Môj tatko bol klasické medzivojnové dieťa narodené v Malom Šariši 3.9.1928. Keď som sa tatka pýtal prečo sa narodil v Malom Šariši, keď bývali v Prešove, tak mi odpovedal, že v Šariši bola dobrá pôrodná asistentka. Ale či tomu bolo tak, alebo len stratili nájom v Prešove, to skutočne neviem. Jeho otec a môj dedo, ktorého si nepamätám, bol Andrej Halaga II. (16.12.1902 Tulčík – 15.12.1949 Prešov) a jeho mamka a moja babka, ktorú si pamätám, bola Mária rod. Jankovičová (3.3.1909 Prešov – 20.6.1990 Prešov). Otec prežíval pekné a pokojné detstvo v centre mesta, nakoľko dedko a babka bývali v nájme na Slovenskej ulici. Otec mal jednu sestru, ktorú som však ja osobne nikdy nevidel a ani neviem ako sa volá. V Prešove žili Maďari, Slováci, Nemci, Rakúšania, Židia, Rusnáci. Niekoľko obchodíkov bolo aj srbských a zmrzlinu predávali bližšie neidentifikovateľní Balkánci. Po roku 1918 tu boli prevelení aj mnohí policajti (četníci), ale aj vojaci z Čiech a Moravy. Podobne do štátnej správy prišlo mnoho Čechov a Moravanov. Centrálna moc v Prahe sa bála, že v Prešove budú podobné nálady ako v Košiciach a aj Prešovčania sa budú domáhať svojich práv a pripojenia mesta k Maďarsku. To ale samozrejme môj ocko ako dieťa nevnímal. Na čo si pamätá zo svojich mladých čias bola uličná liga vo futbale, a bola to skutočne uličná liga, nakoľko sa hrala na ulici. On hrával za Slovenskú ulicu a jeho jedinou starosťou do roku 1938 bolo ako upevniť susedovi na hlavu jeho povinnú čiapku (jarmulku) tak, aby mohol aj hlavičkovať. Národnosť a náboženstvo nik z detí neriešil. Ale nie tak celkom, deti porovnávali náboženské sviatky z pohľadu varenia tradičných jedál a páčil sa im ten sviatok, pri ktorom boli dospelí najštedrejší a na Slovenskej ulici to bol častokrát sviatok Purim ako aj Vianoce. Otec sa tešil aj na svoje časté cesty za rodinou do Viedne, nakoľko Prešov bol Prešov, ale Viedeň bola Viedeň. Otec spomínal na svoje detstvo málo a to niečo málo, čo som napísal, aj mne povedal až na dovolenkách v Bulharsku s ujom Grófom, „tesne“ pred revolúciou, keď mi musel vysvetliť ako to, že sa s ujom Grófom rozpráva po nemecky, keď ja som ho dovtedy nikdy nemecky nepočul hovoriť. Ak by teda nebolo uvoľnenie a perestrojka, tak by som nevedel ani to. Ale to je už iný príbeh. Otec si celý život písal národnosť slovenskú.
Prvým momentom, na ktorý si môj otec pamätá presne, bola procesia v roku 1938 – pochod katolíkov a gardistov v Prešove. Ako mi povedal v Bulharsku, vtedy pre neho skončilo detstvo. Procesia sa konala niekoľko dní po Hlinkovej smrti. Po tejto procesii sa Prešov aj z pohľadu desaťročného chlapca zmenil. Zrazu každý začal riešiť náboženstvo a národnosť. Dedko vedel, že bude zle, nakoľko jeho dedko Andreas Halaga bol viac Rakúšan ako Slovák. Naviac naša rodina sa nehlásila k žiadnemu náboženstvu. Po dohode v rodine teda môj tatko odišiel a veril, že natrvalo do Viedne. Teda od jedenástich rokov tatko žil vo Viedni a ďalší vývoj Slovenska už pozoroval len z viedenského učenia, nakoľko sa vo Viedni chcel vyučiť elektromechanikom a veľmi mu učarovali aj spaľovacie motory. Všetko zmenil Boh, ktorý je darcom života, a to doslovne. 30.3.1942 sa rodine Andreja a Márie Halagovej narodil otcov brat Milan. Naviac zanedlho môj dedko ochorel na žalúdočné vredy (cez vojnu žiadny problém) a potreboval operáciu. Nakoľko gardistov v Prešove, ale nielen tu, nenapadlo nič lepšie, len dať židom podradnú prácu, a to aj prešovským chirurgom, ktorí boli skoro všetci židovskej národnosti, tak dedka operoval chirurg síce rasovo čistý, ale bez vzdelania a praxe a bolo to odoperované zle. Dedko k svojej chorobe so srdcom, teda dostal ďalšiu chorobu. Už nikdy nemohol tvrdo pracovať, viac menej len ležal a roky sa trápil. Zomiera po vojne v roku 1949, 15. decembra už na Údenárskej ulici č. 16 o 11-nástej hodine ráno. Z týchto dôvodov sa môj otec ešte v roku 1943 vrátil do Prešova a stal sa „živiteľom rodiny“. Mal cca 15 rokov.
