Ako sme zachraňovali úrodu ČSSR.

K veľmi obľúbeným činnostiam, s ktorými sme začali už v deviatej triede základnej školy bol jesenný zber zemiakov. Prvý týždeň, dva  mesiaca september sme nedrali lavice školy, ale vyfasovali sme svoj úsek na zemiakovom poli a pomocou svojich rúk a železných vedier zbierali zemiaky. Na základnej škole to ešte nebolo nič moc, ale na strednej škole sa to významne zmenilo. Prečo? Na brigádu sa odchádzalo na začiatku školského roka na min. 14 dní a po práci sme nechodili domov, ale bývali sme spolu v rôznych pionierskych táboroch a ROH ubytovniach v okolí družstva Smižany, s ktorým mala naša škola družbu. Najčastejšie sme bývali v pionierskom tábore Košariská.

Ako to teda prebiehalo? Na 14 dní sa pioniersky tábor zmenil na tábor pracovný. Rozdelili nás do chatiek a každý deň sme mali rovnaký denný režim. Ráno o 6:00 budíček. Naši učitelia, majstri a vychovávatelia, ktorí „dobrovoľne“ prijali na seba úlohu strážcov, organizátorov, naháňačov aj drábov, jedným slovom kápov, nás dosť drasticky ráno zobudili. Potom sme sa museli umyť, v poľnej sprche či len vodovode, prípadne pred umytím sa stihnúť aj vykakať a vycikať. Ako WC nám slúžila pekná verejná drevená latrína. Samozrejme tábor mal aj normálne splachovacie záchody, ale tých bolo málo a slúžili len učiteľom a personálu jedálne a údržby tábora. Kápovia bývali v peknej murovanej chate a vo veľkých tzv. učiteľských chatkách. Potom sme sa išli najesť, prípadne si vziať niečo na raňajky pre tých, čo tak skoro ráno jesť a piť horúci čaj neboli schopní. Potom prezliesť do pracovného, čo boli v našom prípade montérky s hrdým logom ČSD. Obuť pracovné topánky, vziať pršiaky, ak by náhodou začalo pršať (práca sa neprerušila ani za dažďa, nakoľko sme bojovali za úrodu) a nastúpiť do pripravených autobusov rady RTO, ktoré nás a náš dozor priviezli na pole. Potom sme tvrdo pracovali. Desiatu nám na pracovisko priviezol traktor a vždy to bol chlieb a niečo napr. paštéta, pečeňovka, syr, masielko, ale niekedy sme dostali len chlebovú pochúťku. Teda 2x tvrdý chlieb a uprostred jeden čerstvý chlebík. K dispozícii sme mali aj hnusný teplý čaj a vodu so sirupom v nádobách, z ktorých by nepilo ani prasa. Poháre neboli, voda na umývanie rúk tiež nie.

V modrých montérkach sme všetci vyzerali naozaj ako väzni a niektorí z nás si na montérky začali na chrbát kriedou aj kresliť biely pás stredom chrbta, aby sme sa už od muklov v ničom neodlišovali. Bola to taká naša malá rebélia, ale bola tvrdo potlačovaná hlavne naším učiteľom elektrotechniky. Výnimky sa nepripúšťali! Medzi nami bol aj jeden spolužiak, ktorý bol jogín a vegán. Ten celú brigádu žil na surovej mrkve a nejakom ovocí, nakoľko nič iné v okolí tábora nezohnal. Pamätám si ako ho naši učitelia a majstri prinútili v jedálni zjesť niečo z mäsa a rohlík. On to zjedol, aby mu dali pokoj a potom pred jedálňou si vyvolal zvracanie a všetko slávnostne vyvrátil pred „nastúpenou jednotkou“. Viac ho nenapchávali svojimi dobrotami.

