V svojom blogu som sa venoval v svojej mamke v sekcii Rodičia. Posledný príbeh som napísal 14.03.2020 a je o tom ako moja mamka si vybrala pokojnú jeseň svojho života ( link tu! ). Mamka žila v Prešove v domove pre seniorov Náruč na Veselej ulici. Do domova nastúpila 30.04.2019 a bola tam veľmi spokojná.
Samozrejme ak je niečo dobré to neznamená, že sa to nemôže pokaziť. Moja sestra Jituška bola s maminým umiestneným spokojná menej. Od prvého dňa bol totiž finančný problém. Mamka vlastnila byt a s tým sú spojené náklady na chod daného bytu. No a keď sa spočítal príjem mojej mamky a náklady na domov Náruč + SIPO, tak mamka nemala ani € naviac. A peniaze naviac boli potrebné. Bolo potrebné platiť doplatky za lieky, plienky, zaplatiť účet do bufetu, kávičku s kamarátkami a kamarátmi ale aj rôzne službičky, ktoré by mala mamka rada zaplatené… vlasy, manikúra, pedikúra, masáž, vonné mastičky, soľná jaskyňa … bolo čo platiť naviac.
Ako z toho von? Ja aj moja milovaná sestra Eva sme to videli jasne. Zoberieme (ako deti, veď traja to hravo zvládneme) platenie SIPA na seba a mamke ostanú peniažky do depozitu aby bolo na všetko o čom som písal vyššie. Jituška však na to mala iný názor. Ona nebude platiť cudzí byt. Ako z toho von? Život to zariadil. Volali nám z domova, že mamka plače a nevie si rady. Preto som aj s manželkou prišiel za mamkou. Mamka plakala, nakoľko jej Jituška oznámila, že ona za ňu nič platiť nebude a teda ak nemá na náklady v Náruči + depozit + SIPO, tak sa má zbaliť a ťahať domov. Aspoň takto mi rozhovor popísala moja mamka. Mamka mala v tom čase v roku 2019 krásnych 87 rokov, ale hlava jej ako učiteľke ešte fungovala celkom dobre.
Tak ako z toho von? Jituška jej dala jediné riešenie. Daruj mi byt, ak ťa zaťažuje. Byt bolo to posledné čo moja mamka mala. Ostatné už jej všetko darovala. Mame sa ale to riešenie nepáčilo. A aby som povedal pravdu, nepáčilo sa ani mne. Prečo by mala aj byt dostať Jitka? Vtedy mama povedala, že či neviem platiť byt ja, a že či neviem do bytu niekoho dať, aby sa mi refundovalo aspoň to SIPO. Nájomník nepripadal do úvahy, nakoľko mama by nevedela vypísať všetky papierovačky s tým spojené. Tiež spomenula, že jedna z jej opatrovateliek hovorila, že nemá kde ubytovať svojho exmanžela. Paráda, teda preveríme.
Byt som teda ukázal, ale neuspel som. Kúpelka bola v stave z roku 1962 a všade bol taký ten starecký zápach, aký býva pri starých ľuďoch, ktorí bývajú sami. Teda do tohto bytu sa nechcel nasťahovať ani človek ktorému reálne hrozilo, že skončí pod mostom. Oznámil som to mame, že tu cesta nevedie… Rozmýšľali sme spolu a vtedy mama povedala, že má vkladnú knižku a na nej posledných 4444,-€, či za to neviem opraviť kúpeľku, aby sa tam niekto nasťahoval a refundoval mi SIPO. Podpisové právo na vkladnú knižku mala Jituška. Všetky peniaze sú mamine. Tak som sa do toho pustil…
Zažili sme aj s mojou manželkou divadlo, pri výbere peňazí, nakoľko Jituška skoro plakala, že nám ich musí dať. Ale nedalo sa inak. Mama rozhodla. Až pri dedičskom konaní sme sa dozvedeli, že prečo bol pri výbere taký smútok. V banke totiž bolo zapísané, že polovica peňazí patrí Jituške, čo samozrejme nebola pravda. Tieto peniaze by nevstupovali do dedičstva… Zázraky sa dejú. Polovica peňazí ako zázrakom zmenila majiteľa, no a teraz všetko vybrať a odovzdať, nakoľko mamka pamätá, že všetky peniaze sú jej. To je vážny dôvod na plač.