Prešov sa ale, podľa môjho otca, veľmi zmenil. Prebehla arizácia a mnoho detí z rodín, ktoré poznal, sa zrazu stalo deťmi arizátora, rasovo čistými deťmi. Mnoho jeho rovesníkov, s ktorými hrával uličnú ligu, chodilo v gardistických uniformách. Domy židom boli zabavené, ale nakoľko ústava zakazovala vyvlastňovať obydlia, tak všetky domy židov boli dané do bytového družstva, ktoré ale spravovali a zarábali na nich gardisti. Zmenila sa aj Slovenská ulica, podľa nariadenia mesta tam už niekoľko rokov nesmeli židia žiť. Noví zbohatlíci nenechali otca zarobiť, židia peniaze nemali, prešovskí Nemci boli hlavne evanjelici a tí tiež neboli v kurze. Maďarsky otec nevedel. Nakoľko otec sa vo Viedni čo to naučil okolo motorov, tak pomáha každému, kto mu dá nejaké peniaze a potraviny, jeho práca krúti okolo elektriny a motorov. Pomáha samozrejme aj vojakom a veľmi sa mu páči lietanie. Na pilota si ale ani netrúfa pomyslieť, ale mechanikom lietadiel, to by sa mu veľmi páčilo… Aj to mu život nadelí, ale až po vojne, teraz je to len práca za chlieb a nájom pre rodinu. Vojnu je potrebné v prvom rade prežiť. Každý chlieb bol v rokoch 1943-44 dobrý. So smiechom cez plač mi ale tato oznámil túto skutočnosť: „Až do konca vojny sme bývali stále na Slovenskej ulici, vieš čo to znamená?“ Nevedel som. „To znamená, že nie sme židovskej národnosti“, hovoril so smiechom otec. Ak by sme boli, boli by nás gardisti vyhodili na Jarkovú ulicu, alebo ešte nižšie.
Otec Prešov opustil ešte raz, bolo to po sovietskom bombardovaní a následnom oslobodení mesta. Oslobodenie Prešova môj otec už zažil vo Viedni. Vrátil sa až v roku 1945 po podpísaní kapitulácie Nemeckom. Prečo? Otec počas bombardovania Prešova (nevie ktorého – boli tri, ale on to neevidoval) bol na Jarkovej ulici. Keď padali bomby, schoval sa a po bombardovaní vyšiel v miestach, kde je dnes Jarková 75. Bomba padla neďaleko, bol tam veľký kráter. Otec počul smrteľný krik, tak utekal a videl, že do krátera po bombe spadla žena a hlina ju pomaly zasypáva a chce ju pochovať zaživa. Nedovolil to, ženu vytiahol. Keď už bola zachránená, tak otec videl ako k nemu beží gardista a máva pištoľou. Bol v židovskej časti Prešova, aj keď už prázdnej, a on nebol oblečený v gardistickej uniforme, čo robiť, ja tu zachraňujem ženu a on ma zastrelí na konci vojny. Jediné, čo mu napadlo, že na gardistu začne hovoriť nahlas slovensky. Nepomohlo. Chlap ako v amoku stále máva zbraňou. Tak na neho zreval nemecky, nemecké vojenské povely. Chlap sa konečne spamätal. Nakoniec sa ukázalo, že zachránená je jeho manželka. A gardista sa mu skutočne poďakoval. Ako sa hovorí, urob čertovi dobre, peklom sa ti odmení. Nechal uverejniť v časopise Gardista, že ďakuje môjmu otcovi, celé meno a priezvisko, vzornému členovi Hitlerovej mládeže, za záchranu svojej manželky. Otec nikdy v Hitlerovej mládeži nebol a určite nebol vzorný občan samostatného Slovenska. V každom prípade skonštatoval, že nebude riskovať, že si nejaký sovietsky osloboditeľ prečíta Gardistu a na druhý deň po publikovaní článku sa znovu vydal do Viedne. Vrátil sa teda až po podpísaní kapitulácie, nakoľko v base by bol svojej rodine platný ako rybe bicykel.
Keď som sa otca pýtal, či by tú ženu aj potom (čo si už čo to zažil a už mal svoju skúsenosť ) vytiahol znovu, tak odpovedal bez zaváhania, že určite áno. Život človeka bol pre môjho tatka vždy hodnota hodná okamžitej akcie. Za jeho odpoveď „Áno a bez zaváhania.“ ho ľúbim. Som rád, že som s otcom a ujom Grófom chodil na chlapské jazdy do Bulharska. Aspoň viem niečo málo z detstva môjho otca. Počas socializmu o tom nikdy nerozprával (ani sa mu nečudujem, gardisti boli stále aktívni, len sa premenovali na komunistov a ŠTBákov) a ani neviem, či niektorá z mojich sestier počula niekedy rozprávať nášho otca nemecky. Ako syn som dostal toto privilégium a veľmi si to vážim dodnes.