Ako sa stredoškoláci do kapitalizmu dostali.

Na strednej škole sme si život užívali plnými dúškami. Košice sú veľmi dobré mesto na štúdium. Dosť veľké, aby Vám dalo dostatok anonymity, ale nie je to veľkomesto, kde by ste sa stratili a nevedeli by ste: kto ste, odkiaľ ste prišli a kam kráčate. Už v prvom ročníku som ako zámočník vynikal. Majstrom som nevysvetľoval, kde, kto a hlavne načo ma naučil zámočnícke kumšty, ale moji majstri si nemohli nevšimnúť, že som bol o triedu zručnejší od ostatných. Práve preto ma začali hlásiť na rôzne súťaže zručnosti učňov, kde proti sebe súťažili všetky železničiarske učňovky z celej ČSSR. Škola SOUŽ Košice na týchto súťažiach nikdy pred nami nebodovala (umiestnenie do 10 miesta v jednotlivcoch), a preto našu školu všetci dosť podceňovali. Hlavne česky „mluvíci“ učni si z Východu radi a dlho robili srandu. Častokrát nás volali hanlivým pomenovaním, ktoré používali pre všetkých „rusky“ hovoriacich: Ivani.

Keď sme začali chodiť na súťaže, tak som tú ich nadradenosť aj pochopil. V dielňach v Prahe alebo v Brne mali iné modernejšie vybavenie ako sme mali my, v Košiciach. U nás boli dielne skôr odpadom. Jednoducho povedané, ak sa niečo už reálne nedalo využiť v DEPE, tak tento stroj presunuli do dielní SOUŽ. V Prahe mali učni k dispozícii stroje, ktoré sme my v Košiciach videli tak na obrázku v katalógu. Hnevalo to nás, hnevalo to našich majstrov, ale nič reálne sme s tým nevedeli urobiť.

Z uvedeného dôvodu sme sa začali hlásiť na súťaže, kde sa vyžadovala vysoká odbornosť a manuálna zručnosť  len so základným náradím. Na montáži rozvádzačov, inštalácii komplikovaných elektrických rozvodov na panely v dielni, alebo súťaž v rýchlosti nájdenia závady v zapojení sa ich lepšie strojné vybavenie dielní neuplatnilo. Na týchto súťažiach, kde teda rozhodovali len naše šikovné ruky a naše hlavičky, sme začali vyhrávať. Čechov naozaj veľmi hnevalo, keď vyhrali Ivani. Ale museli si zvyknúť aj na tento pocit. Pocit prehry, ktorý veľmi nepoznali. Niektorí sa s tým ale zmierovali ťažko. Pamätám si na súťaž v rýchlosti zapojenia elektroinštalácie, kde som bol favoritom. Jednalo sa o posledné kolo súťaže, ktoré sa konalo v Prahe. Odmena bola skutočne lukratívna. Za umiestnenie do šiesteho miesta bola pre učňa pripravená dovolenka na 14 dní v železničiarskom stredisku v Juhoslávii. Dovolenka už skoro v kapitalizme! A to celé zadarmo. Na výsledku samozrejme záležalo aj majstrom, nakoľko práve oni potom cestovali s nami ako dozor.

Moji konkurenti sa nevedeli zmieriť, že bude niekto z Košíc cestovať do Juhoslávie, veď oni už mali tie miesta rozdelené, tak nejak pre seba, ako po minulé roky. Preto nahovorili Judáša z nášho tímu, aby mi v predvečer súťaže popálil moju pravú ruku. Urobil to dokonale: zapaľovačom nahrial čepeľ noža, ktorý mi potom bez slova podal. Nemal som inú možnosť ako nôž za čepeľ chytiť a spálil som si palec a ukazovák na pravej ruke. Teda to najdôležitejšie, čo som potreboval na držanie ručného náradia. Majster, keď ma ošetroval, plakal. Neveril, že sa mi na druhý deň s takto veľmi poškodenou a veľmi bolestivou rukou podarí umiestnenie do miesta, ktoré by nám zaručovalo dovolenku. Navrhoval mi aj odstúpenie zo súťaže, nakoľko videl, že mi len držanie náradia spôsobuje veľkú bolesť.

V noci som nespal. Skúšal som, ako sa dá pracovať s náradím aj s popálenou rukou. V tú noc som si spomenul, že ako malý som všetko bral do ľavej ruky. Mamka ma však presvedčila na to, že som potom písal pravou. Teda som v noci pred súťažou začal cvičiť držanie obojručne: to, čo som zvládal pravou, som dal na pravú ruku a všetko ostatné som si prispôsobil na ľavú ruku.

Súťaž som samozrejme nevyhral, ale do šiesteho miesta som skončil. Juhoslávia sa konala. Majstri sa potom smiali, že ak by som mal ešte týždeň na tréning ľavej ruky, tak ich všetkých porazím aj s ľavou. Po vyhlásení výsledkov som mal väčšie ovácie ako jej skutočný víťaz. Pepani odišli tichúčko ako zavšivení psy. Znovu vyhrali Ivani z učilišťa Košice, aj keď som na prvé miesto vtedy nedosiahol. Judáš, po tejto svojej skúsenosti, sám a dobrovoľne opustil školu. Určite si neuvedomil čo robí, ale to je už údelom Judášov. Pre nás, učňov a majstrov z Košíc, to malo ešte jednu príjemnú dohru. Po skončení všetkého súdruhovia z vedenia dopravy prešetrovali ako vznikol môj úraz a vedenie železníc rozhodlo, že Košiciam dajú viac miest v zájazde. Takto nás cestovalo nakoniec viac, nielen tí, ktorí vyhrali cenu. Pamätám si, že cenu v slaboprúde ešte vyhral aj Tibor, a týmto ho aj pozdravujem. Tešili sa aj naši majstri, nakoľko viac žiakov generuje aj viac pracovníkov dozoru. V stredisku Medulin nám bolo nádherne a tam som spoznal svoju druhú veľkú lásku Zuzku z Malaciek, ale o tom, potom…

Takto som sa naučil, že v každej skupine sa nájde aj Judáš, ale aj s Judášom sa dá vyhrať. Naučil som sa, že určite nechcem a nepotrebujem byť Judášom, aby som bol úspešný. Náš úspech nezávisí od počtu Judášov na našej ceste.