Kto bol Pali Gróf a prečo sa s otcom rozprával nemecky?

Mnohí, ktorí čítate môj blog, mi dávate otázku: „Kto bol ujo Pali, s ktorým ste chodili do Bulharska na pánske jazdy?“ Prečo spolu s otcom hovorili po nemecky? Bol to Nemec žijúci v Prešove? Rád na tieto otázky odpoviem. Nakoľko ujo Pali mal na mňa dosť veľký vplyv a naučil ma, že život ako aj jeho história nemá len jednu stranu. Ako sa môj otec zoznámil s pánom Grófom?

V uhoľnej kotolni pracoval ujo Pali Gróf. Ja osobne som rád chodil do uhoľnej kotolne keď tam môj otec ešte nebol vedúci, ale aj ako zástupca vedúceho technického oddelenia za kotolňu zodpovedal. (Ako vyzerá „stará aj nová“ kotolňa dnes link TU! [Dátumy nesedia, ale inak pekné video. Spustená v roku 1966, od roku 1988 do 1993 ju inžinierko plynofikoval, od roku 1996 prebudovali na spaľovňu nemocničného odpadu, od roku 2005 zatvorená a opustená.]) Pre chlapca tam mali stroje, ktoré sa mi veľmi páčili. Mali tam buldozer ruskej výroby, ktorý mal podvozok z ruského tanku. Používali ho na približovanie uhlia a rád som na ňom jazdil. To, že som sa naučil ovládať buldozer/tank sa mi ešte v živote hodilo. Ale o tom neskôr. V kotolni mali aj celkom dobre zariadenú dielňu, kde sa naše auto lepšie opravovalo ako pred blokom či v našej garáži. Preto som bol v kotolni celkom často. A v kotolni bol aj ujo Pali. Bol starší od môjho otca a mne bolo divné, prečo tento človek, skoro sedemdesiatnik, ešte pracuje a nevenuje sa vnukom a záhrade svojho rodinného domu.

Ako sa môj otec stal vedúci uhoľnej kotolne? Keď môj otec Andrej Halaga III. dosiahol dôchodkový vek, tak si ako každý vzorný občan podal žiadosť o výpočet starobného dôchodku. Na dôchodok sa ale netešil, nakoľko si nevedel predstaviť, čo bude robiť celý deň doma. Bola to jeho top téma v rozhovoroch, ale nevidel pre seba žiadnu ďalšiu prácu, a to ho robilo smutným. Všetko zmenil riaditeľ OÚNZ Prešov MUDr. Jozef Lukáč. Jozefa Lukáča som aj ja dobre poznal. Bol to priateľ mojej mamky z komunistických porád ako aj komunistických bašávelov. Ako služobné auto mal Tatru 613 a aj ma v uvedenom aute niekoľkokrát zviezol. Pre chlapca na strednej škole sa voziť v Tatre 613 bol vrchol rozkoše. Okrem riaditeľa OÚNZ Prešov, bol (ak si dobre pamätám) aj poslanec federálneho zhromaždenia a častokrát cestoval na letisko do Košíc, aby stihol lietadlo do Prahy na nejaké zasadnutie vlády či KSČ. Ja som v tú dobu v Košiciach študoval na SOUŽ a zvezenie sa v takom parádnom aute som bral ako krásny bonus maminho priateľstva. Ujo Lukáč, ako som ho volal, rád urobil radosť chlapcovi a niekedy dal príkaz šoférovi ísť aj rýchlejšie ako bola predpísaná rýchlosť. Raz nás dokonca zastavila hliadka VB, ale keď súdruh Lukáč vytiahol svoj pravdepodobne poslanecký preukaz, tak to príslušník polície trpko oľutoval. Preto keď tento človek (na prešovské pomery poloboh) sedel u nás v obývačke a rozprával sa s mojím otcom, tak som vedel, že sa deje niečo zaujímavé. (Otec totiž komunistov nikdy nepozýval k nám domov, ako hovoril mal tam mamu a to mu stačilo.) Riaditeľ nemocnice prišiel ponúknuť môjmu otcovi, aby prvé dva roky dôchodku pracoval ako vedúci uhoľnej kotolne v nemocnici. Dôvodom bolo, že otcov nástupca v práci, ktorého obaja volali len inžinierko, sa necítil na to, aby riadil aj uhoľnú kotolňu a zároveň dohliadal na výstavbu novej plynovej. Otec túto prácu s radosťou prijal. Dva roky si pomohol finančne k dôchodku a zároveň pracoval na percentá.

