Ako som sa nestal vojakom z povolania.

Tak ako čas postupne plynul, tak sa končila aj moja základná vojenská služba. Spoza múru kasína prichádzali veľmi zaujímavé správy. Ako vieme v marci 1988 organizovala Tajná církev v Bratislave sviečkovú manifestáciu. Zákrok bol podľa mňa vedený tak, aby bolo vyvolaných čo najviac emócií, jednoducho polievali staré babičky a dedkov z požiarnických cisterien a to všetko pod kamerami západných televízií. Neviem aká bola spoločenská nebezpečnosť týchto starčekov a stareniek, ale niekto sa chcel zahrať s emóciami obyvateľov Slovenska čo sa mu aj podarilo ale len čiastočne. Podľa mňa ciele tejto akcie sa nenaplnili. Bolo potrebné pritlačiť na pílu.

Keď sa nedokázali vybičovať emócie polievaním starčekov a stareniek, tak sa oslovovali študenti a herci. Tento scenár zaberá na celom svete. Funguje to takto aj dnes. Ako študent som nemal predstavu o tom čo mám, ale vedel som celkom presne čo všetko by som ešte mal dostať a nedostal som. Ľuďom bez svetonázoru, bez znalosti základnej chronológie a ideologicky natlačených do sveta v ktorom sa necítia komfortne, sa vládne ľahko. Potom stačí len rozbuška a veci sa dajú do pohybu. Poviem pravdu, že takúto rozbušku som čakal už v roku 1988 keď som nastupoval na vojnu. Našťastie prišla až na jeseň v roku 1989, keď som bol už v civile.

Ku mne, ako k politickému pracovníkovi, chodili hlavne práporčíci z našej roty, ktorý boli v dôstojníckej škole a pýtali sa ma či im doporučujem, aby sa zaujímali o vstup do strany. V roku 1988-1989 som už nikomu žiadne doporučenie nedal. Prečítal som im niečo zo základných princípov marxistického riadenia a spýtal som sa ich, či by dokázali stáť pevne na strane marxizmu-leninizmu. Marxizmus bol a je založený, nie na blahu všetkých, ale blahu väčšiny aj na úkor toho, že menšinu ktorá by nám tento blahobyt blokovala začistíme (t.z. eliminujeme väzením, pracovným táborom či smrťou). O tom bol a stále je marxizmus-leninizmus. Mne to bolo jasné, ale naším práporčíkom nie, napriek tomu že marxizmus študovali dva roky. Marxizmus bol a je násilný systém kde v prospech „robotníkov a roľníkov“ sú potláčané práva jednotlivca. Samozrejme jednotlivec nemusel nikomu nič zlé urobiť. Stačí, že vlastní napr. traktor a kolchoz traktor nemá. Ty pôjdeš do basy a traktor do kolchozu. To bola skutočne bežná schéma riadenia procesov v leninizme. Preto som našim vojačikom doporučil prečítať klasické diela Lenina a mali mi dať vedieť či sa na to cítia. Bolo to o osobnom rozhodnutí každého jedného. Musím skonštatovať, že revolucionárov stalinského typu sme v kasíne nemali, všetko to boli len taký… vojačikovia ktorí podpísali vojnu. Knihy mi vrátili s tým, že budú uvažovať. V roku 1989 sa ani v kasíne už nenachádzali žiadny svetoví revolucionári typu Trockého, Mao Ce-tunga, či Fidela Castra. Žiadne doporučenie do strany som nemusel za celý rok vypisovať. Nik sa mi totiž za kandidáta strany neprihlásil.

Jediným nádejným kandidátom na vstup do strany bol môj „partner z anténnych zosilňovačov“ pred ktorým som ale mohol hovoriť viac otvorene. Pamätám si, ako si raz so mnou sadol k rybičkám (áno rybičky bola taká moja kancelária) a sám otvoril debatu, či sa mu oplatí dať si prihlášku za kandidáta strany. Nakoľko sme boli len tvárou v tvár, tak som sa celkom otvorene spýtal čo je jeho motivácia vstupu do strany. On zase celkom otvorene povedal, že mu ide len a len o kariérny rast, otázka znela či mu členstvo v strane pomôže. Úprimnosť za úprimnosť. Porozprával som mu o tom aké mám informácie, kto chodí po vysokoškolských internátoch v Prahe aj v Bratislave. Dal som mu prečítať knihu, štúdiu strany (písal ju Peter Weiss) v ktorej priamo komunisti zo štatistického úradu konštatujú, že náš ekonomický systém ČSSR je ďalej neudržateľný. Teda bez reforiem. Moje doporučenie bolo jasné. Ak je jeho cieľ kariérny rast, tak mu vstup do KSČ začiatkom roku 1989 nedoporučujem. Pamätám si, ako veľmi som ho prekvapil.

