Rozkaz ministra znel jasne, vyznamenajte ppor. Halagu!

Postupne ubiehali mesiace na mojej základnej službe a ja som pracoval ako som vedel. SZM na vojenskej škole bola čisto formálna organizácia a neviem prečo platilo k nepísaným pravidlám, že všetci vojaci z povolania (velitelia tried žiakov) navrhli na prvom stretnutí SZM za predsedu triedy žiaka s najmenším IQ. (IQ testy naši žiaci absolvovali povinne v rámci prijímacích skúšok, hodnotenie bolo založené pri ich osobnej karte.) Odo mňa sa očakávalo, že budem pracovať s predsedami SZM ktorí mali IQ pod 90 a horšie. Tam sa otvárať žiadne „čakry“ nedali. Pracovať s nimi na tom, aby boli príkladom v svojej jednotke/triede bolo samozrejme od začiatku úplne zbytočné. Politicko-výchovný pracovník bola u nás v kasíne nadávka a to aj medzi vojakmi z povolania. O skutočnej podstate marxistickej filozofie nevedel nik, nič. Politické školenia vojakov z povolania, ktoré viedol môj môj „salámový major“ vždy skončili pozeraním televízie a pitím alkoholu.

Ako z toho von? Musel som byť trpezlivý. Použil som Stalinovu metódu ktorú použil počas Veľkej Vlasteneckej vojny a ktorá bola celkom dobre popísaná už aj v roku 1988. Áno, boli to sociálne výťahy. Triedy som postupne zaťažoval úlohami s tým, že som dal jednotlivé úlohy riešiť skupinám po max. 7 žiakov. Takto sa mi postupne odhalili žiaci, ktorí sa stali prirodzenými vodcami skupín. Na týchto žiakov som sa zameral, bolo ich bohužiaľ veľmi málo. Na triedu dvaja, traja. Predseda SZM mal u mňa len jednu jedinú povinnosť a to kúpiť a nalepiť známky do preukazov SZM. Aj túto povinnosť vojakmi vybraní bossovia tried nezvládali. Ja ako politruk (rus. политический руководитель) som všetko svoje riešil so svojimi súdruhmi a títo žiaci odo mňa dostávali aj odmeny. Lepšiu stravu, viac voľna, ak ma poprosili, tak som im zbehol nakúpiť niečo mimo kasína (náš bufet bol zásobený mizerne), dostali moju podporu ak ich niekto chcel šikanovať, dostali spoľahlivejšie počítače pri výuke, vybavil som im u absolventov doučovanie zadarmo v predmetoch v ktorých im to nešlo… bolo to tisíc a jedna drobnosť. Moji товарищи v triede mali ku mne otvorené dvere a ostatní sa tiež mohli len prostým „nesraním“ na svoje povinnosti do tejto skupiny ľahko zaradiť. To Stalin nazýval sociálny výťah. Takto on postupne vymenil veliacich veliteľov v útvaroch a nakoniec vyhral svetovú vojnu.

Aj som postupne začal vyhrávať. Pamätám si na prvú „bojovú“ akciu našich žiakov a ich veliacich. Pre spojenie je dôležité aby radista vedel čo robí. Preto na prvú „bojovú akciu“ /presun v lese/ určil rozkaz (náčelníka práporu) ako radistov vojakov z povolania, veliteľov tried. Bol som vo svojom rádiovoze (kontrola rádiovej prevádzky) a kontroloval som ako im to ide. Asi po 3 minútach niekto prepol svoju vysielačku na trvalé vysielanie a všetci sme počuli len ako žiak, ktorý vysielačku nesie, dychčí a skutočne „tvrdo“ nadáva. Čakal som, že sa všetci preladia na záložnú frekvenciu a ohlásia sa mi, že budú udržiavať spojenie na zálohe. Neurobil tak nik! Spojenie sme obnovili až keď sa nášmu „hrešiacemu“ vybila baterka a jeho vysielačka prestala vysielať. Mali sme viac šťastia ako rozumu. V druhej skupine počas presunu v lese spadol žiak a zlomil si nohu. Bolo potrebné poslať na miesto úrazu sanitku (буханка), ktorá parkovala aj s lekárom u nás na buzeráku v kasíne, kde som bol aj ja so svojou skriňovou V3S-kou plnou vysielačiek. Radista vysokoškolák a vojak z povolania sa nevedel preladiť na záložnú frekvenciu a privolať cez kontrolu spojenia pomoc. Bola to skutočne veľmi smutná vizitka nášho vysokoškolského vojenského školstva.

