V 07/1992 som si vybavil riadnu živnosť. Nechcel som zahodiť svoju tvrdú prácu pri analýze práce veľkoobchodu a preto som sa rozhodol pokračovať v svojej práci a naprogramovať vo FoxPro skladové hospodárstvo. Do FoxPro som preprogramoval aj celý projekt na evidenciu jázd nákladnej dopravy.  Prvá verzia skladu sa volala SkladPro a dokázala riadiť sklad presne podľa mojich predstáv. Postupne som po večeroch naprogramoval aj modul dodávateľských a odberateľských faktúr. Mal som dva vlastné produkty všetko v sieťovej verzii pre 99 súčasne nahlásených užívateľov. Programy som vylepšoval denne. Nemal som ani vlastné auto (mal som staré tatove) , ale môj prvý nákup bol počítač PC AT s kartou Herkules a monochromatickým monitorom.  Potom som si zakúpil ešte ihličkovú tlačiareň Star A3. Tlačiareň formátu A3 mal v Prešove málokto. Programy boli ale kupca som zatiaľ nemal. Veril som v silu svojej myšlienky. Z viery sa ale nedá dlho žiť a preto som poctivo pracoval ako správca siete, aby som svojej rodine zarobil peniaze. Najprv Košice, potom Prešovský Kmart. V Košiciach som spravoval programy v systéme DOS ale potom, keď som prešiel do Kmartu to už bola iná káva. Server Unix, databáza Oracle a v Kmarte som prvý krát videl aj grafickú nadstavbu DOS ktorú Microsoft volal Windows 3.1. Kmart mi odborne dal veľmi veľa. Chodili sme z každého obchodného domu na školenia a to celkom pravidelne, veľa projektov ktoré bežali v USA, bolo potrebné preklopiť do českého a slovenského prostredia.

V Prešove som riaditeľovi obchodného domu Kmart – Prior sľúbil, že do jedného roka vybudujem informačný systém OD. Keď som nastúpil pamätám si, že Kmart – Prior Prešov mal jeden jediný Fax položený na stole riaditeľa.  Mojou prvou prácou bolo, že som Fax premiestnil na stôl sekretárky. Urobil som tak proti vôli prevádzkového námestníka. Tomu som nesadol od prvého dňa. Ďalšou vymoženosťou OD Prešov bola telefónna ústredňa, ktorú som dovtedy videl len v starých predvojnových filmoch. Ak teda niekto volal do OD, tak vrátnik (kde bola umiestnená ústredňa) zdvihol linku a vyzvedel koho voláte. Potom vytiahol spojovací jack a prepojil klapku. Tlačítkom klapku prezvonil a počkal či niekto zdvihne. Ak áno tak pripojil klapku paralalne k vstupnej linke a mohli ste sa rozprávať. Ak vrátnik nepoložil tak počúval s Vami. Ak položil, tak mu po hovore spadla vlajočka linky a on vytiahol jack a zasunul ho do záslepnej zásuvky. Naozaj keď som to prvý krát videl, tak som „čumel“ v nemom úžase. Až vtedy som skutočne pochopil, čo som naozaj sľúbil. Zaviesť v OD Prešov  server Unix, Oracle, terminálovú a počítačovú sieť a naučiť personál tieto „mašinky“ obsluhovať to bola riadna výzva. Mám rád výzvy a ani tejto som sa nezľakol.

Ešte „lepšie“ pracovala učtáreň. Tam okrem páskovej kalkulačky nemali žiadnu techniku. Ich práca spočívala v zabalení všetkých dokladov do obálok a ich presun do obchodného domu v Košiciach, kde bola riadna učtáreň aj výpočtové stredisko. Zabaliť, doniesť do volgy, odovzdať v Košiciach, previesť sa s volgou naspäť do Prešova. To bola práca účtovníčky obchodného domu Kmart Prešov. Najhoršie bolo, že všetkých zamestnancov vyberal len jeden človek a tí mu za to museli byť veľmi vďačný. Áno správne, bol to prevádzkový námestník riaditeľa. Ja a Lýdia sme boli prvý pracovníci ktorí prešli výberom u personálneho oddelenia nového Kmartu a jeho sa nik na nič nepýtal. To bolo pre kráľa  OD Prešov nepochopiteľné a ťažká rana.