Aby som pochopil podstatu marxizmu-leninizmu, tak som musel študovať základné myšlienky Lenina dlho. Všetky násilnosti sú totiž v leninizme schované za krásne slová rozvoja robotníkov a roľníkov. Lepší život, industrializáciu, budúcnosť, nového socialistického človeka… Mne to trvalo 5 rokov, kým som pochopil, že najlepší komunisti sú tí „komunisti“ ktorí sa komunizmu držia čo najmenej. Ľudia ktorí sa zamerali na pomoc druhým, na svoju prácu, na napredovanie oblasti ktorej rozumeli, boli „najľudskejší komunisti“. Aby som pochopil tento systém a vedel som, že v leninskom systéme nechcem pracovať, tak to som musel zažiť osobné sklamania so svojou prácou, sklamania z ľudí ktorých som stretol na vojne aj sklamania zo sametovej revolúcie. Bolo jasné, že na konci tohto systému, už nikoho blaho ľudí neinteresovalo. Všetci v ústrednej správe štátu sa začali, a to celkom otvorene, zaujímať len a len o svoje osobné blaho.

Hlavne ma prekvapila tá okamžitá zmena členov komunistického riadiaceho aparátu, keď sa po revolúcii z „najprísnejších marxistov“ stali „najlepší kapitalisti“. Som rád, že som túto dobu prežil a videl som ako sa ľudia menia. Ako sa z človeka, ktorý ma ešte včera silovo presviedčal o správnosti znárodnenia stáva kapitalista, ktorý celou svojou energiou obhajuje nedotknuteľnosť súkromného (myslel tým ale svojho) vlastníctva. Ale o tom možno neskoršie, keď budem v depresii. Ináč si na to radšej nespomínam, nie je to nič pekné.

Veril som, že ma do konca vojny už nič neprekvapí. Mýlil som sa! Veľmi ma prekvapil môj veliteľ roty. Zavolal ma do svojej kancelárie a vypýtal si môj preukaz člena strany. Červenú knižku. Myslel som, že mi tam chce nalepiť známku, alebo niečo podobné, tak som si po ňu skočil na izbu a priniesol som mu ju. Keď som sa vrátil tak bol už v kancelárii aj politruk nášho práporu. Do konca vojny som mohol mať mesiac, dva. Dozvedel som sa, že strana a vláda je so mnou v pozícii ktorú zastávam na vojne veľmi spokojná. Vraj majú pre mňa návrh ktorý sa neodmieta. V roku 1989 mi dali na stôl papier ktorý hovoril, že budem vojakom z povolania na 10 rokov. Pamätám sa na ich tváre keď som sa na tomto vtipe začal celkom nahlas smiať. Pritvrdili. Ak nepodpíšem, tak mi nevrátia môj členský preukaz strany a na najbližšej schôdzi ma vylúčia. Chlapci boli tvrdý ako kameň. Naozaj som sa z toho skoro pošťal (od smiechu). Zahlásil som odchod a povedal som im, že si môžu môj preukaz člena KSČ nechať. Nech mi dajú vedieť, kedy bude schôdza kde sa bude jednať o mojom vylúčení zo strany. Keď sa ma spýtali prečo, tak som im opovedal, že na ňu pozvem svojich ručiteľov ktorých som mal ako kandidát strany. Boli to priatelia mojej mamy a jeden z nich pracoval ako ideologický tajomník UV KSČ. Vedel som, že prihlášky sú stále založené pri mojej karte. Dodnes mi nie je jasné o čo sa pokúšali, v každom prípade vojakom z povolania som sa nestal. Preukaz mi vrátili. Skúsili a nevyšlo. Škoda, že ma vtedy nevylúčili, mohol som byť disidentom. 🙂

Zašiel som na kávu aj info, aby som sa dozvedel, že čo na to hovoria naši vojaci v civile. Veľmi sa smiali. Vraj som s nimi vycvičil, ako ešte nik. Nevedeli prečo mi bol návrh položený na stôl, bola to taká partizánčina. Jednoducho, mali z toho naši kontráši dobrú srandu. U našej armády má stále zarazilo to, že akcie o ktorých som nikdy nikomu nehovoril, aj keď som v nich nebol na strane blbečka, stále vedeli všetci. Naši vojaci z povolania nevedeli mlčať. Hlavne ak niečo nedomyslím a potom som za debilka, tak mlčím. Oni nepoznali ani túto jednoduchú pravdu. Aj to bol dôvod, prečo naša armáda bola na smiech a to nielen vojakom NATO, ale aj vojakom ZSSR. Videl som vojakov ZSSR viesť tankový útok. Bola to iná káva, ako keď ho viedli naši bohatieri. Naozaj naša bojová pripravenosť bola mizerná a naša vojenská prax minimálna. Ale aj o tom bol život v socializme. Vojakom z povolania som sa nestal. Disidentom tiež nie. Škoda, mohol som byť predseda vlády národného porozumenia. Takto mi to ukradol Čalfa. 🙂

Ak Vám bude niekto dnes rozprávať, že je potrebné obnoviť armádu podľa socialistického vzoru sľúbte mi, že bude priviazaný k stromu a budete ho biť a biť až do času, kým ho to neprejde.

Neprešlo jazykovou úpravou!