Keď sa po skončení nášho prvého bojového cvičenia vyhodnocovalo, major Šíma nemal na našich veliteľov z povolania pekného slova. Chlapec so zlomenou nohou nakoniec dostal pomoc včas, ale čo by ste robili, ak by sa nebola vybila baterka vysielačky?… Všetci sedeli ako zmoknuté kohúty. Mne bolo jasné, že ak by za môj život zodpovedali títo velitelia, bol by som už pred útokom mŕtvy muž. Takto žalostne vyzerala naša armáda v roku 1988.

Po takýchto akciách som nachádzal pokoj mysle v našej miestnosti s rybičkami. Prišiel tam aj major Šíma. Priznal sa mi, že sa bojí organizovať ďalšie cvičenie pre žiakov, nakoľko niekoho našou neschopnosťou zabijeme, a to už bude na paragraf. Navrhol som mu, nech mi vyčlení mojich žiakov po dvoch z každej triedy a ja ich naučím obsluhovať vysielačky a základy rádiového spojenia. Jedného na triedu potom vyberiem ako obsluhu vysielačky. Zorganizujeme cvičenie a uvidíme, či sa nám žiaci neosvedčia viac ako päť rokov „pripravovaní“ vojaci z povolania. Ale určite to nebudú žiaci robiť zadarmo, nech porozmýšľa čo by im mohol ponúknuť zato, že budú robiť prácu za svojich veliteľov. Šíma vymyslel, ja som ich vyškolil a ďalšie cvičenie dopadlo, čo sa týka zabezpečenia spojenia na jedničku. Nemal som žiakom ako kontrola spojenia čo vytknúť. Oni „nesrali“ na svoju profesiu a mali za kamaráta zástupcu náčelníka štábu práporu. Týchto 6 žiakov malo potom otvorené dvere už nie len ku mne, ale aj na štáb svojho práporu. Boli radi.

Po tejto akcii si už nik nedovolil vymenovať do nejakej zodpovednosti žiaka bez toho aby sa mňa ako politického pracovníka, ktorý za žiakov zodpovedal nespýtal, či je daný žiak podľa mňa spoľahlivý, na danú úlohu. A nebolo to formálne. Mnoho krát už len pri mojej otázke, prečo sa rozhodol pre navrhovanú personu, tak radšej rýchlo vybral iného vhodnejšieho žiaka. Nespoľahlivých ktorí by svojím velením ohrozovali ostatných som proste nikdy neodsúhlasil. Niekedy som mal pocit, niekedy aj istotu, že ich velitelia ani nechceli budovať zo žiakov dobré čaty. Nechceli aby žiaci v úlohách uspeli. Boli to škodoradostní blbečkovia a robilo im dobre ak veci dopadli zle. Na vojakov z povolania som ale vplyv nemal, tam rozhodoval môj „salámový major“ a ten nikoho za celý rok nevymenil.

Samozrejme nie všetci žiaci pochopili v čom spočíva metóda sociálneho výťahu. Niektorí boli presvedčení, že ak pôjdu ku mne donášať na iných žiakov, alebo aj veliteľov, tak to je to pravé čo im zabezpečí moju priazeň. Veľmi sa mýlili. Týchto bonzákov som skutočne veľmi tvrdo vyhodil a doporučil som im, že ak chcú „bonzovať“ tak nech aspoň dodržiavajú základné zákony armády. Teda skutok zdokumentovať, a obrátiť sa na svojho veliteľa. Ak sa skutok týka jeho veliteľa, tak na veliaceho dôstojníka. Môj postup tak prekvapil niektorých žiakov a ich veliteľov, že som dostal dokonca predvolanie na naše oddelenie kontrarozviedky a priateľský súdružský pohovor. Vraj aby preverili aké to ja používam pri svojej práci politruka „západné metódy“. Tak som sa dostavil na predvolanie ku kontrášom, ale porozumeli sme si na prvú dobrú, ja som bol preverený už počas vysokej školy, aby som mohol pracovať pre armádu. Odstaviť Halagu cez kontrarozviedku sa teda nepodarilo.

Potom som na kávu a porozprávanie sa o živote chodil ku kontrášom aj celkom dobrovoľne. Naša kontrarozviedka mala informácie o tom, čo sa práve deje v ČSSR. Ako si začínajú rozumieť katolícky disidenti na Slovensku a ústredie Slovenskej komunistickej strany. Takto som sa pri kávičke dozvedel mnoho nového, nakoľko v kasíne som bol odrezaný od sveta. Aj tieto informácie len potvrdili to, čo som už vedel. Vedenie KSČ to dobrovoľne vzdalo! Videli čo sa deje v Poľsku, NDR, a vedeli že dlho ČSSR neudržia. Preto sa snažili zo situácie ešte čo najviac vyťažiť pre seba… Pracovníci kontrarozviedky boli veľmi inteligentní ľudia a nakoľko už bola perestrojka a glastnosť v plnom prúde a ja člen strany a politruk, tak hovorili so mnou celkom otvorene. Samozrejme nebolo to pre mňa bez dôsledkov. Keď videli bonzáci, že som sa stal priateľom našich kontrášov, tak sa ma v kasíne začali báť aj niektorí veliaci vojaci z povolania. 🙂 Ale aj o tom je život. 🙂

