Zle chytáte ORF? Zavolajte si politruka!

V mojej doškoľovacej rote boli všetci „žiaci“ vojaci z povolania v hodnoti najčastejšie práporčík. Boli to muži ktorých som evidoval, ale nedali sa využiť nanič. Boli na škole len a len preto, aby po skončení školy dostali podporučíka. Všetci to boli radisti, ale nerozumeli tomu. V škole sme ich určili hlavne „veliteľské zručnosti“ a marxizmus, proste pre radistu najdôležitejšie predmety. Naša škola ich veľa o konštrukcii a opravách vysielačiek nenaučila. Aj medzi nimi však bol klenot. Práporčík ktorý bol zároveň rádioamatér a dokonale rozumel navrhovaniu ale aj výrobe vysokofrekvenčných zosilňovačov. Vyrobiť anténny zosilňovač na ORF „no problema“, ale…

V Novom Meste nad Váhom na signál ORF všetci veľmi nadávali. Program bol na hrane pozeraťeľnosti a bežnými prostriedkami, ktoré ste za socializmu kúpili v predajni elektro, ste si nepomohli. Nezabúdajte že objednanie si antény na ORF znamenalo, problém. Pre vojaka z povolania, dvojnásobný problém. Veď prečo chcel vojak pozerať filmy v nemčine, filmy nášho ideologického nepriateľa, že? Ak by niekto navrhol komerčnú výrobu anténnych zosilňovačov na signál rakúskej televízie ORF (napr. ako pridruženú výrobu JRD), tak to by bolo tak na dva roky ťažkého žalára. Taká bola doba.

Trošku lepšie to bolo v Maďarsku. Práporčík vedel, že v Pešti sú súkromné obchodíky na vysokofrekvenčné tranzistory mosfet, ktoré potreboval. Ako sa k nim, ale v kasíne v NMnV dostať? Práporčík dostal nápad za milión. Oslovím politruka Halagu, ten má kontrášov za kamarátov, ten sa nebojí nikoho! Bol som ním oslovený, či neviem zohnať mosfety a dostať ich do kasína. O obchodoch v Pešti som vedel a sám som v nich pred vojnou nakupoval. Trošku sme sa na túto tému rozprávali. Nakoľko som videl, že daný práporčík to má v hlave riadne dobre poskladané, tak som súhlasil. Práporčík mi napísal zoznam súčiastok ktoré potrebuje a ja som poprosil svojho dobrého priateľa, ktorý ešte nebol na vojne, aby skočil do Pešti a súčiastky mi kúpil. Zoznam som samozrejme navýšil a kúpil som niečo aj pre seba.

Tranzistory mosfet sa prenášali vždy zabalené v alobale. Preto mi môj priateľ k alobalu s tranzistormi pribalil aj nejakú tú klobásku zabalenú tiež v alobale a balíček s mosfetami a klobáskou putoval ku mne do kasína. Politrukovi balíčky nekontrolovali. Všetko dorazilo tak ako malo. Mojou podmienkou bolo, že práporčík naučí aj mňa navrhovať a nastaviť tieto zosilňovače. Nakoniec sme boli celkom zohratá partia. Pamätám si, že sme montovali sústavu 4ks antén a jedného zosilňovača takmer každému dôstojníkovi nášho kasína. Vyrobili sme teda niekoľko desiatok kusov. Všetci si program ORF pochvaľovali. Zarobili sme si pár peňazí a ja ako vojak základnej služby som sa dostal aj na mimoriadny opušťák domov za manželkou, alebo manželka pricestovala ku mne. Tak sme strávili vďaka zosilňovačom, veľa pekných víkendov mimo kasína.

Takto som ako politruk poznal rodiny všetkých našich veliacich dôstojníkov. Spoznal som ich manželky, deti a takto cez osobné kontakty sa mi na konci vojny podarilo vybaviť aj to, že sme (my absolventi) boli zaradený do bojovej prípravy rovnako ako vojaci z povolania. Dostali sme technické prostriedky – taký socialistický pager – a mohli sme aj počas našej bojovej pohotovosti opustiť kasáreň. Samozrejme keď nám to zapípalo, tak sme sa museli do 10 minút hlásiť na bráne. Takto sa nám trošku uvoľnila reťaz a vedeli sme si zájsť na pivo, plaváreň aj do kina. S Petrom, špagátom z izby, sme ale v lete najradšej chodili na Zelenú vodu. Nakoľko sme nemali dovolené civilné plavky, tak sme sa museli kúpať vo vojenských zelených trenkách. S nami sa chodili kúpať aj dievčatá z nejakej výrobne mliečnych výrobkov z Nového Mesta, naozaj si už nepamätám meno tohto závodu. Hlavne tieto robotníčky a učnice sa našim zeleným trenkám smiali najviac.

To bol dôvod prečo sme ich pozvali na štrkovisko, ktoré bolo mimo očí hlavnej pláže. Spustili sme na Zelenej vode v roku 1989 tajnú nuda pláž. Vedeli sme, že keď si dáme tie vojenské zelené trenky dole, tak sa nám už smiať žiadna učnica nebude. Náš predpoklad sa naplnil, viac sa nám za zelené trenky učnice nesmiali. Srandy sme ale inak mali kopec. Prijímali sme slnečné lúče celou plochou nášho tela a nik o nás nevedel, že sme vojaci. Robili sme to hlavne kvôli zdraviu, vitamínu D sme mali nedostatok. 🙂 Bolo to veľmi pekné. Asi sme natrafili na dieru na trhu, nakoľko už za niekoľko dní sme neboli sami. Najprv sa k nám pridali česky hovoriace rodiny s deťmi a potom sme tam počuli aj nemčinu. Ak Vás teda bude zaujímať, kto na Zelenej vode v roku 1989 spustil prirodzené nuda kúpanie bez textilu, tak to bol taký tichý chlapec Peter zo Žiliny za výdatnej pomoci svojho politruka Andreja z Prešova.

Ak Vám bude niekto dnes rozprávať, že je potrebné obnoviť armádu podľa socialistického vzoru sľúbte mi, že bude priviazaný k stromu a budete ho biť a biť až do času, kým ho to neprejde.

Neprešlo jazykovou úpravou!