Ujo Gróf tam stále bol. Bol stále veselý, srandista. Stále vtipkoval a nikdy som ho nevidel smutného. Nechápal som, čo je na práci v kotolni tak vtipného. Keď sme sa lepšie spoznali, tak mi porozprával svoj príbeh a pochopil som aj, prečo ešte v svojom veku pracuje. Narodil sa niekedy cez prvú svetovú vojnu. Ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny nastúpil dobrovoľne po dovŕšení 18. roku veku na vojenskú službu (na základku sa v ČSR chodilo povinne až po dovŕšení 20 rokov veku). Stal sa vojakom z povolania. Najprv veliteľ útočnej čaty. Ujo Pali bol prešovský Nemec. Rodný jazyk mal teda nemecký. Vyhlásenie Slovenského štátu ho teda pristihlo na vojne a prezident Tiso žiadal, aby všetci vojaci znovu zložili sľub Slovenskej republike. Ujo Pali tak urobil. Stal sa vojakom Slovenskej armády. Už v roku 1939 ale začali previerky od nemeckých kontrášov. Potešili sa, že našli v Slovenskej armáde Nemca a zariadili, že bol (ako sa ujo smial) Sturmführer. Čo bolo v preklade veliteľ útočnej jednotky. Teda veľmi si nepomohol. Ujo Pali mi rozprával ako spolu s nemeckými vojakmi napadlo Slovensko Poľsko. On a jeho jednotka boli pri tom. Potom spolu s jednotkami Maďarska, Rumunska, Bulharska a samozrejme Itálie napadli aj Sovietsky zväz. To bola pre mňa nová informácia. Súdruhovia partizáni, ktorí boli pozývaní na besedy o druhej svetovej vojne k nám na základnú a strednú školu, nám nikdy také niečo nespomínali. Pre mňa veľké prekvapenie. Slovensko bojovalo proti Sovietskemu zväzu! Ujo Pali prežil celú druhú svetovú vojnu na fronte. Skončil v hodnoti Obersturmführer a teda zodpovedal za 50-100 ľudí, slovenských vojakov. Ujo stále hovoril, že keď prežil vojnu, prežije už všetko. Preto mal stále dobrú náladu, aj keď niekedy nebol dôvod na usmievanie sa. Ďalším šokom, ktorý mi ujo Pali pripravil, bolo to, že otvorene hovoril o tom, že on osobne ako vojak Slovenskej armády vojnu prehral. Stále pamätám na túto jeho vetu: „Slovensko vojnu prehralo“. Jeho jednotka bola na sovietskom fronte, keď začali sovietske lietadlá zhadzovať letáčiky, že v Buzuluku sa formuje prvý Československý armádny zbor. Nato sa ujo dohodol s nemeckým velením frontu, aby celú jeho slovenskú jednotku prevelili na front do Itálie. S čím sa stále chválil bolo, že za celú vojnu mu nezahynul v jeho jednotke žiadny vojak. V Rusku sa do prvej línie nedostali a v Itálii po otvorení druhého frontu už len ustupovali. Mal teda šťastie, a preto mal stále úsmev na tvári. Prežiješ svetovú vojnu, prežiješ všetko!

Po vojne a kapitulácii Nemecka ujo neprisahal vernosť ČSSR, a preto si nejaké roky odsedel v base. To, že bol v base ho zachránilo pred odsunom. Preto po skončení trestu sa mohol vrátiť do Prešova, kde žil až do svojej smrti. Oženil sa, ale neviem o tom, že by mal deti. Určite sa ale nikdy nechcel stať členom organizácie protifašistických bojovníkov, aj keď sa tam už nachádzali všetci jeho vojaci a ponúkali mu členstvo, aby ochránil rodinu. Práve pre jeho postoj mu potom neuznala naša republika roky, ktoré strávil na vojne ako vojak z povolania a následne aj roky v base, za roky odrobené. Preto pracoval v kotolni aj mnoho rokov po dovŕšení 60-ky. On sa tým ale netrápil. Vtipkoval so sestričkami, robil si srandu zo všetkého a každého, ale najviac zo seba. Mal som ho veľmi rád. Práve preto sme ho aj s Otcom radi brávali ako dobrého parťáka na dovolenky v Bulharsku. Ak by dal žiadosť na dovolenku on, asi by mu ju ROH nepridelilo. Ujo Pali okrem dokonalej nemčiny rozprával aj plynule taliansky a dorozumel sa aj rusky a rumunsky. Bol jediný štát na našej ceste do Bulharska, kde sa ma držal ako kliešť. Maďarsko. Nechápal ako môžu ľudia hovoriť takou, podľa neho, divnou rečou. V Maďarsku s ním bola skutočne sranda. Z Maďarska mal panický strach. Človek, ktorý sa ináč nebál ničoho, sa v Maďarsku nepustil mojej ruky.

Som vďačný, že ujo Pali posmelil môjho otca, aby mi niečo aj on porozprával o svojom živote cez druhú svetovú vojnu. Dovolenky v Bulharsku boli famózne a s ujom to bolo 14 dní zábavy a srandovania. Ale nielen to, večer pri poháriku koňaku alebo červeného vínka spomínali s otcom na mladosť. Niekedy, keď to nebolo pre moje uši, hovorili nemecky. Ale viac hovorili slovensky a ja som pochopil, že minca má dve strany. Nie všetko, čo nám hovoria v škole na dejinách robotníckeho hnutia a občianskej náuky, je celá pravda. Ono to častokrát aj bola pravda, ale len tak z jednej strany. V každom prípade aj ujo Pali mi potvrdil, že vojna je riadne svinstvo a s každým sa mám radšej dohodnúť, nakoľko bitka/vojna nič nerieši. To som si zapamätal dodnes.

Prečo sa teda môj ocko s ujom rozprával nemecky? Aj tento jazyk im pripomínal mladosť, rodičov, uličnú ligu v Prešove, svet bez nacistov, gardistov, komunistov, fašistov. Svet bez ideológie, ktorú obidvaja tak bytostne nemali radi. Ona tam určite bola, ale ako deti ju nevnímali a svet bol krásny. Čo Vám pripomína detstvo? Paradajková polievka s písmenkami a číslicami v školskej jedálni? Sánkovačka na Hure? Zmrzlinka z automatu za 0,70 Kčs? 🙂 Pre môjho otca to bola možnosť zase bez strachu hovoriť nemecky a nevysvetľovať, prečo a kde sa nemecky naučil. To bolo pre otca jeho detstvo. Prešov, Viedeň, zábava a bezstarostnosť.  Ujo Pali Gróf tento starý Prešov zosobňoval.