Vykonanie slávnostný pochod pre por. Halagu.

Ako som už písal v predchádzajúcich príbehoch, tak na vychádzkovej uniforme som si musel pripnúť stužku za vyriešenie požiaru v autoparku. Tak znel rozkaz ministra obrany. Do civilu som ale odchádzal s dvoma stužkami. Ako k tomu došlo? Špagát na našej izbe Peter zo Žiliny bol dobrým lyžiarskym bežcom a rád pretekal na bežeckých tratiach. Na Slovensku medzi najmasovejšie akcie patril beh Biela stopa SNP. V zime roku 1989 sa prvý krát preteky konali ako oficiálne podujatie FIS. Viac o Bielej stope SNP (link TU!). Na škole sme mali jedného jediného absolventa, ktorý sa preteku zúčastňoval pravidelne a mal štartové číslo pod 100. (Číslo sa prideľovalo podľa minuloročného umiestnenia. Ak bežec rok vynechal, tak mu bolo pridelené jedno z posledných čísel 800 až 7500 a z tohto miesta sa dobré umiestnenie robilo ťažko, až nemožne.)

Práve preto ma Peter poprosil či mu nevybavím aby mohol po večierke aspoň hodinku behať po kasíne a trénovať na preteky SNP. Keď už som také niečo vybavoval, tak som už podobné povolenie vybavil aj sebe. S Petrom som nebehal, nestačil som mu, ale sám som si niekedy pobehal do tej jedenástej a prevetral hlavu. Peter tvrdo trénoval kondíciu. Mám málo nabehané na lyžiach, stále hovoril. V tom sa mu ale nedalo pomôcť. Peter sa tešil, že je na tom aspoň kondične dobre. Veril, že viac ako 30 miest nestratí. Po vojne to potom dám, rovno za reprezentáciou, uvidíte. Všetci sme mu fandili, okrem telocvikárov absolventov českej národnosti. Prvý krát sa dozvedeli o preteku SNP. Dovtedy behávali len tie svoje blbé Krkonoše. Aj oni požiadali o štart a zaplatili štartovné. Dostali aj čísla od 950 hore. Peter mal vtedy číslo okolo 50.

Prišiel deň D. Petrovi rodičia mu zo Žiliny priviezli bežky, topánky, bežecké oblečenie, vosky, žehličky voskov, teplomery na sneh a samozrejme číslo na Bielu stopu SNP. Peter posledný týždeň svojej prípravy v kasíne stále chodil aj so svojim číslom. Aby mi ho neukradli, hovoril. Veľmi sa na preteky tešil. V stredu pred pretekom (v piatok bol prvý tréning a v sobotu preteky) mu oznámil náš veliteľ kapitán Kľačko, že na preteky SNP mu nedá opustenie kasárne. Peter bol už veliteľom čaty v doškoľovacej rote a veliteľ Kľačko v sobotu vyhlásil previerky roty. Zákaz vychádzok a opuštákov. Nakoľko kapitán bol aj mojím administratívnym veliteľom roty na neho som nemal ani ja. Peter bol veľmi smutný, ale nevedel som kto by mu pomohol. Previerky boli previerky. Sadli sme si teda aj s Petrom k akváriám a Peter si aj poplakal. Takto nás tam našiel major Šíma. Nechal si vysvetliť o čo ide a požiadal Petra aby doniesol svoje číslo na preteky SNP a obliekol si ho. Peter tak urobil, rozkaz majora Šímu sa počúval. Peter máš na to, že keď pobežíš tak tvoje umiestnenie bude do miesta 100? Máš natrénované? Peter si veril a povedal, že má. Tak pobežíš, ja to zariadim.

