použiť služby právnika. Základné imanie 100 000,- Sk. Bolo tvorené peniazmi a autíčkom. Nemali sme v hotovosti toľko peňazí, tak sme museli dať do firmy aj nepeňažné vklady. Ale ani peniaze sa u nás dlho neohriali, nakoľko sme okamžite po založení potrebovali kúpiť počítač, tlačiareň mechanickú A3, tlačiareň laserovú A4 (HP 4L), telefón, telefónny záznamník, Fax, stoly, stoličky, koberce… a mnoho iného.
Základné imanie sa rýchlo minulo. Našťastie sme začali mať dostatok práce a verili sme, že svojou prácou a svojím umom zarobíme na všetko. Problém nastal v čase. Veci na prácu sme potrebovali okamžite, ale peniaze budú až potom, keď sa práca dokončí. To bol problém, preto sme začali využívať nákup na splátky, auto sme kúpili na leasing a zadĺžili sme sa 10x viac ako bolo naše základné imanie. Do roka sme rôznym leasingovým spoločnostiam a splátkovým firmám dlhovali cca 1 000 000 000,- Sk. Bol to veľký risk, ale verili sme si! Sklad sa predával dobre a rovnako dobre sa rozbehlo aj externé účtovanie spoločnostiam a živnostníkom. Prvých 5 rokov (aby sme sa zbavili dlhu) sme ako majitelia pracovali pravidelne aj v sobotu (nedeľu sme si ale stále dali voľno a išli na výlet). Každý deň najmenej 12 hodín práce.
Ak o prvých piatich rokoch nášho podnikania dnes rozprávam s mladými ľuďmi, tak jediné čo ich zaujíma je, že ako sme to fyzicky zvládli. Nebolo to jednoduché, ale aj ja aj Eva sme boli vrcholoví športovci a kondične sme na tom boli skutočne dobre. To nám pomohlo, bez špičkovej kondície by sme to určite nezvládli. Preto ak si niečo dovolím dnes mladým poradiť, tak to je: „Udržuj si špičkovú kondíciu ak chceš niečo v živote dosiahnuť.“ Príde doba keď budeš musieť makať a keď ťa vtedy zradí zdravie, tak nedokážeš nič. Nás zdravie nezradilo a zanedlho sme si mohli kúpiť naše prvé nové auto. Bolo to biele autíčko VW Pólo 1,5l. Riadne žihadlo! Vtedy nám aj Jaroslav Birčák vymyslel naše logo H na machuľke a firma Reklama M nám nalepila naše logo na predné dvere nášho krásneho bieleho autíčka. Bol to prvý hmatateľný materiál nášho úspechu! Po rôznych škodovkách 105, 120, Forman ktoré sme ale kupovali ako jazdené, sme si konečne zakúpili nové auto Volkswagen. Naša radosť bola naozaj veľmi veľká. Túto emóciu, že sme si dokázali svojou prácou zarobiť na nové auto pamätám dodnes.
Naše podnikanie nebolo ale všeobecne prijímané s radosťou. Mamka mojej spoločníčky mala pre dcéru iný životný plán. Ona by ju rada videla ako ekonómku štátneho podniku. Keď štátne podniky skončili, tak jej vysnívala prácu vedúcej kontroly na finančnej správe. V podstate bolo jedno kde by pracovala dôležité bolo, aby to bola štátna záležitosť a aby tam bola Eva vedúca. Jej podnikanie aj úspech niesla ťažko. Pamätám si, ako som raz prišiel za Evou domov. Mamka ma odchytila a využila situáciu (Eva sa obliekla do športového v svojej izbe), aby sa so mnou porozprávala. Nadávala na jej rozhodnutie byť majiteľkou firmy. Nerozumela načo to všetko Eva potrebuje, na kieho ďasa sa zadĺžila, nesúhlasila s tým, že pracujeme dlho a aj v sobotu a vôbec prečo podporuje kapitalizmus… Keď Eva prišla k nám do kuchyne, tak ju zaujímalo o čom sme sa rozprávali. Ja som to otočil! Oznámil som svojej spoločníčke pred jej mamou, že jej mama mi rozprávala ako je na svoju dcéru veľmi hrdá. Že si dokáže zastať svoje miesto aj v tak ťažkej konkurencii. Že je úspešná. V Prešove je známa podnikateľka a robí dobre meno svojmu priezvisku Husovská. Určite je na ňu hrdá aj celá rodina. Teta sa nahnevala, vykričala mi, že hovorila úplný opak a s nami sa nedá rozprávať a viac sa so mnou o našej firemnej budúcnosti už nikdy nebavila. Jednoducho povedané, niektoré chcenia našich rodičov sme nenaplnili. 🙂
