Ako sa IV.C stala „trieda tried“.

Hneď po príchode na Žouku, ako sme svoju školu familiárne volali (Železničné učilište Košice) sme spozorovali, že naša trieda C je trošku iná ako bola trieda A alebo B. V týchto triedach boli výhradne chlapci, ktorí ovládali slovenský jazyk naozaj spisovne a na náš vkus sa správali veľmi slušne. Neskôr nám náš triedny prezradil, že C trieda u nich na škole bola zásadne zostavovaná tak nejak zo žiakov, kde sa predpokladali problémy, či už v správaní alebo vo zvládnutí učiva, a tak sa už na začiatku predpokladalo naše postupné preradenie do učňovských oborov bez maturity, alebo na dvojročný odbor, ktorým bol posunovač, údržbár trate. A naozaj, po prvom roku nám bolo všetkým jasné, že mozgový trust sme neboli. Z tohto dôvodu nás bolo v triede 40ks, teda, ak by sme sa len trochu nesústredili, tak by sa v našej triede vôbec nedalo učiť.

V prvom ročníku sa nám trieda rozdelila okrem materinského jazyka aj na základe jednoduchšieho kritéria, a to rýchlosti úderu päste, alebo skúsenosti v tvz. „férovkách“. Praktickú skúsenosť z bitiek si moji spolužiaci pravidelne dopĺňali na zábavách v okolí svojich bydlísk, ktoré boli častokrát viac o tom s kým sa dobre pobijem a menej o tom, s kým si dobre zatancujem. Postupne sa v triede „vybúchali“ dvaja nepremožiteľní. Jeden bol náš Tatranec hôrny, chlapec suchý, šľachovitý a rýchly, a druhým bol dobre stavaný Maco domáci, Slovák z dedinky od maďarských hraníc, chlapec vyrobený od zdvíhania 50kg vriec. Obidvaja chodili aj so svojimi kamarátmi, ako v amerických filmoch zo školského prostredia (napr. Pomáda), a vždy boli pripravení zasiahnuť železnou päsťou, ak by ich partiu niekto čo len teoreticky urazil. Navzájom sa ale rešpektovali a nepamätám si, že by sa niekedy vzájomne pobili. Nakoľko nám všetkým bolo jasné, že sme trieda na odpis, a keď s tým niečo neurobíme, tak aj odpísaní budeme, tak sme spolupracovali ako sme mohli. Rozumnejší z triedy našim „buchačom“ nechali opísať úlohy, alebo ich aj niečo naučili, aby pri tabuli povedali niečo naozaj rozumné, a za to oni boli vždy pripravení zasiahnuť, ak chcel niekto z vyšších tried šikanovať našich telesne menej vyvinutých.

Neviem ako to bolo na internáte, ale v škole bolo bežné na chodbe počuť vetu typu: „Toho nechaj na pokoji, ten je z céčky, brkneš mu po nose a z triedy vybehne 40-dsať buchačov a máš problém!“. Jednoducho, boli sme ako Alibaba a 40 zbojníkov. A Alibaba bol samozrejme náš triedny. Nakoniec sme vymysleli spôsob ako prospieť na každý predmet, ako trieda, ako celok. Jediným problémom bola elektrotechnika. Učiteľ tohto nášho základného odborného predmetu písal s nami písomky každú druhú hodinu a delil triedu na štyri skupiny. Aj tam sa nám podarilo dostať minimálne dvoch múdrych do každej skupiny a pomocou posunkového jazyka sme ukazovali správne odpovede k jednotlivým otázkam. Učiteľ bol múdry, a teda, ak by dvaja ukazovali to isté, napr. si držali nos, tak to by určite zbadal a došlo by mu, že ho klameme. Náš systém bol oveľa, oveľa zložitejší a každý používal svoje znaky (posunky) a skutočne nám na náš spôsob komunikácie neprišiel až do maturity (potom sme mu ho prezradili za prísľub pomoci pri maturite). Tento spôsob do detailu vypracoval jediný človek z triedy, ktorý sa nikdy nebil a ani som ho nikdy nepočul zahrešiť, dokonca som ho nikdy nepočul ani zvýšiť hlas. Áno, bol to náš Miloš z dedinky od Humenného. Napriek tomu, že systém sám na našu žiadosť vypracoval, nikdy ho nepoužíval. Miloš bol poctivý, ale každý sme nejaký, tak aj jeho sme postupne vzali do triedy, aj keď to mal ťažké (ani nadmerne nepil, a to už bol u nás v triede riadny prehrešok).  Jedinou nevýhodou systému posunkového jazyka bolo vytiahnuť od učiteľa hodnotenie pred písomkami (čo sme ale pod zázračným slovom motivácia skoro stále dosiahli). Bolo to potrebné, aby ten, čo mu bola potrebná trojka, nabodoval na trojku. Štvorkári na štvorku, to čo dokázali pri tabuli, to nabodovali aj v testoch a aj učiteľ aj my sme boli spokojní. Prešli sme vždy všetci. Trieda C bola klasa.