Náš milovaný veliteľ major Šíma na rovnaký deň vyhlásil previerky práporu na rote doškoľovákov. Už vo štvrtok ráno bol na rote a pripravoval sobotňajšie previerky roty. Nakoľko chcel vedieť ako kapitán Kľačko velí, tak sa zapísal, že previerky absolvuje v pozícii veliteľa Petrovej čaty a poslal Perta na preteky SNP. Sám mu poobede pomohol zaniesť lyže do auta jeho otca pred bránu kasína. Povedal mi: „Aby niekoho na bráne nenapadlo niečo zlé.“ Ešte pri nastupovaní do auta Petrovi pripomenul sľúbené umiestnenie do čísla 100. Previerky roty v sobotu prebehli. Kapitán oľutoval svoje konanie. Šíma bol tvrdý ako nikdy. Vojaci práporčíci aj my dôstojníci sme si poriadne zamakali. Často krát sme si siahli až na dno svojich fyzických síl. Nakoniec sme ale ako rota uspeli. Peter prišiel v nedeľu večer. Skončil na 96 mieste. To, že nemal natrénované na lyžiach sa prejavilo. Šíma ho pochválil pred celým práporom. Jeho rozkaz splnil.

Ja som previerky aj Petrovu lepšiu kondíciu bral ako výzvu. Preto som každý deň po večierke hodinu behal okolo kasáreň. Chcel som mať do civilu rovnakú kondíciu ako Peter. Nepodarilo sa. Jedného večera si tak bežím a vidím, že z okien ubytovne našich štvrtákov vyskakujú žiaci. Bolo niečo okolo 11:00 hod. Bolo ich veľa, určite všetci. Na konci sa motkali mne známi štvrtáci od rybičiek. Pribehol som k nim a spýtal som sa čo sa deje. Minulý deň sa stretli u jednej našej dievčiny z tajnej spisovne, ale inak bratislavskej prostitútky, dvaja vojaci. Teda vojak zabezpečovacej roty a štvrták. Nedohodli sa kto pôjde prvý a vojak zbil žiaka tak, že ho odviezla naša sanitka do nemocnice. Štvrták ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti a vojak bol zavretý v našej base. Štvrtáci sa išli pomstiť vojakom.

Boli nato aj dobre vybavení. Pripravili si palice aj nožíky. Je Vám jasné, že je Vás 4x viac, a že to bude ťažký masaker? Žiaci mi odpovedali, že im to je jasné, preto sa držia vzadu, ale tých vpredu nič nezastaví. No uvidíme? Bežal som čo mi sily stačili za deveťákom (dozorný vojenského telesa/školy) a na strážnicu. Rýchla akcia, na môj rozkaz, poplach a vyzbrojenie strážnych (našťastie to boli vojaci zabezpečovacej roty) a behom strážiť budovu vojakov pred žiakmi. Deveťák bol pomalší, ale potom pochopil, hodil mi zo skrine na zbrane moju dôstojnícku zbraň a on bežal po ďalších strážnych do autoparku a k plotu dievčat. On vedel heslo dňa, na nie. Mňa by zastrelili pri vstupe do stráženého objektu. Stihli sme všetko. Dostali sme sa medzi budovu zabezpečovacej roty a prvých bojachtivých štvrtákov. Poplach zobudil aj všetkých na zabezpečovacej rote. Moment prekvapenia bol preč. Deveťák pribehol s ďalšími ozbrojenými strážnikmi z autoparku a plotu žien. Všetci mali automatickú zbraň a zásobník ostrých. Pár povelov  jeden výstrel do vzduchu a žiaci sa otočili. Keď sa to všetko ukľudnilo, tak som prišiel do miestnosti deveťáka a odovzdal jeho pomocníkovi svoju zbraň. Podpísal som prebratie zbrane a on ju zamkol naspäť do kovovej skrine. Išiel som spať.

