Naše bývanie v penzióne na Budovateľskej bolo veľmi dobré, v konečnom dôsledku sme mali viac miesta ako pri mame. Ale vychovávať jedenásť detí som si tam nevedel predstaviť. Preto som sa zameral na prácu aby som bol nášmu generálovi čo najviac potrebný a aby za mňa prehodil slovko/dva v Bytovom družstve Prešov. Bytové družstvo stavalo posledný blok na Vihorlatskej ulici na konci sídliska Sekčov a nové stavby už neotváralo. Okrem Ivety som si veľmi dobre rozumel aj s mojou ekonomickou riaditeľkou Lýdiou. Bola to hlavne Lydka, ktorá na mňa myslela a nedala Mikovi pokoj, že to čo mi sľúbil by mal aj splniť. Aj jej bolo celkom jasné, že keď nedostanem byt teraz, tak ďalšia možnosť už nebude. Podobne sa snažila ale aj moja manželka Janka. Aj ona stále hovorila na svojom personálnom oddelení v ZPA, že byt by sa nám veľmi hodil. ZPA stavalo svoje byty v tom istom bloku ako Bytové družstvo.
Spolu s Ivetou sme naozaj tvrdo pracovali na zadaní ktoré nám náš generál dal. Nakoniec sa ukázalo, že všetko máme, okrem ľudí. Staršie účtovníčky si nechceli sadnúť za počítač a niečo tam zadávať. Stále som počul, že oni nie sú tastovačky. Tastovačky boli podľa našej vedúcej všeobecnej učtárne pracovníčky „dierkovacieho“ strediska. Naše stredisko ktoré prepisovalo papierové doklady do elektronických formulárov už dávno nepoužívalo stroje na dierne štítky, ale to našej vedúcej učtárne nevadilo. Dajte mi s počítačmi pokoj!
Na ešte väčší odpor sme narazili pri našich obchodníkoch. Počítač bolo zlo a nik, naozaj nik ho nechcel. Inventúrnici používali malú a veľkú skladovú kartu a nič na tom meniť nechceli. Začali sme aj s Ivetou cestovať po celej ČSSR a chceli sme sa nechať poučiť ako to robia inde. Čakali sme, že keď prídeme do Prahy či Bratislavy, tak tam nám kolegovia ukážu ako už používajú svoje PC, ale sklamali sme sa. Všetci mali problémy s ľuďmi rovnako ako my v Prešove. Obchodníci a účtovníci počítače odmietli. Už som len čakal, kedy nám naše počítače rozbijú tak ako niekedy dávno tkáčske stroje. Teda ako na to?
Bol to môj nápad, že k počítaču pôjdu tí ktorí ho chcú. Počítače necháme v miestnosti kde bude mať prístup ktokoľvek. Jediná výnimka som bol ja. Programátor mal svoj počítač na svojom stole. Jeden starý počítač bol na sekretariáte generála, tak aby ho každý videl. Generál na tom trval, musel ísť príkladom. Dostal som prvú úlohu, naprogramovať program na sledovanie úloh ktoré zadáva generálny riaditeľ. Tieto úlohy sa potom sortovali podľa rôznych filtrov a tlačili na ihličkovej tlačiarni. Sekretárka riaditeľa ich potom „poslížikovala“ podľa mena a dávala všetkým ktorí za splnenie úloh zodpovedali. Na tlačovom výstupe pri každej úlohe muselo byť uvedené: „Spracované v Drobnom tovare Prešov š.p.“ Generál trval na tomto texte aby si ľudia zvykli, že Drobný tovar š.p. niečo spracováva. Bol to dobrý nápad, úlohy od generála sme dostávali všetci.
