Ako moja mama k šťastiu prišla (1950 – 1964)

Po niekoľkých mesiacoch života v Prešove u svojej sestry Vierky si mamka musela nájsť prácu. Socialistický zákon o príživníctve nedovolil, aby niekto nepracoval. Zamestnanie samostatne pracujúci roľník by v Prešove pri kontrole ľubovoľnej policajnej hliadky určite nestačilo. Mamku stále láka zdravotníctvo. Práve preto sa uchádzala o miesto vychovávateľky na internáte Strednej zdravotníckej školy. Dané miesto dostala. Plat bol mizerný, ale benefity stáli za to! Mala svoje vlastné bývanie na internáte a postupne sa zoznámila s učiteľským zborom SZŠ Prešov. Takto cez osobné kontakty a vyrozprávaním svojho životného príbehu pedagógovia mame umožnili ukončiť SZŠ a stať sa zdravotnou sestrou. To bolo pre mamku jej prvé veľké víťazstvo v živote. Nastupuje do Prešovskej nemocnice v pozícii zdravotnej sestry. Tam si šikovnú sestričku všimne primár jej oddelenia a sranduje, že bolo by lepšie, keby ju vedeli rozmnožiť, nakoľko potrebujú viac takýchto šikovných sestier. Mama súhlasí, že môže učiť nové sestričky, ale na to jej nestačí vzdelanie. Z tohto dôvodu je vyslaná na školu Vyššieho odborného štúdia v Prahe, ktorú úspešne ukončí a 1.9.1952 nastupuje ako inštruktorka praktického výcviku na Strednú zdravotnícku školu v Prešove. Viac o histórii SZŠ Prešov TU!

Ešte ako vychovávateľka SZŠ sa mamka zoznámila s mojím otcom Andrejom Halagom III., ktorý chodil pod okná internátu SZŠ obzerať si mladé žiačky, ale nakoniec sa mu zapáčila ich vychovávateľka. Mamka aj Otec mali rovnaké osudy. Aj jednému aj druhému vojna veľmi zmenila život. V Prešove boli obidvaja, tak viacmenej súhrou osudu a mamke imponoval mladý pekný letec. Veď čo si budeme nahovárať, chlap v leteckej uniforme je neodolateľný. Rodičia si začali pripravovať spoločný život a 20.11.1954 si povedali svoje áno na Mestskom národnom výbore v Prešove. Nakoľko Otec viedol modelársky krúžok v Zväzarme, tak im pridelili izbu na Korčuľovačke v Prešove a začal sa ich spoločný život. Rodičia sa brali z lásky. Svedkom mojej mame na svadbe bol ten, ktorý to všetko „zavinil“. Ujo Michal Vyšňovský, manžel jej sestry Vierky.

Mamka sa venuje svojmu poslaniu a vychováva ako inštruktorka nové zdravotné sestry. Túto prácu robí celý svoj život. Celý život je verná jednej škole SZŠ Prešov. Niekoľko desaťročí je aj zástupca školy pre prax a v tejto funkcii aj odchádza do dôchodku. V roku 1974 bolo mame udelené ministrom zdravotníctva ČSSR vyznamenanie „Vzorný zdravotnícky pracovník“. Teda svoju prácu vykonávala veľmi dobre.

V roku 1956 sa rodičia dočkajú svojej prvej dcéry Evy a v roku 1960 sa narodí Jitka. Ja som sa narodil v roku 1964. Mamka ako vzorná zdravotná pracovníčka mala celkom dobre naplánované rodičovstvo. Viac o tom, čo sa dialo tesne pred mojím narodením a po mojom narodení, som už ale napísal v iných blogoch o sebe.

Ak by niekto v roku 1948 predpokladal, že moja mamka bude zástupca zdravotníckej školy v Prešove, asi by ho na Kysuciach považovali za veľmi zlého proroka. Ale tak to bolo a život jasne mamke ukázal, že ciele sa dajú dosiahnuť, stačí len v správnu dobu naraziť na správnych ľudí a výzvu života prijať. Mamka ju prijala a splnila si svoj životný sen. Takto moja mamka k šťastiu prišla.