Lýdia a ani Ja sme ho však neriešili. Mali sme svoju prácu a ja som absolvoval skutočne veľmi veľa školení, hlavne v ČR. Praha, Brno, Ostrava. Tvrdo som makal na tom, aby keď sa rozhodne Kmart kúpiť techniku pre OD Prešov, aby som bol dobre pripravený.  Niekedy priletel do Košíc niekto z TOP manažmentu  priamo z USA. Bol som veľmi vďačný vedúcej výpočtového strediska z Košíc, ktorá ma o týchto príletoch vždy informovala a ja som sa mohol dostaviť na stretnutia. Môj prevádzkový námestník všetky dátumy tajil. Najlepšie som si rozumel s mojím priamym nadriadeným, ktorý sa presťahoval z Kanady do Prahy aj so svojou manželkou. Nakoľko v Prešove som nemal žiadny počítač, tak ma často pozýval na inštalácie systémov v Prahe, Liberci, Ostrave. Pre mňa to nebolo vždy jednoduché, hlavne po 10/1992 nakoľko som sa stal otcom. Vždy sme ale hľadali riešenia, aby som mohol byť pri inštaláciách nových vecí čo najdlhšie. Lýdia sa tešila, že to takto ide a riaditeľovi OD to bolo jedno. Jediný človek ktorý sa veľmi zlostil na to, že som viac v hlavnom stane (HQ) v Prahe ako on, bol náš prevádzkový námestník. Ten penil už len pri pohľade na moju osobu. Najviac ho nahnevalo, keď prišiel niekto z ústredia a už na vrátnici sa pýtal na moje meno. To ho vytáčalo do nemoty. Nebolo to takto dobre. Nerád dráždim ľudí a preto som to chcel zmeniť a zmenil som to. Nakoľko v OD pracoval aj syn prevádzkového v pozícii vedúceho obchodného oddelenia (môj spolužiak zo základnej školy), tak som reštartol staré priateľstvá a vždy keď prišiel niekto z HQ som pozýval Mira aby nás sprevádzal. To tatka trošku ukľudnilo.

Takto to chvíľku fungovalo. Ja som pomáhal zavádzať systém v Prahe, Ostrave a doma v Prešove som nemal nič. Po jednom stretnutí vedúcich výpočtových stredísk v Prahe, som si uvedomil, že som jediný vedúci výpočtového strediska, bez výpočtového strediska. Keď sme boli po dobre odvedenej práci na pive, tak som sa so všetkými rozlúčil a rozlúčil som sa aj s mojim priamym nadriadeným z Kanady. Nechápal o čo ide. Tak som mu to vysvetlil, že som rád za školenia, za príležitosť zavádzať systémy ktoré na Slovensku nik nemá, ale dohodli sme sa inak. Byť supervisor  informačného systému OD Prešov, bez informačného systému nie je moja komfortná zóna a preto končím. Vtedy sa môj šéf spamätal. Vysvetlil mi, že počítače pre Prešov nie sú nakúpené len a len preto, že stále má stopku od prevádzkového námestníka. Zavedenie počítačov je viazané na prestavbu OD, ktorá nie je dokončená. Veľmi som sa rozosmial. U nás v Prešove sa samozrejme nič neprestavovalo. Dostal som priamu právomoc sám rozhodnúť kde umiestníme server, terminály, počítače, tlačiarne. Príde na kontrolu môjho návrhu dodávateľ (ICL) a keď to bude vyhovovať nakupujeme všetko potrebné pre Prešov. Od správcu budovy OD Prešov som v tichosti dostal všetky plány aj kľúče. Návrh sa zrodil rýchlo. Najsmiešnejšie na tom bolo, že syn námestníka a vedúci obchodného, so mnou dobre spolupracoval. Tatko o tom ale nesmel vedieť a ani nevedel. Prišiel deň D. Obhliadka priestorov pracovníkom dodávateľa. To sa už nedalo utajiť. Prišiel riaditeľ aj prevádzkový námestník. Miro dostal úlohu otca ukľudňovať, aby sa nám nevymkol spod kontroly. Návrh sa dodávateľovi páčil. Miestnosť servera bola dokonca klimatizovaná, všetko navrhnuté optimálne, aby bolo čo najmenej káblov. Nepotrebovali sme prevŕtavať žiadnu protipožiarnu stenu. Jednoducho čistý a ľahko zrealizovateľný návrh. Bol jediný človek ktorý razantne nesúhlasil. Server UNIX musí byť v jeho kancelárii.  Inak to nedovolí! Prečo? Vysvetlenie nás všetkých rozosmialo do počúrania. To máte ako s tou telefónnou ústredňou. Ak je vrátnik chorý, tak nemá kto prepnúť hovor. Ja nikdy nie som chorý, som tu stále. Keď niekto bude chcieť na servery pracovať, tak ja ho prepnem. No čo dodať, jednoducho odborník na prepínače, smerovače aj protokol TCP/IP v jednej osobe. Techniku som si bol na letisku v Košiciach prevziať osobne. ICL mi to poslala letecky priamo z USA. Aj v Prešove v OD Kmart nastala doba počítačová.