V rokoch deväťdesiatych sa nepodnikalo ľahko. Najhoršie bolo, že sa stále menili zákony. Dnes máme internet a vieme si na stránkach zákonov aspoň pozrieť, čo momentálne platí. Je mnoho skupín na Internete kde Vám poradia. V rokoch 1993 – … to tak nebolo. Daňové úrady mali dokonca zakázané radiť podnikateľom, alebo zverejňovať svoje stanoviská. Účtovať sa muselo, ale niekedy ste skutočne nevedeli, či účtujete dobre. Ani odborné noviny netlačili žiadne odborné stanoviská. V celom štáte bol s plným vedomím vlády riadený bordel. Ako sme sa presvedčili neskôr, bolo to tak preto, že to presne tak malo byť! V mútnej vode sa dobre lovia aj zakázané rybky. Bola to ťažká doba. Deti som učil, že ak na ulicu príde pekné auto, tak majú od neho radšej odísť na väčšiu vzdialenosť. Keď vybuchne alebo bude horieť, tak nech ich to neohrozí na živote. Parkovali sme svoje autíčka pri starých škodovkách, nakoľko pekné podnikateľské BMW-čka alebo Mercedesy horeli skoro každú noc. Pri každej zákazke človek musel veľmi rozmýšľať aby sa do niečoho nenamočil. Oslovovali nás na účtovanie a ekonomické poradenstvo rôzne spoločnosti. Sprivatizované spoločnosti s veľkým majetkom, ale novým majiteľom ktorý ani nevedel vypísať faktúru… Nebankové spoločnosti… Výrobné spoločnosti, ktoré nič nevyrábali… Záložne, ktoré nič nezakladali… Bola to veľmi zaujímavá doba. Moje deti si niekedy prečítajú spomienkovú knihu politika a pýtajú sa ma, či to čo tam opisuje je reálne. Odpoveď je, že skutočnosti ktoré sú v týchto knihách opísané sú len taká penička reality, ktorú sme museli prežiť. Skutočnosť v deväťdesiatych bola oveľa horšia. Naša spoločnosť ale dokázala nie len prežiť, ale aj zarábať a rozširovať okruh svojich stálych zákazníkov aj v tomto období. Bolo to ťažké, ale nič by som nebral späť. Prežili sme krásny a zaujímavý podnikateľský štart.
Naše podnikateľské krédo bolo, spolupracovať s reálnymi spoločnosťami. Skladmi, ktoré vlastnili autá aj tovar ktorý rozvážali a predávali. Obchody ktoré mali reálne prevádzky. Personálne agentúry, ktoré dávali reálnu prácu a nerobili výbery, len nevedno komu a nevedno prečo. Aj nám bola ponúknutá privatizácia štátnych podnikov a to priamo faxom od Anny N. Vraj mi šéf odkazuje, že nech si vyberiem a bude to moje (za podmienok, ktoré boli vtedy štandardom). Nikdy sme do týchto obchodov nešli. V svojom podnikaní sme nikdy nepodporovali šedú ekonomiku, žiadne vojnové úsilie. Žiadne virtuálne obchody, žiadne prefakturácie fiktívnej práce… Aj keď to bola pre nás a našich klientov tá ťažšia cesta, dnes všetky tieto reálne firmy fungujú. Fakturačné firmy a nebankové spoločnosti už fungujú menej, alebo vôbec. Nikdy som naše rozhodnutie reálne podnikať neoľutoval.
V deväťdesiatych rokoch sme rozbehli veľa reálnych obchodov. Mali sme firmu na predaj na splátky. Zastupovali sme PSG (dnes Slovanet) v Prešove. Mali sme druhý, ale najlepší internetový klub v meste. Rozbehli sme aj personálnu agentúru a samozrejme aj predaj software a externé spracovanie účtovníctva. Aj keď ste mali za sebou len reálne obchody a žiadnu privatizáciu mohli ste byť úspešní. Stačilo len dávať klientom to, čo potrebovali a oni Vám za to radi zaplatili. Bolo to ťažké obdobie, ale krásne obdobie. Nepoznali sme vetu… to nepôjde. Išlo to, všetko sa dalo, všetko zarábalo. Dnes už nám začínajúci podnikatelia môžu roky deväťdesiate len závidieť. 🙂
Neprešlo jazykovou úpravou!