Programovať databázu na 8bitovom počítači s CPU Z80, nie je to pravé orechové, ale nedalo sa inak. Variť sa muselo z toho čo sme mali. Našťastie 1715 mala celkom dobrý Turbo Basic. Program som zostavil rýchlo a rovnako rýchlo sme zaučili sekretárku s ním pracovať. Školila vždy Iveta, mala pevné nervy. Ja som po naprogramovaní čohokoľvek vysvetlil všetko svojej vedúcej a ona potom trpezlivo školila ďalších. Tak to bolo dôstojné aj správne. Iveta často krát pri svojom školení program ešte vylepšila. Je to skutočne dobrá analytička. Procesom ktoré sme spracovávali ona rozumela najlepšie (veď preto bola vedúca, či?). Svoj celý čas som venoval vymýšľaniu nových programov, alebo skúšaniu demoverzií, ktoré nám postupne posielali závody PORS z celej republiky. Jednalo sa hlavne o náhrady formulárov na zadávanie údajov, ktoré predtým bežali na počítačoch SMEP a teraz na PC. Výsledkom boli vždy dátové súbory rôznych typov, ktoré kŕmili naše dávkové spracovanie v PORS. Práce bolo stále dosť.
Vo vedení sme sa dohodli, že pôjdeme po peniazoch. To znamená, že budeme u nás prednostne programovať a spracovávať to, na čom v PORS najviac ušetríme. Tento pohľad presadila Lýdia, ktorá dbala na našu zdrojovú stabilitu. Generál by niekedy aj uletel, ale Lydka ho nepustila. Prvý program ktorý som naprogramoval vo FoxPro bola evidencia a sledovanie tržieb našich predajní a následný výpočet a tlačenie prehľadov pre generála. Darinka to všetko stihla ráno, poobede už vedel generál koľko peňazí bude mať zajtra na účte. Samozrejme program vedel vytlačiť aj prehľad od dátumu do dátumu. Vedeli sme teda vypočítať aj trend a začať robiť prvé analýzy v SuperCalcu (link TU!). Na to bola odborníčka naša vedúca Iveta. Moje programy ľudia rozoznávali nie len podľa mojej značky ©hajasoft, ale aj podľa toho, že som vždy o všetko prosil. Moje bežné texty boli: „Prosím zadajte počet …„. Chyby sa často krát oznamovali textom: „Prosím Vás, to zadanie určite nemyslite vážne, prosím zadajte to správne!„. Kontroloval som vždy a všetko. Aj to či číslo je číslo a text je text. Validoval som stále a to po stlačení každej „tlačice“. Ak som spustil výpočet, tak som vždy spustil na obrazovke aj odpočet. T.z. koľko sme toho už vypočítali. Počítače neboli rýchle, tak aby ľudia videli, že naozaj počítajú. Keď som prišiel na to, že výpočet bude trvať viac ako 5 minút tak, som poslal danú pracovníčku na kávu. Moje bežné hlásanie bolo: „Vychádza mi to, že budem minimálne 5 minút pracovať, uvar si prosím kávu!“ Len naša Darinka Jure ma požiadala, aby som jej hlášku zmenil a zaradil tam aj vyfajčenie jednej cigaretky. Rád som tak urobil. 🙂
Do podniku sa nám podarilo postupne dostať viac počítačov. Náš ďalší nákup boli počítače ktoré spracovávali prvé slobodné voľby (80286 a mali 80MB HDD. Grafickú kartu VGA a 14″ farebné monitory). Tieto počítače prepožičal štátu na voľby podnikateľ ktorý mal také smiešne meno. Volal sa Marhuľka. S ním sa náš generál dohodol a všetky počítače aj tlačiarne Epson, ktoré spracovávali voľby v Prešove zakúpil. Potom sme sa dozvedeli, že prepožičanie vyšlo republiku drahšie ako keby to PVT zakúpila. Demokracia je drahý systém. Z Marhuľku sa stal veľkopodnikateľ Jozef Majský, ale to sme vtedy nepredpokladali. Tešili sme sa z nákupu PC, ako aj z tej skutočnosti, že sme si po počítače nemuseli ísť do Slušovic, ale boli v Prešove. Boli podstatne lacnejšie a to hlavne preto, že neobsahovali žiadny zaplatený software. Počítačov bolo dosť, mohli sme začať seriózne pracovať.
