Moja mama Jitka rod. Bobčíková (1931-1950)

Moja mama Jitka sa narodila 9.12.1931 v osade Semeteš (Vysoká nad Kysucou). Dedko Ján Bobčík v čase narodenia svojej dcéry Jitky mal 30 rokov. Babka Františka rod. Gazdíková bola staršia, mala 36. Babka v čase, keď si brala dedka Jána bola vdova s jedným žijúcim synom Oldrichom Nešporom. S dedkom mala babka viac detí, ale žili len dve staršie sestry. Teta Maržena, Vierka a moja mama Jitka. Mama bola najmladšou žijúcou dcérou  Jána a Františky Bobčíkovej. V čase narodenia mojej mamky sa osada Semeteš volala aj osada u Bobčíků. Teda všade, kde sa mamka pohla, bola doma. Všetky domy okolo nich boli domy jej bratrancov, sesterníc, ujov a tiet. Dedko bol obchodníkom a okrem obchodu vlastnil aj krčmu. Jeho jediným konkurentom bola prevádzka na kopci s krčmou, obchodom a ubytovňou. Volala sa a stále sa volá – U Cipára. Link TU!

Dedko ovládal niekoľko jazykov. Hovoril a písal po slovensky, nemecky, maďarsky a česky. Hovoril taliansky, poľsky, anglicky. Bol talent na jazyky. To mu umožňovalo obchodovať a pracovať v celej Európe, USA a Kanade. Život na Kysuciach bol chudobný. Dedko podľa rozprávania mamky bol niekoľkokrát aj v USA a Kanade, kde ťažko pracoval, aby doniesol domov peniaze. Každý rok organizoval partie na murovanie v Maďarsku alebo Taliansku. Stavali aj vo Viedni. Doma mal menší obchodík a krčmu, ale všetky peniaze, ktoré zarobil, investoval do kúpy lesov na Kysuciach. Na Kysuciach bol dedko teda relatívne bohatý obchodník, gazda a „veľkopodnikateľ“ s drevom. Na svojom dvore mal dvoch stálych pomocníkov (tzv. paholkov), aby stihli všetku prácu, ktorých ale dedko považoval viac za členov rodiny ako za služobníctvo.

Pokiaľ si pamätám, tak mamka vždy hovorila, že chcela byť zdravotná sestra. Chcela pomáhať ľuďom pri chorobe a o tomto svojom sne rozprávala svojmu otcovi. S babkou moja mama nevychádzala dobre, babka uprednostňovala pred materstvom gazdovstvo a dokonca mamu ani nekojila. Mama bola „odkojená“ bratom Oldrichom a sestrami na kozom mlieku, babka bola pri statku alebo na poli. Dedko zhodnotil situáciu a našiel riešenie. Katolícky rád, ktorý vychovával zdravotné sestričky v rehoľnom hábite. Dohodol sa s predstaviteľmi cirkvi na výchove a vyškolení svojej najmladšej dcéry Jitky za zdravotnú sestru. Preto začala moja mamka žiť striedavo s rehoľnými sestrami a niekedy doma na gazdovstve v Semeteši. Jej život v rehoľi bol určite spojený aj s určitým peňažným darom rodiny pre cirkev, ale to malé dieťa nerieši. Dedko sa o svoju dcéru Jitku postaral tak ako najlepšie vedel. Najlepšie ako mu to dovoľovala jeho momentálna situácia. Moja mama ešte aj dnes hovorí, že mala najradšej otca a nevlastného brata Oldricha.

Dedko pracoval veľmi tvrdo. Na svojom hospodárstve mal minimálne dva kone, šesť kráv, plemenného býka. Choval aj hydinu na mäso ako aj na vajíčka. Len výbeh pre hydinu mal dva hektáre. Dedko niekedy (keď to bolo potrebné a nevedel pri práci v lese dostať na zráz kone) zapriahol seba a ťahal drevo namiesto koní, aby ich neohrozil. Raz pri takejto ťažkej práci prišiel o zrak. Oslepol. Dedko bol veriacim katolíkom. Tak sa začal modliť a ako hovorieval, zrak sa mu zázrakom vrátil. Potom nosil silné okuliare, ale videl. Aby sme ako rodina nezabudli, že to bol zázrak, postavil na svojom pozemku pri ceste kaplnku. Kaplnka vďaka deťom tety Marženy stojí dodnes. Link TU!

