Ako som sa stal Košičanom. (1979 – 1983)

Po výbornom pláne mojej mamky s leninským krúžkom mladých marxistov v mojej deviatej triede sa mamke podarilo, nátlakom na riaditeľa našej základnej školy, cez mamine kontakty na okrese, kraji, dostať pre mňa prihlášku na Stredné odborné učilište do Košíc. Svet teda stratil úspešného stavebného robotníka, experta na dokončovacie práce stavieb, ale za to mal získať mechanika silnoprúdových zariadení. Od prihlášky do prijatia je ešte dlhá cesta, ale to už mamku až tak nezaujímalo, nakoľko tu ako vždy nastupoval tatko a behal so mnou a vybavoval. U nás v rodine to bolo vždy tak, mama vymyslela a vybavila povolenia a tatko to už len zrealizoval. Nakoľko tatko už v roku 1979 aktívne pracoval pre Lokomotívu Prešov, čo bol turistický oddiel železničiarov, tak všetkých náčelníkov na železnici poznal. V priebehu niekoľkých dní sme zbehali všetky zdravotné prehliadky a skompletizovali moju dokumentáciu. Prijímacie pohovory na SOUŽ ma prekvapili. Slovenčina nebola dôležitá. Dôležitá bola matematika, fyzika, logické myslenie, zručnosť a ochota pracovať. Vďaka môjmu učiteľovi matematiky, geniálnemu p. Pribilovičovi, matematika pre mňa nebol problém, fyzike som rozumel dobre a všetko ostatné som tiež hravo zvládol.

Bol som prijatý! Hurá budem Košičanom ako moje sestry!

Príchod do školy ma v dobrom prekvapil. Stal som sa pracovníkom prešovského rušňového  DEPA. Dostal som nárok na režijný lístok, vyfasoval som v DEPE vlastnú kovovú skrinku, ktorú som si mohol uzamknúť, dostal som pracovné topánky a svoje prvé montérky s logom železníc. Dostal som „prešivaky“ a dostal som od ČSD mesačné vreckové. Táto škola, to bolo presne to, čo som potreboval. Týždeň sme sa učili teóriu a týždeň dielne. Prvý rok som sa vyučil zámočníkom a obrábačom kovov, ako aj základnú prácu na sústruhu a fréze. Nakoľko otváranie zámkov planžetou sme bežne používali pri otváraní pivníc, tak to mi išlo veľmi dobre. Zámočník som bol teda prvotriedny, až sa majstri čudovali. Počas týždňa učenia teórie a jazykov som mal tiež dobré výsledky. Nakoľko som sa rozhodol nebývať na internáte v Košiciach (naše stredoškolské internáty mali vojenský režim a viedol ich suspendovaný vojak z povolania, ktorý bol rovnako ako dobrý vojak Švejk prepustený z armády za blbosť, a to by som ja, syn vetra, asi nezniesol), ale dochádzať každý deň domov, tak som mal ráno aj poobede vo vlaku jednu hodinku cestovania, pri ktorej som si písal úlohy, čítal predpísanú literatúru, pozeral zadania. Tie dve hodinky mi bohato stačili, aby som sa (teda okrem jazykov) stal najzručnejší učeň na SOUŽ. Naša trieda bola veľmi zaujímavá. Boli sme samí chlapci a bolo nás 40 falatov. Skutočne boli sme všetci riadni falati. Trieda sa nám začala deliť na Slovákov, Maďarov a Rusnákov. V prvom ročníku sme si zvolili ako predsedu triedy Andreja z Moldavy, ktorý bol Maďar, ale vedel slovensky. Všetci sme ho volali Bendy. Potom sme mali Maďarov, ktorí nevedeli slovensky a Rusnákov, ktorí si mysleli, že vedia slovensky, ale nevedeli. Jednoducho, klasická východoslovenská všehochuť. Trieda sa nám teda začala postupne deliť podľa materinskej reči a nerobilo to u nás dobrú atmosféru.

Na začiatku druhého ročníka za mnou prišiel triedny a celkom „spiklenecky“ ma pozval do svojho kabinetu. Predložil mi návrh, že ma na prvej triednickej schôdzke navrhne za predsedu triedy. A dostal som aj svoju prvú „dospelácku“ úlohu: mám vymyslieť spôsob, aby sa trieda prestala deliť podľa materinského jazyka. Aby sme si navzájom pomáhali bez ohľadu na to, kto je akej národnosti. To bola moja prvá výzva v živote. Ja som mal niečo vymyslieť a triedny mi dôveruje! Bomba! Mojou prvou podmienkou bolo, že budem mať dvoch podpredsedov. Prvým podpredsedom bol Bendy a druhým Štefan. Maďar a Slovák z Košíc. Ja som sa rozhodol zastupovať všetkých, ale v spore troch predsedov 🙂 som bol za Rusnákov.

Druhý a tretí ročník sme mali dielne ešte v Košiciach, ale už sme makali vo svojom odbore. Všetko, čo sme robili bolo spojené s elektrickou energiou, naučili sme sa prevíjať transformátory, motory (fetovať, teda impregnovať), elektrickú inštaláciu budov, zostavovali sme rozvádzače podľa schém, naučili sme sa zvárať elektrickým oblúkom a niečo nám ukázali aj z kovania či tepelného delenia materiálu, teda hlavne koľajníc. Jednoducho učili nás všetko čo má jeden normálny železničiar vedieť. Týždeň učenia teórie a jazykov, týždeň dielne.

