Tiež cestujete týmto vlakom?

Koniec základnej školy pre mňa priniesol mnoho výhod. Najzákladnejšou ale bola výhoda, že ako učeň ČSD som mal nárok na režijný lístok vo vlaku druhej triedy, a to na všetkých tratiach v Československu. A to bola pre mladého mládenca skutočne riadna výhoda pricestovať do Prahy za cca 2,- Kčs (len tak na porovnanie 12-ka pivo stálo 4,- Kčs). Ako učni „Žouky“ sme túto výhodu aj poriadne využívali. Stále po týždni učenia sa v škole, keď nasledoval týždeň dielní, sme sa na sobotu a nedeľu vybrali do Prahy. V druhom ročníku SOUŽ bolo našich ciest do matičky Prahy ešte pomenej, ale v treťom ročníku sme už jazdili pravidelne a v Prahe sme boli cca 15x za školský rok. Mali sme svoje stále kolečko a častokrát sa stávalo, že keď sme v sobotu ráno pristáli na Hlavním nádraží, tak potom cez Pinkasa, Václavák, Automat na konci Václaváku, Dvě Kočky a cez hospůdky na Národní, dorazili k večeru do Fleků, tak sme boli častokrát oproti domácim štangastom v presile. Košice jednoducho dobyli Prahu. Takto sme sa túlali po Prahe do večera a potom sme si kúpili spiatočný lístok na osobný vlak do Brna a späť do Prahy. Tento vlak mal výhodu, že v Brne len prehodili lokomotívu na druhý koniec súpravy a tá istá súprava sa vrátila naspäť do Prahy. Ako železničiari sme ani nevystupovali a neskôr nás aj „štikači lístkov“ poznali a ani nás nebudili. To sú naši chlapci z Košíc!  Vlak bol prázdny, kto by jazdil v sobotu na noc do Brna a v nedeľu skoro ráno z Brna do Prahy. Vždy sme sa veľmi dobre vyspali.

V nedeľu sme si zobrali kolečko naopak alebo sme sa zviezli metrom do inej časti Prahy a pozreli ako to čapujú na Hradčanoch, Smíchove alebo Vyšehrade. Takto sme vďaka režijnému lístku spoznali matičku Prahu. Všetkým sa nám naše výlety páčili, až na našich majstrov odborného výcviku, nakoľko oni vedeli, že domov necestujeme. Cestovali sme vlakom rovno do Prahy a potom naspäť do Košíc a v pondelok sme v dielniach nič moc neurobili, dospávali sme výlet. Majstri si na to zvykli a v pondelok nám ani žiadnu náročnú prácu neprideľovali. O to viac sme museli zabrať ďalšie dni týždňa a všetko sme dohnali, k spokojnosti oboch strán.

Ako mladí chlapci sme mali ale aj svoje komunikačné potreby. Lepšie sa cestuje vlakom, keď si môžeš zakomunikovať s pekným dievčaťom. Naša príležitosť začínala vždy v stanici Poprad. Školské zájazdy v Tatrách končili v piatok, a teda navečer sa v Poprade nalodilo na náš vlak množstvo žiakov z Česka, ktorí cestovali domov po vydarenom výlete v Tatrách. To bol náš koncový klient. Ideálne bolo, keď sme sa niečím na prvý pohľad odlišovali. Ja som bol nápadný tým, že som vždy nosil puzdro na husle. Pekné čierne. V ňom som mal uloženú sedmičku dobrého červeného a dva poháre na vínko. Zmestili sa tam aj sušienky. Teda, všetko bolo pripravené na parádne konverzácie so žiačkami z Česka.

Akou otázkou teda začať? Odpoveď musí byť kladná, a keď je otázka aj vtipná, nie je to na škodu. Moja prvá „zoznamovacia“ veta, bola vždy tá istá. Tiež cestujete týmto vlakom? Odpoveďou bol úsmev. Potom som už vybral z puzdra flaštičku červeného, nalial som prekvapenej dievčine 2dl vínka a konverzácia mohla začať. To fungovalo vždy. A čo som v Prahe robil s puzdrom na husle? Tam som ho už nepotreboval. Po príchode vlaku na Hlavní nádraží som si z veľkého ruksaku vybral svoj hospůdkový ruksačik , nabalil najnutnejšie so sebou a puzdro strčil do veľkého ruksaku, ktorý som odložil za režijné haliere do úschovne batožín. Ruksak som si vyzdvihol až v nedeľu večer, pred cestou naspäť.

Skoro všetky tieto lásky z Popradu skončili v Prahe na Hlavním nádraží a nepokračovali. Pamätám si len na jednu, jedinú, s ktorou som sa cítil tak príjemne, že sme si vymenili adresy a dlho sme si dopisovali. Volala sa Zuzka a bývala v Trutnove. Bola o rok staršia a rozumnejšia. Jej tatko bol železničiar a rušňovodič. Po jej odmaturovaní som ju a jej rodinku prišiel na 7 dní navštíviť do Trutnova. Ja som bol tretiak, ona už skončila strednú školu. Bolo nám krásne, býval som v byte babky, ktorá odišla na dovolenku do NDR. Zuzka so mnou vystúpila na Snežku, boli sme v Adrspasských skalách, kúpali sme sa v nádherných zaplavených pieskoviskách (zabudol som si plavky, ale nevadilo). Nemali sme ale šťastie. Jej rodičia sa práve chceli rozvádzať. Zuzka nemala prácu, ktorú si vyhliadla. Jednoducho zlá atmosféra. Celé to nevyšlo. Škoda. Osud našej láske neprial. Ak by to bolo inak, tak som dnes rušňovodič a ťahám vlaky na trati Trutnov – Praha.

Teda, ak uvidíte vo vlaku chlapca s puzdrom od huslí v rukách, ako sa Vás pýta: „Tiež cestujete týmto vlakom?“ tak sa usmejte. Čaká Vás príjemný rozhovor a sedmička dobrého červeného. Takto som sa stal majstrom v komunikácii a dobrým komunikačným stratégom. 

PS: Keď sme cca pred 10-timi rokmi prechádzali na ceste z Anglicka domov cez Prahu, tak sa moje dcéry báli, či v Prahe nebudeme blúdiť. Príchodom do Prahy pochopili, že nebudeme. Keď som im ešte povedal, že zaparkujeme na parkovisku, kde bola stále slovenská obsluha (a skutočne pri parkovacej rampe sa na nás usmieval pekný Slováčisko), tak videli, že niečo o Prahe predsa len viem. Keď som ich potom po Starom Meste viedol zásadne bočnými uličkami (aby sme sa vyhli návalom turistov, či prechádzali cez dvory domov) pochopili, že tu sa tato naozaj vyzná. Som rád, že tak ako som ja chodil do Prahy, moje dievčatá môžu lietať do Londýna. Nie je to síce už za režijné cestovné, ale to je už iná téma, na iný blog.