Samozrejme, že za 4444,-€ sa nedalo vybudovať krásne jadro v byte z roku 1962, ale vybúrať a vybudovať aspoň niečo sa dalo. Tak som sa pustil do búrania a rekonštrukcie jadra. Moja práca a práca mojej manželky a práca mojich detí samozrejme znovu zadarmo. Tiež sme platili SIPO, ktoré mi samozrejme nik nerefundoval. Ale mamka bola spokojná a my sme sa zamerali na to, aby sme byt dali do stavu, aby sa v ňom dalo bývať. Konečne sa to podarilo. V 07/2019 sme mali poslednú brigádu a upratovali sme po murároch a obkladačoch. Ešte sme urobili aj novú elekrinu a dali nové zásuvky do kúpelky na pračku a do kuchyne na rýchlovarku a elektrickú dosku. Strhli sme tapety, byt sme nechali vymaľovať. Jedna izba musela byť ale, na želanie mojej mamky uzamknutá, aby mala svoju istotu návratu.
Ak si hovoríte, že ako to pekne prebehlo, tak to nie je celkom pravda. Hneď na začiatku prác, bolo potrebné vybúrať staré jadro a na túto prácu využíval náš murár overenú partiu rómskych spoluobčanov ktorí neboli veľmi drahí, ale samozrejme okrem odpadu si odviezli aj použiteľné časti nábytku ktoré sme im pripravili. Nakoľko chceli byť s prácou rýchlo hotoví, tak prišli pred blok na troch autách 15-násti. Za autami veľké vozíky a kmitali s odpadom aj so starým nábytkom.
Ešte nebúrali ani hodinu a už mi volajú z Náruče, že mama plače, sedí v rohu izby a stále opakuje, ako mi to syn mohol urobiť. Tak som sa aj s manželkou vybral za mamkou, že čo sa stalo? Rekonštrukcia kúpeľne normálne oznámená, susedia aj domovník súhlasili, nerozumel som, čo sa deje. Prišli sme k mame a mama nám oznámila, že bola za ňou moja sestra Jituška a jej manžel a oznámili jej, že jej byt ovládli cigáni, oni si to tam už rozoberajú a z bytu už nikdy nebude mať nič. Mala im ho darovať, ale ešte stále môže a oni tých cigánov vyhodia a aspoň niekto bude mať z bytu niečo. Takto mi to mamka odprezentovala. Tiež sa dušovala, že im ale nič nepodpísala a ani nesľúbila podpísať a ani nepodpíše. Či je to pravda neviem, ale viem, že mamka vyzerala veľmi zle a v knihe Náruče bola Jituškina návšteva zapísaná… teda neviem, neviem. Asi niečo na tom bude.
Mamku sme ukľudnili a byt sme dokončili. Byt teda mohol slúžiť na ubytovanie hostí, niekoho koho poznáme, nakoľko ani po tejto malej úprave sa byt prenajať nedal. Naviac jedna izba zatvorená a slúžila ako istota návratu pre moju mamku. Takto sme teda veci plátali a látali a všetky peniaze ktoré u nás niekedy skončili sme využili v prospech mamky. Nájomníkov sme teda nenašli ale hostí áno a niekedy nám nejaké tie peniaze prišli. Mamka teda mala peniaze aj do depozitu v domove Náruč. Bol aj kaderník aj manikúra aj pedikúra a mala aj na kávičku s priateľkami a priateľmi. Počas kovidka to bolo ťažké, nakoľko nám jeden z jej hostí zomrel na rakovinu a ďalší sa rozpil tak, že musel na protialkoholické liečenie a zase sme platili SIPO a nik nám nič nerefundoval. Nikoho sme nezohnali, bol kovidko, boli sme radi že žijeme. Ale mamka bola spokojná a my sme mali dobrý pocit, že všetko sa na raz aj lepšie obráti…
Kovidko skončil, liečenie skončilo tiež, byt schoval aj nejakých tých Ukrajincov, aj keď ani tam nám to nik nerefundoval, nakoľko mama vo svojom veku už administratívu okolo Ukrajincov nezvládala. Ani nevedela o čo ide. Tešili sme sa, že aj keď nie sú z toho peniaze, tak aspoň vieme pomôcť… ale ak je niečo dobé, tak to môže skončiť aj zle… to nás už život naučil.