Ale každá minca ma dve strany. Aj naše brigády mali aj tú veselú a družnú stranu. Keď nás autobusy RTO po práci priviezli naspäť do tábora, tak sme mali neskorý obed, a to bolo fajn. Potom bol už celý priestor až do šiestej ráno celý náš. Osprchovať, prezliesť sa a rozdelili sa úlohy. Jedna partia išla kúpiť nejaké pochutiny a víno (tvrdný alkohol kápovia netolerovali, za to bolo vylúčenie zo školy), druhá pripravila z vecí ktoré sme si ušetrili z raňajok, desiaty a obeda a z včerajšieho nákupu chlebíčky, pripravili sa poháre, naladili sme svoje hudobné nástroje a pripravili paličky na vedrá, ktoré nám dobre poslúžili ako bubny. Ak sa zakladal táborák, tak ďalšia partia išla nazbierať drevo do lesa. A potom až do večierky (22:00) sa … hralo, spievalo, jedlo a pilo. Niekedy v našich chalúpkach, niekedy pri ohníku ak bolo pekné počasie. Pri táboráku sme si v ešuse varili aj raky, ktoré sme si narýchlo nachytali v chránenej krajinnej oblasti Prielom Hornádu. Niekedy sa nám podarili chytiť aj nejaké ryby. Pri týchto akciách sa nám podarilo stmeliť našu triedu a pokiaľ pamätám, už nikdy som nehral na gitare viac maďarských a rusnáckych pesničiek ako tam, v pracovnom tábore Košariská.

Dozor nám poobede dával pokoj a aj oni si žili svojím životom. Keď nás o 22:00 prišli ponaháňať do postieľok, tak sme videli, že nám víno kážu, ale sami vodku pijú. Teda sme tak obojstranne trpeli slepotou. Rána boli pre všetkých ťažké a my sme to chápali rovnako ako aj naši učitelia. Pri tejto príležitosti si spomínam na jednu milú príhodu. Nakoľko ja som bol zvyknutý z domu vstávať o 4:00, tak som na tábore vstával rovnako. Ráno som bol hore sám, a teda som si stačil pokojne posedieť na latríne, normálne sa umyť, učesať aj oholiť, to čo ostatní ani nerobili, kým vypukol chaos s názvom budíček. Naviac východy slnka boli skutočne fascinujúce. Jedno ráno, keď sa zdvihla hmla si tak, ako každé ráno, kráčam po čerstvej rose smerom k latríne, a čo nevidím v strede tábora? Moja učiteľka občianskej náuky a učiteľ elektroniky dostali rovnaký nápad, ale asi nadmerné množstvo alkoholu v krvi im vnuklo myšlienku poprechádzať sa o štvrtej po tábore celkom nahí a trošku sa pováľať v trávičke pri rannej rose. Aj mne sa ten nápad páčil, ale nás v triede bolo 40 chlapcov, teda pre mňa nápad nerealizovateľný. Vždy som bol „slušne vychovaný“ tak som im pozdravil (mal som chuť povedať česť práci, ale premohol som sa a povedal som dobré ráno) a pokračoval k latríne. To ich prebralo. Ďalšie dni čakali, čo bude. Nič. Nikomu som o tom nepovedal a komunikoval som s nimi celkom normálne. Už z tmavej pivnice som vedel, že gentleman nekecá. Ale pamätali si to! Keď som potom neskoršie sám vyviedol (a je zaujímavé, že tiež v tom zohral svoju úlohu alkohol) puberťácku hlúposť, tak to riešili rovnako veľkoryso.

Na stužkovej sa nám niektorí učitelia priznali, že tam boli rovnako nasilu ako my, ale taká bola doba. Dokiaľ v hlavnom a jedinom programe televízie nezahlásil reportér Maťašovský, že boj o potraviny sme aj tento rok vyhrali a ČSSR je znovu sebestačná v zemiakoch, tak sme bojovali.

Na komperky si teda spomínam rád, ale neviem či by som si to chcel aj zopakovať. V každom prípade som si na vlastnej koži vyskúšal, že bolo to víno, ktoré nás oslobodzovalo, nie práca. A aj túto múdrosť som do života potreboval a ešte veľa krát som ju využil.