Ako sme cestovali v zapečatenom vozni.

Určite ste počuli zaujímavý príbeh, ako súdruh Lenin a asi 150 ďalších vyškolených súdruhov išli v zapečatenom vozni (počas prvej svetovej vojny) cez celé územie svojho nepriateľa, aby v cárskom Rusku viedli robotníkov a roľníkov do boja proti demokratickej vláde. Vždy ma zaujímalo ako sa to dá, prečo ich jednoducho nezastrelili, veď bola vojna. Zastreliť ich mali Nemci, ale zastreliť ich mali aj v Rusku ako vlastizradcov. Občan, ktorý sa počas vojny dohodne s nepriateľom na presune v zapečatenom vlaku?! Zdalo sa mi to divné až do momentu, keď som rovnakú skúsenosť mal získať aj ja. Nezastrelia nás v tom kapitalizme? Čo nás čaká?

Po letnej turistickej sezóne a povinnej zemiakovej brigáde v Smižanoch, nastal čas Č a hodina H. Odchádzali sme do Juhoslávie do strediska Medulin. Naši rodičia nám vybavovali naše prvé kapitalistické pasy a doložky do Juhoslávie. Pas do Juhoslávie bol totiž iný ako ten, ktorý som používal do Bulharska. Nový pas platil na všetky krajiny sveta. To je bomba, mysleli sme si. Doložka nám umožňovala oficiálne si vymeniť miestnu menu dinár v reálnej nákupnej hodnote asi 20-30 Kčs. Dovolenka na 14-násť dní pri vreckovom 30,- Kčs.  Neostávalo nám teda nič iné, len osloviť „vekslákov“ pred košickým Tuzexom a zmeniť načierno aj nejaké doláre. Znalci pomerov v cieľovej destinácii si nakúpili aj nové nafukovačky a vybavenie do vody, ktoré tam potom predali miestnym obchodníkom. Domov sme ale všetci neniesli skoro žiadne svoje veci, a to ani oblečenie. Všetko sme buď predali, alebo vymenili za darčeky a víno. V druhej polovici septembra sme teda vyrazili vlakom (lehátkovým vozňom, ktorý sme si sami opravili a vyčistili vo vozňovom depe Košice) do Juhoslávie. Náš vozeň bol postupne priradený k vlakovým súpravám maďarských a potom juhoslovanských železníc, a tak sa postupne dostal do cieľa.

Po nastúpení do vlaku v Košiciach nám dozor odobral naše kapitalistické pasy, zamkol vozeň a nechal zapečatiť dvere vagónov. Namiesto našich novučičkých pasov nám vydal tvrdé kartičky, na ktorých bolo napísané „potvrda“. Tieto potvrdenia potvrdzovali v chorvátskom jazyku, že svoje pasy máme u svojho majstra. Takto sa naša škola bránila, aby sme nevycestovali do Talianska či Rakúska, alebo nedajbože neemigrovali ešte niekde ďalej. Vagóny sa otvárali len na hranici, aby sa vpustili colníci. Majster nám pasy pred kontrolou rozdal a po kontrole nám ich zase pre istotu odobral. Presne takto sme si predstavovali, že to bolo aj u V.I.Lenina v roku 1917. Takto nám to bolo vysvetlené na hodinách histórie robotníckeho hnutia. Rovnako ako prví komunisti sme sa báli, aby nás juhoslovanskí nacionalisti neohrozili. Preto sme to uzamknutie vozňov neriešili. Taká bola doba. Vtedy boli normálne iné postupy.

Čo sme cestou robili? Zoznamovali sme sa v rámci zapečatených vozňov a snažili sme sa poznať všetky dievčatá, ktoré s nami cestovali. Tiež sme hrávali karty, 21-ku alias očko. Nakoľko sme nemali peniaze, tak sme do banku dávali svoj odev. Postupne sa pridávali k nám aj (hlavne česky hovoriace) dievčatá. Takto rôzne oblečení/vyzlečení sme dorazili do našej cieľovej stanice. Vozňového depa Pula. Niektorí železničiari ostali v našom vozni ako ochrana (to bolo dohodnuté) a vozeň im slúžil ako hotel. Pula bola veľmi dobrá dovolenková destinácia. My, žiaci železničných učilíšť, sme nastúpili do autobusu, aby nás odviezli na kamennú pláž strediska Plaža Medulin, do starších drevených chatiek, ktoré boli postavené okolo cesty v peknom lese. Niečo ako Košariská, len so záchodom a pri mori. Ja som bol so svojou gitarou. Bol som sklamaný v láske (nakoľko práve na začiatku prázdnin stroskotal môj vzťah so Zuzkou z Trutnova). Chcel som využiť svoju nostalgickú náladu a naučiť sa bluesové klasiky. To bol plán, veď čo iné by sa dalo robiť v kapitalizme, ako smútiť. 🙁

Plán vyšiel, častokrát sme sedeli v chatkách a ja som hral smutné pesničky. Na želanie som hrával aj Karla Kryla, nakoľko niektorým chlapcom bolo ľúto, že sme sa v Juhoslávii cítili ako chudobní príbuzní. V obchodoch bolo všetko, ale pre nás neuveriteľne drahé. Takto sme si kapitalizmus nepredstavovali. Aby bolo na „lakocinky“, zamestnali sme sa pri zbere hrozna. Pomohli sme miestnemu farmárovi a on nám kúpil nejaké to biele/červené, daroval starší Playboy (tento časopis sa dal na Slovensku dobre predať). Jesť sme mali čo, piť tiež, more na dohľad, ale niečo nám predsa len chýbalo. Nejaké to vzrušenie.

