Život sa začína vždy v piatok poobede.

Počas druhého stupňa základnej, a potom celú strednú školu, boli moji rodičia veľmi zaneprázdnení budovaním rozvinutého socializmu a na mňa nemali čas. Veľmi často prichádzali domov ešte neskoršie ako ja, a to som dochádzal z Košíc. Náš spoločný rodinný život sa teda začínal v piatok poobede. Za socializmu musel každý mať aj mimopracovnú aktivitu. Mamka sa rozhodla chodiť po komunistických schôdzach, učiť na Večernej univerzite marxizmu-leninizmu a zabávať sa po komunistických „bašáveloch“. Stále hovorila, že to robí pre nás, pre rodinu. Ocko na tieto aktivity nebol. Niežeby mal niečo proti pitiu vodky, ktoré tieto komunistické akcie charakterizovali (maršal Malinovskij), ale stále hovoril, že on videl čo akákoľvek ideológia robí s ľuďmi. Ockovi vojna stačila, aby si na rôzne …izmy urobil svoj jasný a nezmeniteľný názor. On sa zúčastňoval len akcií, v ktorých nebola ideológia, ani komunistická, ani katolícka, ani antikomunistická, ani ateistická, jednoducho žiadna. Preto mu ostala turistika. Otec bol aktívny turista a turistický vodca. Bol však aj dobrý vodák a nebolo kopca, ktorý by nezlyžoval svojím „alpským štýlom“.

Náš život začínal teda v piatok poobede, alebo v sobotu skoro ráno, na železničnej stanici. Každú sobotu, nedeľu vyrážal môj tata na turistickú akciu dľa plánu. Otec chodil rád vlakom. Nakoľko turistický oddiel bol železníc, tak všetci účastníci akcie mali nárok na režijné cestovné (halierové položky). V neposlednom rade vlak obsahuje aj záchod a pri ceste vlakom naspäť sa nekontroluje hladina alkoholu v krvi. Otec pil borovičku, nakoľko tento alkohol sa mu nespájal so žiadnou ideológiou. Ak sme chceli zažiť niečo veselé, tak sme išli s tatom na akciu dľa plánu. S ockom bola na týchto akciách zaručená sranda a radi sme s ním chodili.

Organizovaná turistika nebola každý týždeň. Iné víkendy sme vyrazili najčastejšie autom na chatu na Čergove, kde sme mali v chate Lokomotívy Prešov svoju stálu izbu. Mali sme aj svoju vlastnú chatu v lese za dedinkou Demjata, kde sme okrem mojej sestry Jitky všetci radi chodili (boli tam muchy a tie Jitka neznášala). Naša chata začínala ako stavebná obytná bunka na kolieskach, ku ktorej ocko dobudoval jednu murovanú izbu a neskôr sme na tejto murovanej izbe dobudovali drevené poschodie. Na Demjatu som chodil rád, spolu so sestrou Evou sme sa túlali v lese, zostavovali sme si vlastnú mapu okolia a dávali sme jednotlivým údoliam či kopcom vlastné mená. Len my sme vedeli, kde je ratlo, alebo údolie mŕtvej mačky. Bolo to veľmi romantické a častokrát sme na našej chate trávili s mamou (otec dochádzal v piatok po práci) aj jeden celý mesiac prázdnin. Umývali sme sa v rieke Sekčov, alebo vo vaničke, kde sme si nanosili vodu zo studne. Ako WC nám slúžila latrína v lese.

Úplne nezabudnuteľné boli ale naše dovolenky v Bulharsku. Najprv sme bývali v podnájme u Bulharov v meste Varna a o dva roky v meste Burgas. Otec sa okolo roku 1975 vybral do Bulharska sám na nejakú medzinárodnú turistickú družbu. Starý nemocničný autobus a pár chlapov, ale otec tam nechýbal. Tata ešte ako pracovník Zväzarmu absolvoval všetky autoskúšky okrem kamióna, ale traktor, nákladné C a autobus mal. Preto bol vyhľadávaný spoločník na dlhé trate. Tatko šoféroval dobre a šoféroval rád, aj autobus. Na tejto akcii sa mu cestou od tureckých hraníc zapáčila jedna pekná lúčka pri mori, kde si celkom dobre vedel predstaviť montované drevené chatky, ktoré slúžia na oddych slovenským pracujúcim ako zájazd ROH. Bolo by tam viac súkromia ako v súkromných bytoch Bulharov v meste. Od miestnych očakával, že vybudujú záchody, sprchy a reštauráciu. Na začiatok to bude stačiť. Tento nápad otec, ale nielen on, dotiahol dokonca. Presvedčil v Prešove a v Košiciach ešte asi 5-6 podnikov na vybudovanie chatiek, podpísala sa medzinárodná zmluva s nejakým Bulharským turistom a na ďalší rok už môj otec viedol partiu robotníkov pri výstavbe chatiek. Chatky sa postavili za OÚNZ Prešov, kde môj otec pracoval ako zástupca vedúceho technického úseku. 

Uvedené stredisko sme potom navštevovali na 14 dní, každý druhý rok. Stále sme bývali v chatke číslo jedna, ktorú otec vraj staval vlastnými rukami. Každá chatka mala svoje (ženské) meno, ktoré jej dal jej staviteľ. Keď sme do Bulharska zavítali prvýkrát aj s mamou, mamka očakávala, že chata číslo jedna sa volá Jitka. Nevolala sa tak. Tie výčitky, že otec pomenoval „svoju“ chatku podľa mena kamarátky a nie manželky, si pamätám dodnes. Mamka totiž danú osobu dobre poznala, tiež pracovala v OÚNZ Prešov. Ako som už písal hore, s oteckom bola aj na týchto akciách veľká sranda. Rád som tam chodil, ako k synovi zakladateľa strediska, sa ku mne každý Bulhar správal s láskou, častokrát som nemusel stáť v rade na ovocie či zmrzlinku.

Osadenstvo zájazdu bolo vždy rovnaké. Chatka 1,2,3 rodiny lekárov, alebo technického personálu spolu s deťmi. Chatka 4,5 patrila zdravotným sestričkám. Buď dvom rodinám, alebo jednej rodine a v chatke číslo 5 boli štyri slobodné zdravotné sestričky. 14 dní samé, bez možnosti zabavenia sa na dovolenke. Takto som postupne spoznal všetky deti prešovských lekárov, ako aj vydatých zdravotných sestier. Spoznal som aj postupne skoro všetky sestričky v prešovskej nemocnici. Ej veru, čím som bol starší, tým radšej som na tieto dovolenky chodil. 🙂 Poslednú dovolenku v Bulharsku som absolvoval ako druhák na VŠDS Žilina a viac ich nebolo. Dnes je stredisko aspoň podľa google celkom rozpadnuté a zničené. Asi to niekto sprivatizoval, ale nechápal tú energiu, prečo dané stredisko vzniklo a ako fungovalo, a preto aj skrachovalo. Alebo len niekto potreboval uvoľniť skutočne nádhernú lúčku na stavbu niečoho nového a lepšieho ako sú montované drevené chatky.

Môj bežný deň cez celú strednú školu bol stále rovnaký. Vstával som o 4:00 ráno, aby som stihol vlak do Košíc. Prichádzal som najskôr o 17:30. Cez týždeň teda na zábavu nebol čas, ale vďaka svojmu otcovi viem, že život aj pre ťažko pracujúcich sa začína v piatok poobede. A toho sa držím aj dnes.