Ako môj Otec k šťastiu prišiel. (1945 – 1964)

Skončila vojna. Otec sa, ako mnohí ďalší po podpísaní kapitulácie Nemeckom, začal zamýšľať ako ďalej. Viedeň, ale aj Prešov, boli pod vojenskou správou sovietskej armády, a teda v tom žiadny rozdiel nevidel. Otec však riešil jeden vážny problém. Zanedlho bude plnoletý, teda bude mať 18 rokov a bude niekde musieť nastúpiť na základnú vojenskú službu. Kde to bude v Rakúsku, či Československu? Naviac veľmi by sa hodilo, ak by mohol aj niečo zarábať, nakoľko v Prešove bol jeho chorý otec, mamka a malý brat. Najprv zistil, čo by ho čakalo v Rakúsku. Vybavovanie občianstva po vojne nebol taký problém, ale na základnej vojenskej službe by žiadny žold nedostával. Rakúsko môjmu otcovi neponúklo nič. Tak sa vrátil do Prešova a začal tam riešiť svoj problém. Čo so základnou vojenskou službou? Československo sa k nemu zachovalo lepšie, aspoň na začiatku sa to javilo ako výhra – výhra. Keď pracovníkom vojenskej správy porozprával svoj príbeh a vyznal sa aj zo svojej lásky k lietadlám a lietaniu dostal návrh, ktorý neodmietol. Po vojne bolo málo vojakov z povolania. Otcovi ponúkli, aby sa stal vojak z povolania. Pilot, paragán a po sovietskom vzore vojak špeciálnej jednotky (od 70 rokov ich v ZSSR volali jednotky „Specialnaja naznatšenija“). Výhody? Rodina v Prešove bude dostávať od armády peniaze na život a on sa stane pilotom. Pilotom! Otec mal na dosah povolanie, o ktorom sníval odkedy sa vrátil v roku 1943 do Prešova. Ktorý chlapec by v Prešove nechcel byť pilotom! Ak chcete vedieť viac o lietaní v Prešove napíšte si do google meno Belo Nižník.

Otec sa stal profesionálnym vojakom Československej armády a nastúpil na špeciálny výcvik ako aj školu pilotáže.

Život môjho otca sa teda rapídne zmenil. O rodinu sa postarala armáda, aspoň finančne a otec putoval podľa rozkazu na rôzne vojenské školy a cvičenia, tak ako si to naplánovali jeho velitelia. Tatovi to ale nevadilo. Najprv dostal perfektný výcvik od vojakov nemeckej armády z budúcej NDR niekde v okolí Plzne, to bola tá vyraďovačka, stačilo prísť a zazvoniť na zvonček, že končíš… ako v amerických filmoch. Nezazvonil. Intenzívne sa aj učil ruský jazyk, nakoľko všetko sa tak nejak v skrytosti, alebo aj verejne, dialo po velením inštruktorov hovoriacich hlavne rusky. Potom zoskoky padákom, potom bezmotorové lietanie a potom jednomotorové, nakoniec viacmotorové. Otec bol šťastný a veril, že to tak aj ostane. A keď ešte na konci výcvikov dostal rozkaz na nastúpenie na letisko Prešov, tak už videl svoj život len cez ružové okuliare. Nebolo to celkom tak. Na základe zle vykonanej operácie cez vojnu mu v roku 1949 zomiera jeho Otec, môj dedko. Jeho mamka je teraz už dobre zabezpečená vdova, preto o nápadníkov nie je núdza. Túto skutočnosť zle znášal hlavne jeho mladší brat Milan. Otec ako vojak nemal na brata ani mamu toľko času ako potreboval. Neľahká situácia. Od víťazného februára sa u nás v republike buduje socializmus, aj keď prvé roky len opatrne. V každom prípade otec slúži vlasti, a keď si môže zakrúžiť svojím vetroňom nad kapušianskym hradom, alebo pridať plyn v svojom lietadle, tak zabúda na všetky svoje starosti. V pilotáži exceluje. Boli roky, že mal pridelené vlastné lietadlo, na ktorom lietal len on. Veľa veci má môj ocko rád, ale lietanie miluje.