Tragická zmena života pre moju mamu a celú rodinu Bobčíkových nastáva 20. apríla 1945. V ten deň vojaci Ruskej oslobodeneckej armády tzv. Vlasovovci zabili na Semeteši 21 mužov a vypálili 13 domov. Link TU! Jeden z týchto mužov bol aj môj dedko Ján a vypálili aj dedkov obchod a dom. Jediný muž, ktorý túto tragédiu prežil (prežil dokonca prestrelenie hlavy, tzv. ranu istoty) bol Štefan Cipár majiteľ krčmy U Cipára. Dedko to šťastie nemal. Moja mama bola v čase vypálenia ich domu na mieste a zachraňovala veci z horiacej drevenice. Jej staršie sestry, aby zabránili svojmu znásilneniu, sa museli schovať. Mama mala len 13 rokov a pre vojakov Vlasovovej armády nebola ešte dostatočne zrelá, a preto mohla pomáhať so zachraňovaním aspoň niečoho, čo sa zachrániť dalo. Besnenie vojakov paradoxne zastavili až nemeckí dôstojníci, ktorí potom celú tragédiu a vypaľovanie osady rázne ukončili.

Po tejto tragédii mame ostala už len jedna osoba, ktorá ju mala veľmi rada. Bol to jej nevlastný brat Oldrich. Môj geniálny dedko pomohol rodine aj po svojej smrti. Zakopal nejaké zlato na postavenie nového domu do výbehu pre hydinu. Po vojne uvedený majetok umožnil mojej babke postaviť nový dom, ktorý (so zmenami na svojom mieste pri ceste) stojí dodnes. Link TU! Dedko, aj keď bol mŕtvy pomohol svojej rodine tým, že predpokladal aj takéto veľké nešťastie (vypálenie domu) a pripravil plán ako aj majetok na jeho znovupostavenie. Keď zakopával uvedené zlato ale určite nepredpokladal, že ho bude rodina vykopávať po jeho smrti. Život je niekedy veľmi krutý. V novom dome už nebol obchod ani krčma. Babka obchodovaniu nerozumela a nebola ani jazykovo vybavená, aby dokázala obnoviť staré kontakty. Krčmu a alkoholikov babka neznášala. Po roku 1948 sa situácia mení a súkromné obchodovanie nie je možné. Víťazný február ale priniesol zmenu aj do života mojej mamky. Komunisti rozpúšťajú rády. Najprv len všetky „novicky“, teda dievčatá, ktoré ešte nezložili sľub, musia rád opustiť. Potom v roku 1950 spustili akciu K (kláštory) a rozpúšťajú všetky mužské a zakonzervujú všetky ženské rády. Takto sa dostala domov na Kysuce aj moja mama. Zdravotnou sestrou v rehoľnom hábite sa nestala, nestihla.

Doma na Kysuciach moju mamu už nečakali. Rodina za ňu zaplatila školu, doma už svoj podiel nemala. Na majetku mali ostať brat Oldrich a teta Maržena, ktorí nemali žiadne vzdelanie. Teta Vierka bola vyštudovaná učiteľka pre žiakov na základnej škole a Jitka nedokončená zdravotná sestra. Brat Oldrich aj sestra Maržena ťažko pracujú na gazdovstve a nemajú čas, energiu ani peniaze venovať sa svojej sestre Jitke. Moja mamka nevedela tvrdo pracovať a babka ju za to stále kritizovala. Ani v tejto ťažkej situácii si babka k mame cestu nenašla. Mamu častokrát zachraňuje Oldrich, ktorý sa s ňou delí aj o svoje jedlo. Na Kysuciach mama ostať nemôže. Zásadná zmena nastane po roku 1950. Jej sestra Vierka sa vydala za štátneho úradníka (polícia) a presťahovala sa za mužom do Prešova. Pozýva mamu do Prešova, aby jej pomohla s jej domácnosťou. Mamka sa sťahuje do Prešova, aby robila „slúžku a neskôr operku“ vlastnej sestre. Niekto sa na túto skutočnosť môže pozerať zle ako na niečo ponižujúce, ale v rokoch po vojne to bola od tety Vierky veľká láskavosť. Sestra dala mojej mamke viac možností ako jej vlastná mama, moja babka. Mamka nikdy v Prešove nehladovala, spala v teple, dobre jedla a mala mnoho možností čo ďalej so svojím životom. Mama chytila svoju príležitosť pevne do svojich rúk. Presťahovanie sa bol bod zlomu v jej v živote. V Prešove zažila a zažíva stále veľa pekného. Nikdy nezabudla, že to bolo vďaka pozvaniu sestry Vierky a jej manžela Michala Vyšňovského.

Takto sa aj z mojej mamky stala srdcom východniarka a s Prešovom zviazala celý svoj ďalší život. Ale o tom nabudúce…