Ďalším krokom po evidencii tržieb a príprave dát do PORS na našich PC bolo, že sme prinútili obchodníkov zadávať faktúry do PC. To bol ťažký oriešok. Generál to vzal na seba. Bol tvrdý a postavil to na hranu. Kto nebude zadávať svoje faktúry od toho očakáva výpoveď na svojom stole. Generál obchodníkov stále veľmi chránil, ale vtedy pohár pretiekol. Dáta faktúr normálne putovali na „dávku“ do PORS. My sme ich ale spracovali ešte pred odovzdaním aj u nás. Takto sme sa „zadarmo“ dostali k databáze všetkých našich dodávateľských faktúr. Mali sme všetko na úhrady. Začali sme jednať s VÚB o tom, že im budeme posielať ABO. Inak na bankové operácie mali licenciu len PORS-ky a riadne si za to nechali zaplatiť. Boli sme prvý podnik z nášho segmentu v celej ČSSR, ktorý priamo a sám odovzdával disketu s platbami do VÚB. Konečne sme si mohli začať riadiť platby faktúr. Zmenili sme aj logiku generovania úhrad a disketa obsahovala vždy len úhrady splatné na druhý deň. Konečne naše platby neobsahovali žiadne chyby. PORS nám vždy vygenerovala všetko čo obsahovala naša „denná dávka“ a potom úhrada čakala v banke na deň splatnosti. Často krát aj s chybami. Banka nám nevedela zadarmo povedať ani koľko faktúr u nej takto čaká. PORS-ka mám dala len opis dát čo poslali banke. My sme potom pracne, ale hlavne draho, priamo vo VUB stornovali chybné faktúry. Takto sme boli v neustálom konflikte s našou bankou, nakoľko ak kvôli chybe (napr. neprešla kontrola účtu na MOD11) nám banka platbu vyradila my sme o tom nevedeli. Zobudil nás až telefonát dodávateľa, prečo nemá zaplatené. 🙁 Jednoducho úplné Kocúrkovo.
Lýdiu najviac tešilo, že sme nevyužívali náš kontokorentný účet do mínusu. Z programu tržieb sme vedeli koľko peňazí na účet pritečie a na úhradu sme dali len toľko faktúr, koľko sme mali peňazí. Konečne sme nemali mínus na bežnom účte. Z uvedeného dôvodu sme neplatili cca 37% ročné úroky banke. Na nevyužívaní kontokorentného úveru sme ušetrili veľa peňazí. Niekedy sme samozrejme trošku natiahli splatnosť, ale dodávatelia nám to odpustili. Ak nie, tak daný pracovník obchodu dostal úlohu porozprávať sa s dodávateľom a ak nezmúdrie, tak ho nahradiť iným. Generálovi sa začal kapitalizmus páčiť.
Databázu faktúr sme držali u seba a vedeli sme z nej mnoho informácií. Vedeli sme obmedziť nákup, ak sme mali veľa neuhradených faktúr a malé tržby. Miko stopol nákup a nastavil zľavy tak, aby zvýšil tržbu. Generál sa veľmi tešil tejto skutočnosti, že prvý krát v živote má údaje cez ktoré vie aspoň trošku riadiť obchodnú činnosť.
Rozbehli sme sa riadne. Generál nám už na naše služobné cesty povoľoval aj lietadlo do Prahy, len aby sme boli čo najviac v práci. Na letisko nás vozil aj jeho šofér. Každý mesiac sme niekoho na niečo nové zaškoľovali a stále sme školili ďalších. Viac a viac činností sme si vykonávali samy. Väčšinu dokladov sme si už zadávali u nás a na našich PC. Starú a drahú vypožičanú techniku sme vrátili do PORS. Prijali sme zásadu, že údaje do počítača zadáva to pracovisko, ktoré údaje vytvorilo/do podniku donieslo. Po mojom naprogramovaní programu Likvidácia používali počítač aj na inventúrnom oddelení. Mali sme zavedený program na spracovanie nákladnej dopravy (tam sme nakoniec umiestnili tie prvé Slušovické XT-čka a plne vyhovovali) spracovávali sme jazdy cca 140 nákladných áut. Jednoducho povedané, nebolo podniku (z nášho segmentu) v rámci ČSSR, ktorý by nás v niečom predbehol. Prešov bol prvý. Stále nám však chýbali štatistiky o predaji tovaru. To sme chceli zmeniť na našom veľkoobchode. Pustili sme sa do zmeny nášho korupčného systému objednávania na vzorkovni.