Až do roku 1952 boli v kurze svahové letiská ako Lysá stráž, kde môj otec tiež lietal, ale tiež učil lietať mládež na častokrát vlastnoručne vyrobených bezmotorových lietadlách. Keby dnes tieto lietadlá videl niekto z bezpečnosti letísk, asi by zaplakal, ale vtedy to bolo niečo nepredstaviteľne krásne. Nakoľko v roku 1952 svahové letiská zakázali tak v roku 1953 pomáha zakladať letisko Ražňany, kde sa stáva aj inštruktorom bezmotorového lietania. Spolu s ním sú tam aj Milan Mareček, Gejza Markovič, Ivan Hrebenár, Andrej Gáll, Jozef Poráč, Imrich Majoroš, Vojtech Nižník, Rudolf Pavlík, Pavol Harčár. Celý tatkov život sa teda točí okolo lietania a lietadiel. Tieto roky boli najšťastnejšie roky jeho života. (Na internete som našiel nadšencov, ktorí si tieto klzáky vyrábajú a lietajú s nimi aj dnes. Ak si to pozriete tak pochopíte, koľko mal môj ocko odvahy. Link TU!)

Pre môjho otca sa začínajú veci meniť k horšiemu po roku 1955. Po smrti Stalina sa Nikita Sergejevič Chruščov rozhodne odsunúť sovietske vojská z Rakúska výmenou za prijatú neutralitu Rakúska. Československá vojenská kontrarozviedka dostane za úlohu preveriť všetkých vojakov, ale v prvom rade letcov, či nemajú rodinu, priateľov, kontakty v Rakúsku. Ak majú, tak majú odhadnúť lojalitu jednotlivých ľudí a vyhodnotiť ich riziko pre armádu. Teda začala zlatá éra udávania, a udávaniu sa nevyhol ani môj Otec. Aj keď Otec bol plne lojálny Československu, bolo mu v osobnom rozhovore vysvetlené, že o jeho lojalite nik nepochybuje, ale ak by sa niečo stalo, tak je to osobná zodpovednosť preverujúceho dôstojníka kontrarozviedky. Nakoľko na neho tu prišlo už toľko udaní od detí bývalých prešovských gardistov, tak ak by si naozaj preletel aj s lietadlom do Rakúska, ja, ako preverujúci dôstojník, sa nedostanem von z basy do konca svojho života. Takto otec prestáva byť vojakom a stáva sa pilotom civilných ČSA a lieta s poštou do Bratislavy. Ani túto prácu nemohol robiť dlho. Nakoniec skončil ako inštruktor lietania v Zväzarme, a aj keď to bola dohoda, nebol to jeho výber.

Pre otca to bol šok, v roku 1954 sa oženil a plánoval si rodinu s mojou mamkou Jitkou rod. Bobčíkovou. Zo zabezpečeného vojaka sa zo dňa na deň stal zväzarmovec. V Zväzarme viedol aj modelársky krúžok, a ten rodine zabezpečil bývanie na korčuľovačke, kde mal krúžok svoje priestory a otec s mamkou svoju prvú samostatnú izbu. Dlho ale sami nezostali, v roku 1956 sa narodila moja sestra Eva a v roku 1960 Jitka. Otec vie, že inštruktorom v Zväzarme nebude do dôchodku, preto začne študovať na technickej škole v Prahe. Školu končí s titulom diplomovaný technik, ktorý si však pred meno nikdy nenapíše. Záverečné skúšky robí v roku 1964, keď som sa narodil ja, Andrej IV. Nakoľko som stále plakal a otec sa nemohol učiť, nemohol spať (plakal som hlavne v noci), tak môj otec z toho dostal srdcovú príhodu, ktorú voláme aj ľahký infarkt. Takto teda môj tatko k šťastiu prišiel.