Okolo štvrtej ráno ma budí dozorný mojej roty. Mám ísť na veliteľstvo nášho kasína. Obliekol som sa a išiel som. Bol tam deveťák ktorý celej akcii nakoniec velil, veliteľ stráže, všetci naši velitelia práporov, velitelia rôt, naši kontráši aj iní kontráši v civile ktorých som nepoznal. Za štyri hodiny sa u nás zišla celkom silná partia. Chlapci v civile chceli počuť moju verziu. Pochválil som veliaceho deveťáka aj veliteľa stráže a povedal som, nech z toho nerobia veľkú vedu, naši žiaci sú v puberte a nezvládli situáciu s bitkou ktorú dostal ich spolužiak. Práve na tieto situácie máme stálu 24 hodinovú bojovú službu a podľa toho, ako sme to zvládli je vidieť, že máme niečo nacvičené a nemáme v hlavách nasraté. Po tomto mojom vulgarizme sa začali kontráši pomaly usmievať. Príkladne potrestať vojaka bitkára musíme, ale nato máme vojenské súdy. Za mňa dobré. Som rád, že bol v bojovej službe tak príkladný deveťák. Po mojej reči sa všetci začali naplno smiať, napätie poľavilo. S kým si o tom rozprával? S nikým! Verzia ktorú tu dohodneme, bude konečná verzia. Znovu sa smiali. Bol som pochválený, že som príkladný politruk. Takí sa vraj už nerodia. Dozvedel som sa, že v Prešove sa na streche učilišťa obrnil štvrták ktorému preskočilo a strieľal na všetko živé na čo dovidel cez mušku svojej zbrane. Preto sú všetci tak nervózni. Nakoniec sme to ukončili s tým, že u nás to teda dopadlo ešte veľmi dobre.

O niekoľko týždňov prišiel rozkaz ministra s mojím mimoriadnym povýšením a vyznamenaním. Ako bonus povýšenia a vyznamenania som mal prijať pod našou tribúnou v sprievode môjho veliaceho dôstojníka parádny pochod všetkých našich troch žiackych práporov, zabezpečovacej a doškoľovacej roty aj čiat našich žien. Proste „paráde marš“ celého nášho kasína. Bol som veľmi nervózny, nerád mám tieto parády. Práve preto som po rozkaze o mojom povýšení zabudol zakričať slúžim socialistickej vlasti. Major Šíma mi to pripomenul silným kopancom do nohy. Zakričal som. Potom sme hrdo stáli v pozore, zdravili a prijali parádny pochod všetkých zúčastnených. Šíma bol vojakom telom aj dušou. On si to naozaj užíval. Nad nami na tribúne boli všetci velitelia školy a tešili sa, že u nás to takto dobre dopadlo. Naozaj neviem, kto by u nás dal dole zo strechy nášho štvrtáka, ktorý by sa tam zabarikádoval aj s polovicou muničného skladu. 🙂

Pýtate sa prečo kapitán Kľačko tak zoskratoval a vyhlásil previerky roty na dátum preteku SNP? Podplatili ho alkoholom naši telocvikári, ktorí chceli Petra takto odstaviť, aby po skončení preteku boli v kasíne oni jediní „geroji“. Neviem čo ich učili na ich katedrách telesnej výchovy, ale pretekanie v duchu fair play to určite nebolo. Zo špagátov boli práve telocvikárinajväčší podrazáci. Našťastie boli pridelení na inú rotu ako ja. Okrem politického vzdelávania som ich nikdy nevidel. Aj za tú hodinu školenia som ich mal viac ako dosť. Telocvikári boli negáciou nášho žida. Oni pochodovať vedeli, ale inak to mali v tých svojich hlavičkách riadne vymleté. Autor scenára pre televíznu zábavu Markízy ich určite poznal a napísal o nich pre KREDENC veľmi pekné skeče s názvom Miesiči.

Ak Vám bude niekto dnes rozprávať, že je potrebné obnoviť armádu podľa socialistického vzoru sľúbte mi, že bude priviazaný k stromu a budete ho biť a biť až do času, kým ho to neprejde.

PS: V roku 1990 bol Peter na Bielu stopu SNP veľmi dobre pripravený. Mal nabehané na lyžiach viac ako kedykoľvek predtým. V roku 1990 sa ale preteky nekonali. Nenapadol sneh. Potom prišla demokracia a preteky skrachovali. Aj taký krutý býva život človeka. 🙂

Neprešlo jazykovou úpravou!