Dodávateľ nám do OD Prešov všetko namontoval presne podľa projektu. Ostravské Sluno nám spustilo svoj program, ktorý vtedy Kmart používal. Rozbehli sme všetko, aj sieťové laserové tlačiarne ktoré tlačili z Unixu, DOS-u aj z Windows 3.1. Rozbehli sme aj internú elektronickú poštu ktorú Kmart celosvetovo používal. Bežal Oracle. Bežala aj diakritika. Nebolo čo riešiť. Jediné čo sme nemali bola vedúca učtárne. Lýdia vypísala konkurz na funkciu supervisor informačnej sústavy. To išlo už mimo mňa. Prišiel marec 1993 a ja som dostal chrípku. Bol som na PN, ale niečo sa v práci polámalo. Naše účtovníčky ma zavolali aby som sa na to prišiel pozrieť. Bol som chorý tak som všetkých vyhnal z miestnosti kde sme mali počítače. Túto miestnosť sme volali kumbál. Zrazu vidím, že k nám na učtáreň vchádza naša manažérka Lýdia a pri nej je jej nová vedúca. Bola mi predstavená na ďiaľku naša nová supervisorka informačnej sústavy, Ing. Husovská Eva. Pamätám si, že som jej ani nepodal ruku, nakoľko som ju nechcel nakaziť chrípkou. Bol som v miestnosti ale bola mi zima. Preto som bol oblečený v mojej modrej vetrovke, bielej košeli,  tvídových nohaviciach a čiernych mokasínkach. Zahučal som niečo, že na zoznamovanie bude ešte dosť času, keď vyzdraviem. Opravil som to čo som nutne v ten deň opraviť musel a odišiel som domov. Na Ing. Husovskú to ale zapôsobilo. Pamätá si to dodnes. Ešte nikdy sa jej nestalo, aby ju človek ktorý s ňou mal sedieť v jednej kancelárii ani nepozdravil.

Ak by som neprekonal prevádzkára a OD Prešov by nezaviedol počítače, tak by som Ing. Husovsku nikdy nespoznal. Osud to ale chcel takto. Vyzdravel som a s Evou sme ešte urobili množstvo projektov, ako pre Kmart, tak aj pre našu spoločnú firmu. Za to, že Evu poznám môže naša ekonómka Lýdia. Ak by prijala niekoho iného, tak by sme sa nikdy nestretli. Som rád, že Lydka mala vtedy takú šťastnú ruku.

Neprešlo jazykovou úpravou!