Najviac nás obmedzovalo to, že sme nemali pasy a polícia sa z našich „potvŕd“ dobre nasmiala. Chlapci v uniformách to ale chápali, bola to bežná prax pri zájazdoch socialistických krajín do kapitalistického zahraničia. Veľmi nás hnevalo, že sme boli len cca 3,5 hod. autom od Benátok a nemáme sa ako dostať cez hranicu. Po ceste chodilo dosť mercedesov, ktoré stačilo len stopnúť a staršie Nemky radi zviezli pekných slovenských chlapcov do Benátok (a nielen tam), ale pustia nás cez hranicu na „potvrdu“?

Pustili. Pre učňov z Košíc nič nebolo nemožné. Zistili sme hraničnú prax. Prídete, zapíšete sa do knihy na „potvrdu“. Keď sa vrátite do konca smeny colníkov (u nás to bolo do 23:00 hod.), tak Vás colník proste škrtne a všetko je OK. U nás v škole používali podobný postup pri nahlásení sa k lekárovi. Dostať meno do zošita, žiadny problém. To sme poznali. Čo sa stane, ak nedorazíte načas, alebo vôbec? Druhá smena colnice Vás nahlási, že ste ilegálne opustili dovolenkovú destináciu. To by bol už „průser“ doma v Československu. Na to bol paragraf, nedovolené opustenie republiky. Ale mladý človek riziko vníma inak. Riskli sme to a niektorí sme videli aj mosty a kanály Benátok. Vtedy sme pochopili, prečo kapitalizmus zahníva. Bol príliv a v kanáloch plávali a smrdeli fekálie, ba priamo by som napísal hovná. To nás sklamalo, ostatné bolo už len to fantastické, aj keď sme toho veľa nevideli, nakoľko času a peňazí bolo málo. Vzrušenie to ale bolo dokonalé. Nakoniec sme sa stihli načas odpísať z colnice, žiadny průser sa nekonal. Vďakabohu! Nášho majstra, ak by sa na to prišlo, by pravdepodobne doma na ŠTB vykastrovali, teda aspoň sa tak tváril, keď na to prišiel, kde sme boli na výlete.

Dovolenka v Juhoslávii teda z pohľadu kúpania nestála za veľa, na konci septembra bolo už dosť chladno a chladná bola aj voda v mori. Na víno a lakocinky sme museli pracovať, teda nič moc ten kapitalizmus. Ale opaľovať sa dalo, a niektorí sme sa naučili chodiť na blízku nudistickú pláž a komunikovať s Nemkami. Kto vedel nemecky, tak nemecky. Ja som nevedel, tak sme si rozumeli aj bez slov. Mladosť nepozná prekážky. České dievčatá sa na nuda radi opaľovali a nechávali sa rozmaznávať Germánmi, ktorí im radi kupovali drinky aj darčeky, na ktoré sme my, učni z ČSSR, nemali peniaze. Bulharsko to teda pre mňa určite nebolo! Juhoslávia ma ale naučila mnohému. Zažili sme kapitalizmus na vlastnej koži, a to je na nezaplatenie (na všetko ostatné sme MasterCard nemali 🙁 ).

Hrával som na gitare pri pobreží. S nástrojom v ruke som spieval nostalgické pesničky a skúšal cvičiť klasický blues. Posledné dni dovolenky si ku mne vždy rada prisadla Zuzka z Malaciek. Nehovorila veľa. Potom som sa dozvedel, že cca mesiac pred zájazdom jej zomrel chlapec (ktorého veľmi chcela za svojho priateľa) na rakovinu. Bola rovnako ako ja smutná, a preto ju môj nostalgický repertoár priťahoval. Prechádzali sme sa dlho do noci, vítali sme spolu východ slnka. Posledné dni sme už boli stále spolu. Mal som vtedy mizernú kondíciu a ona sa stále chcela prechádzať. Tak som častokrát fučal ako slon. Preto ma začala volať môj sloník. Každá dovolenka má svoj koniec. Táto aj napriek studenej vode, mizernej strave a minimálnemu množstvu peňazí, bola pre mňa nezabudnuteľná, fantastická. Mal som ďalšiu Zuzku a nádej, že naša láska vydrží navždy.

Posledný deň sme ešte navštívili mesto Pula. Krásne mesto, pozreli sme si rímsky objekt Pula Aréna, minuli posledné peniažky na strieborné retiazky a hurá nechať sa zamknúť do zapečateného vlaku. Na ceste domov so mnou sedela, stála a trávila čas (pusinky v tuneli a že je ich v Juhoslávii požehnane) moja Zuzka. Preto nám cesta ubehla veľmi rýchlo. Išiel by som s ňou aj na kraj sveta. Ale nebolo nám to umožnené. V Košiciach sme sa rozlúčili a Zuzka odcestovala domov.

Čo ma dovolenka v kapitalizme naučila? V kapitalizme je potrebné pracovať! V kapitalizme je všetko, ale je to veľmi drahé! Pochopil som, že ak by som bol iný, ak by som sa vzdal po popálení ruky a nebojoval v súťaži, tak by som sa nenaučil svoju základnú životnú filozofiu. 🙂

Ktorú? Odmena čaká na víťaza. Prehra ťa veľa naučí. Ak sa vzdáš, stratíš všetko. Už na svojej strednej škole som dobre vedel to, čo dnes razí veliteľ žltých trabantov Dan Přibáň: „Svet patrí tým, ktorí sa neposerú!“. Nikdy vo svojom živote som ale nezabudol na to, že je to práve láska, ktorá prekoná všetky prekážky! Ja som svoj život a ľudí, ktorých na svojej ceste životom stretávam miloval, milujem a budem milovať.