Pamätám si keď Iva dorazila z porady na ministerstve hospodárstva v Prahe. Nejaký referentík z ministerstva „usmerňoval“ všetkých vedúcich výpočtových stredísk podnikov Drobného zboží, Drobného tovaru ako aj Domácich potrieb a Otexu, že nepracujú dosť efektívne a nezavádzajú už zaplatené programy PORS u seba do praxe. Iva povedala, že v Prešove to tak nie je. Tak začal čítať zoznam. Iva odpovedala máme, máme, máme aj to máme. Keď pracovník zmĺkol Iva pokračovala a ešte máme to, to aj to a niečo sme si naprogramovali aj samy, niečo zakúpili mimo PORS. Keď je to tak, tak potom ďalšie stretnutie urobíme v Prešove a všetko nám ukážete dobre?
Iva súhlasila. Dobre ale ukážeme Vám určite viac ako som tu dnes povedala. My v Prešove pracujeme! Verím, že Vám za pol roka ukážeme aj náš nový spôsob objednávania tovaru cez počítač priamo na vzorkovni nášho veľkoobchodného závodu. To bol náš prvý projekt priamo z obchodných procesov. To bola aj pre Prahu bomba! V Prešove sme sa pustili do obchodných procesov. Bolo rozhodnuté, ďalšia porada bude v Prešove.
Na príchod všetkých vedúcich výpočtových stredísk a pracovníkov ministerstva hospodárstva do Prešova si pamätám dodnes. Generálny riaditeľ Ing. Tibor Miko všetkých osobne privítal. Potom predstavil svoj tím. Generál chodil celý deň ako páv. A mal byť aj prečo hrdý. Nikdy neprišli do Prešova naši bratia z Čiech aby videli niečo nové. Vždy sme sa k nim chodili učiť my z východu. Nebudem rozoberať, prečo. Miko dokázal, že to môže byť aj inak. V Prahe sa generál vozil na Mercedese alebo BMW. On mal stále svoju Tatru 613, ale informačný systém mal najlepší. Vrazil do výpočtovej techniky cca 6 miliónov KČS ročne. Všetko bolo pripravené na zamestnaneckú privatizáciu podniku. O predajne sme už postupne prišli. Privatizácia predajní už bežala. Na privatizáciu veľkoskladov bol generál dobre pripravený.
Slúži k veľkej cti Ing. Tibora Mika aj Ing. Lýdie Sabolovej, že za mňa stratili to slovko/dva a byt v poslednej bytovke na sídlisku Sekčov mi v Bytovom družstve naozaj pridelili. Čakal som na to od podania prihlášky za člena družstva cca 16 rokov, ale stihli to. Rovnako v ten istý termín pridelil závod ZPA podnikový byt aj mojej manželke Janke, ktorá pre nich odvádzala rovnako dobrú prácu ako ja v Drobnom tovare Prešov. Nikoho sme nepodplácali a mohli sme si vybrať z dvoch možností. Podnikový byt sme vrátili. Vybrali sme si byt za ktorý sme na začiatku platili viac a za ktorý budeme platiť hypotéku, ale na konci sa dá odkúpiť do nášho vlastníctva. Bolo to veľmi dobre rozhodnutie za ktoré som bol ale samozrejme mojou mamou veľmi skritizovaný. Mama mi poriadne vynadala, vraj to máme v hlave aj s manželkou celkom vymleté. Vrátiť stabilizačný byt zadarmo a radšej podpísať platenie na 15 rokov. Ona celý život býva v štátnom byte a čo? Prečo byt v osobnom vlastníctve? Rozmýšľaš ako kapitalista (to bola u mamy nadávka)! Po následnej privatizácii ZPA potom majitelia podniku byty predávali veľmi draho za „trhové ceny“. Oni na tom riadne trhli. Mnohé mladé rodiny sa museli z bytov vysťahovať, nakoľko na trhovú cenu nemali.
Bývali sme v našom prvom bytíku 15 rokov (kým sme nesplatili hypotéku a neodkúpili ho). Bol to plodný byt, narodili sa nám tam všetky naše tri deti. Splnil sa mi môj najväčší životný cieľ, stal som sa otcom. Ten pocit som zažil celkom trikrát. Stále je to, to najlepšie čo som v svojom doterajšom pozemskom živote zažil. 🙂 Všetko krásne na mňa ale stále čakalo. Ako už mnoho krát…
Neprešlo jazykovou úpravou!