Triedu sa nám (veľkej trojke) podarilo stmeliť tak, že niektorí učitelia až neboli radi. Držali sme jednoducho spolu. Nik u nás neriešil, kto a akým jazykom rozpráva doma so svojimi rodičmi. Boli sme trieda C. Boli sme „klasa“, jednoducho „trieda tried“. Naučili sme sa vidieť výhody toho druhého a využívať ich. Keď sme išli do Budapešti kúpiť nejaké rifle alebo elektronické súčiastky, tak sme vždy so sebou zobrali aj maďarsky hovoriaceho spolužiaka, aby sme sa nestrápňovali v predajniach. Pri jednej z takýchto návštev hlavného mesta dolného Uhorska si pamätám, že sme hľadali dobré rifle. Štefan uvidel veľmi dobré rifle vo výklade predajne Marks & Spencer. Cez celú ulicu na mňa kričal, že objavil „fasa rifle“. Nato vyšla mladá predavačka a dala mu teda riadnu facku. Bola to mladá, štíhla, dobre stavaná Maďarka. Bendy mu potom vysvetlil, že prečo ju dostal. Veru, ťažko bolo bez Maďara v Maďarsku. Každý z nás mal nejakú výhodu, len ju bolo potrebné vidieť. Miloš vedel dobre nemecky, niekto mal otca vojaka, iný policajta, jeden mal dobré víno, iný domáce pálené, všetko sa hodilo. Spoločný záujem nás stmelil.

Takto pekne môj život plynul a ja som si postupne Košice zamiloval. Stredná škola, to sú aj prvé lásky ktoré mali byť navždy, prvé priznané verejné pivečko v záhradnej krčme, prvé šoférovanie bez papierov na aute na normálnej ceste v meste. Prvé „naháňačky“ s policajnou hliadkou, aby si do zastavenia stihol za volant sadnúť vlastník „vodičaku“. Takýchto prvých bolo v Košiciach veľmi veľa a aj dnes, keď idem do Košíc, tak mám taký pekný pocit v duši. Milujem Košice, čo je pre Prešovčana veľkým handicapom.

Vo štvrtom ročníku nastala zmena. Týždeň praxe sme už trávili vo svojom zamestnaní, kde sme absolvovali kolečko po všetkých prevádzkach, aby sme si vybrali čo sa nám páči. Potom som pochopil, že je to aj o tom, aby si majstri a partáci vybrali nás. Chlapi na nás skúšali rôzne srandy typu, skoč do skladu po tekuté nity, alebo aj niečo horšie. Môj slovník sídliskového falata, ktorý som kombinoval s vulgarizmami maďarského pastiera, ich rýchle odradil si zo mňa robiť srandu. V prešovskom rušňovom DEPE sa mi najviac páčilo na stredných opravách lokomotív a na poruchách, čo robila tá istá partia ľudí. Rôzne tabuľkové revízie a pravidelné preventívne opravy ma bavili oveľa menej. Naozaj som bol niekedy až vo vytržení, keď som mohol prezerať schémy zapojenia a zisťovať, v čom môže byť chyba, že lokomotíva nefunguje tak ako má. Jednoducho som sa do tejto práce zažral, ako sa u nás hovorí. Napriek tomu, že som bol len učeň, tak som mal aj výsledky. Chlapi mi niekedy dali mašinu, ktorá mala jednoduchšiu poruchu a tešili sa spolu so mnou, keď sa mi za hodinu-dve podarilo identifikovať to, na čo oni prišli už z popisu chyby rušňovodiča. Ale chválili ma, že som šikovný a poslali ma samozrejme kúpiť na koniec Budovateľskej nejaké to vínko, na ktoré sa ale sami poskladali. Rok v DEPE mi teda zbehol ako voda. Cítil som sa ako u nás v pivnici, len už som sa hral s mašinkami. Práve preto po skončení školy a odmaturovaní som chcel nastúpiť na úsek stredných opráv a porúch, čo som aj hrdo oznámil súdruhom zo Základnej organizácie KSS, ktorí si nás učňov, ešte pred maturitou pozvali na priateľský, súdružský pohovor tzv. komunistickú „férovku“ (ja som bol jeden a oni traja).

Koniec štvrtého ročníka bola jedna nádherná a parádna jazda. Najprv sa bolo potrebné zabaviť. Teda stužková slávnosť. Potom skúšky bezpečnosti práce, písomné učňovské skúšky, písomné maturitné skúšky, praktické učňovské skúšky, praktické maturitné skúšky a nakoniec odovzdanie výučných listov a maturitného vysvedčenia. Všetko som zvládol, ale pred tým všetkým sa stala ešte jedna udalosť, ktorej výsledkom bolo moje podanie prihlášky na Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Na školu, na ktorú som pred týmto rozhovorom ani nepomyslel. Čo bolo tou rozhodujúcou udalosťou, že som sa takto rozhodol? O tom radšej napíšem nový blog. (link TU!)

Keď sa moji spoluučni pripravovali na odchod na základnú vojenskú službu, ja som sa pripravoval na najkrajších päť rokov môjho štúdia v Žiline, ale to som ešte nevedel. To najlepšie ma stále ešte len čakalo. Ako už toľkokrát v živote. To najlepšie je vždy ešte pred nami!

Stále však platí naša pesnička zo stužkovej slávnosti (ktorej slova napísal Miloš), ktorej originálny rukopis stále vlastním. „IV. C to je klasa, to je proste trieda tried (trieda ako sladký med)… láka ich profákov láka, IV. C trieda.“  Tu klikni na pdf.