Nebudem popisovať každý systém podľa predmetov, ale na každého niečo platilo. V každom prípade na konci druhého ročníka nik z nás neskončil školu v pozícii posunovača. Triedny bol hrdý a pomáhal nám ako vedel. Teda všetci budeme mať aspoň výučný list z mechanika silnoprúdových zariadení. To bol úspech!

Na začiatku tretieho ročníka sme mali možnosť overiť si svoj systém 40-tich zbojníkov priamo, povedal by som, v ohni. Na komperke sme vtedy bývali v nejakej ubytovni ROH a pod nami bola malá dedinka. Pamätám si určite, že to vtedy neboli Košariská. Naši dvaja buchači a ich tiene dostali po práci chuť na čapáka a nebudem klamať, aj obzrieť si, či sa v dedine nenachádza nejaká tá samička. Bola sobota poobede a nedeľa bol voľný deň. Ideálny čas na 1 – 2 pivká, slovom dvanásť. Samičky sa nenachádzali, tak naša partička štyroch smädných chlapcov zamierila do miestnej krčmičky, ktorú si domáci postavili v akcii „Z“ bolo na nej napísané RAJ. Kto by nešiel na čapáka do raja, že? Zaplatili si svoje pivečko pri pípe, a s dobre načapovaným pozreli na jediný voľný stôl ináč v plnej krčme. To máme ale šťastie pomysleli si, a sadli si a tešili sa na ďalšie pekne openené. Nebolo im dopriate. K stolu zamierili miestni buchači so svojimi tieňmi. Bolo ich tak traja na jedného ale problém bol, že miestni chlapci boli opití a veľmi podcenili situáciu. Skrátim. Naši štyria, nielenže vyhodili smykom na cestu miestnych mládencov, ale potom postupne aj celú krčmu. Proste pre nich taká klasická sobotňajšia zábava. Mali rozum, hneď po príchode do tábora incident zahlásili dozoru, majstrovi odborného výcviku. Ak by prišla Verejná Bezpečnosť, tak sa len bránili. A ukázalo sa, že hovorili pravdu, nakoľko Bezpečnosť neprišla. V podvečer vidíme, že do nášho tábora kráča cca 30-35 ľudí a hlasite sa domáhajú vydania našich samurajov. Skrátim. Samurajov sme nevydali, ale určite dodnes v dedine rozprávajú príbeh, ako sa všetkým bitkychtivým chlapcom z dediny aj bitky dostalo. Niektorí na zvezenie sa domov použili aj privolané sanitky. Aj dedinskí chlapci sa naučili: brkneš niekomu z triedy C po nose a vyrúti sa na teba 40-dsať buchačov a máš reálny problém. Viac sme na brigáde už v danej ubytovni nebývali a v poslednom ročníku nás privítali znovu naše milované Košariská.

V treťom ročníku sa rozhodli trinásti zo IV.C predsa len prestúpiť na trojročný odbor. Bolo im to umožnené. Vyhli sa limitám v matematike, ktoré sa im zdali nehodné ďalšieho štúdia.  Každý z našej triedy C mal teda také vzdelanie, aké potreboval k svojej ďalšej práci. Všetci sme vyučení. Všetci, ktorí sme išli k maturite, sme aj odmaturovali (ale o maturite inokedy).

Takto sa stala IV.C klasa, „trieda tried“.

PS: Asi po 30-tich rokoch od maturity som u nás v Prešove stretol majstra odborného výcviku z SOUŽ Košice. Bol som so svojím mladším kamarátom, tiež absolventom tejto školy. Peter ma chcel môjmu ale aj svojmu nedávnemu majstrovi predstaviť, pripomenúť. Nemusel. Majster ma poznal po mene, podal mi ruku a povedal, že na niektoré triedy sa jednoducho nezabúda. IV.C bola tá trieda, na ktorú ani po rokoch v Košiciach nezabudli.