Takto veselo sa niesol môj vojenský život a ja som slúžil, učil, spal, jedol a chodil do služby dozorného autoparku, alebo dozorného pomocného personálu kuchyne. Túto službu v kuchyni som nemal rád. Vstávať som musel o 4:30 potom pobudiť žiakov ktorí tam robili tých pomocníkov a o 5:00 sme sa hlásili u kuchára v kuchyni. Ten dal žiakom škrabať zemiaky, alebo inú robotu. Ja som dohliadal ako oni škrabú. To ma nebavilo. Kuchyňu viedol vojak z povolania, ktorého sme volali strieborný magor (podpráporčík). Bol to blbec zaradený k zabezpečovacej rote. Kým som bol čatár, tak som sa mu predpisovo hlásil, ale keď som bol povýšený na podporučíka, tak sa musel hlásiť on mne. Keď som bol prvý krát v kuchyni ako ppor. Halaga, magor vošiel a začal na mňa ako zmyslov zbavený kričať, že som sa mu nepodal hlásenie čo robíme. Kričať viem lepšie ako on. Určite na to pamätá dodnes. Musel sa mi zahlásiť a pre istotu som ho poslal za dvere a ešte si to zopakoval a hlasnejšie. Od tohto momentu som nikdy v rozpise služieb nebol napísaný do kuchyne. Nevadilo mi to. Bol som dozorný autoparku. Tam som bol celkom pravidelne. Takéto komédie, kto sa má komu hlásiť, sme zažívali na vojne celkom pravidelne.

V autoparku som poznal každého vodiča či mechanika. Keď bol plánovaný poplach, tak šiel do autoparku Halaga a ten hádzal kľúče od áut, OT-čiek či našich dvoch tankov (ľahkého a ťažkého) šoférom rovno v behu a do ruky. Normu výjazdu sme plnili všetko bolo OK. Všetko plynulo svojím vojenským tempom. Pre niektorých to bolo asi až veľmi v pohode. Jednej noci sa opili štvrtáci. Rozhodli sa zapáliť autopark. Takto chceli dokázať, že autopark je zle strážený a vyhodnotili to ako dobrú zábavu. Pamätám si, ako okolo štvrtej hodiny rannej ku mne do búdy, kde som bol ja a vodič VT vpálil strážny a kričal, že žiaci si pripravili molotov koktail (zmes petroleja a nafty) a zapálili strechu dreveného prístrešku nad našimi tankmi. Hláska, poplach, privolanie požiarnikov a behom aj s vodičom VT k tankom. On skočil do ľahkého a ja do ťažkého. Ten bol na podvozku ktorý som poznal ešte z nemocničnej kotolne v Prešove a vedel som ho ovládať. Našťastie naštartoval a pekne sme tanky dostali von z pod horiaceho prístrešku. Ten sa potom prepadol na betón a tam ho už v pohode dohasili naši požiarnici.  Škoda jeden drevený prístrešok. Vo vojenských lesoch pri strelnici sme zrúbali pár suchých stromov a vybudovali sme nový do mesiaca.

Po tomto mojom „hrdinskom čine“ som bol prvý krát odmenený rozkazom a musel som pred nastúpeným práporom kričať, slúžim socialistickej vlasti. Zabránil som mimoriadnej udalosti a ďalej som slúžil aj s odznakom niečoho vzorného (vojaka, dôstojníka?? naozaj už neviem). Dostal som aj mimoriadnu dovolenku a tá sa hodila. Šiel som domov za manželkou, z toho som mal maximálnu radosť. Keď som sa ako chlapec učil ovládať bulldozér v kotolni nemocnice a približoval som uhlie, ani som nevedel ako sa mi to ešte v živote bude hodiť. Keď ma vyhlásili pred práporom, tak pri mne hrdo stál major Šíma. Veliteľ práporu ani náš vojenský politruk nemal čas. Asi si pripravovali nejaký rum na najbližšie politické školenie veliteľov – vojakov z povolania. A čo sa stalo žiakom, podpaľačom? Nič, boli natoľko opití, že si ráno nič nepamätali. No, a to na čo nepamätáme, to sa nestalo! O tom bola v roku 1988 naša socialistická armáda.

Ak Vám bude niekto dnes rozprávať, že je potrebné obnoviť armádu podľa socialistického vzoru sľúbte mi, že bude priviazaný k stromu a budete ho biť a biť až do času, kým ho to neprejde.

Neprešlo jazykovou úpravou!