Ešte počas kovidka, asi dva roky pred svojou smrťou ma mamka obvinila, že jej Jituška povedala a presvedčila ju, že ja za byt beriem úžasné prachy a okrádam ju mesačne minimálne o 200,-€. Preto ma mamka začala volať zlodej a už to nešlo vykomunikovať. Mamka sa so mnou prestala rozprávať. Nakoniec na mňa a moju rodinu celkom zabudla. Samozrejme, že som ponúkol Jituške, aby ona prenajímala byt a brala tie úžasné prachy ona a platila mame SIPO, ale neodpovedala mi. To nebolo v jej pláne.
Žili sme teda dva roky bez mamky. Vybavovali všetko v Náruči. Všetko za mamku platili… na izbu sme ale ísť nemohli. Potom mi znovu volali z Náruče, že mamka chce, aby som za ňou prišiel a či viem, že mamka je na tom zdravotne veľmi zle. Nevedel som. Mamka si spomenula, že má syna. Mamka zomierala. Ešte som jej poslúžil, zaviezol do nemocnice, k lekárom, na pohotovosť… Dostal som poslednú pusu, posledný krát som ju držal za ruku, chcela aby sme si urobili aj fotografiu, ktorá bola tiež naša posledná. Nakoniec mi mamka sama od seba povedala, že mi ďakuje za všetko, čo som pre ňu urobil. Poďakovala aj mojej manželke.
Mamka zomrela v noci dňa 12.03.2024 o 23:52 v nemocnici v Prešove. Netrápila za. Zomrela na zlyhanie srdca. Zomrela bez bolesti. Mala nádherných 92 rokov. Po svojom úraze, keď som sa o ňu začal starať, mamka žila ešte nádherných skoro 6 rokov.
Ešte som vybavil pohreb, mamku sme pochovali podľa jej priania aj keď aj to moja sestra Jituška „neschválila“, nakoľko ona na žiadnu faru nič vybavovať nepôjde. Bol som vďačný pracovníkovi pohrebnej služby, že jej pripomenul, že za pochovanie mamky som zodpovedný ja (podľa dokladov z Náruče), a že nech opustí priestor jeho firmy. Všetko som samozrejme znovu sám a rád zaplatil. Pohreb prebehol veľmi dôstojne. Samozrejme pohreb bol bez mojej sestry Jitušky, ktorá sa ráno nechala odviesť rýchlou záchrannou službou a prišla sa až najesť na kar, ktorí sme mali v jedálni gréckokatolíckého kňazského seminára (ale to už jej cirkevníci nevadili). Aj za kar sme zase zaplatili my. Veríme, že jej aspoň chutilo. Navarené bolo veľmi dobre.
Pýtate sa ako dopadlo naše dedičské konanie? No to bola ešte dobrá komédia, ale o tom možno nabudúce.
Aký je teda odkaz mojej mamky Jitky pre tých ktorí prežili? Skúste identifikovať, kto je Váš priateľ už za svojho života. Nebudete sa potom musieť na konci svojho života ospravedlňovať so slzami v očiach svojím vlastným deťom a bude to určite lepšie pre všetkých. Deti to ospravedlnenie radi príjmu, ale tie dva roky života Vám už nikto, nikdy nevráti.
Neprešlo jazykovou úpravou!