Ako som sa stal sólovým gitaristom.

Od narodenia, teda odkedy pamätám, som nikdy nebol sám. Stále som bol v skupine ľudí približne rovnakého veku, ktorí boli zameraní na rovnaké somariny ako ja. Ak ste tiež vyrastali v partii, alebo „sídliskovej bande“, tak ste aj Vy už určite riešili, že najdôležitejšie je, aby ste sa niečím odlišovali od ostatných. Inak Vaši priatelia budú „IN“ a Vám ostane len to „OUT“.

Ja som sa skutočne odlišoval! Do piatich rokov som prakticky nerozprával. Teda rozprával som, ale nik mi nerozumel. Moja rodina na mňa už nemala nervy, a tak ma do hovorenia začala tlačiť, hlavne mama. To znamenalo, že som sa začal zajakávať. Nie je nič „lepšie“ v partii, ako keď sa zajakávate. Ste síce iný, ale pre dievčatá nie ste priťažlivejší. Mal som dve možnosti: buď to brať vážne a upadnúť do depresie, alebo si zo svojho zajakávania urobiť srandu a takto uvedené obdobie preklenúť. Robil som si teda zo svojho zajakávania srandu, ale zároveň intenzívne pracoval, aby som reč zvládol tak, aby mi rozumeli všetci. Kritická situácia nastala, keď si niekto (najčastejšie sok v láske) začal robiť srandu z mojej srandy. Ale aj na to som mal liek, sok dostal po „tlame“ a sranda skončila. Bohužial, aj moja možnosť uchádzať sa o lásku krásnej spolužiačky, alebo „spolusídliskovky“. Pochopil som, že týmto smerom moja vytúžená cesta nevedie, že je to cesta do slepej uličky (a ja som sa chcel dostať určite niekde úplne inde).

Rozprávať som sa nakoniec naučil veľmi dobre. Ak som nebol vyslovene nervózny, tak som hovoril pekne plynulo. Ale tým som stratil svoju jedinečnosť. Takých, ktorí dobre rozprávali po slovensky, bolo plné sídlisko. Práve v tom čase, keď som riešil svoje začlenenie sa do „spoločnosti“ som neúspešne navštevoval umeleckú školu. Chodil som na husličky, ale k nástroju som nemal žiadny vzťah, aspoň podľa „umelca“ menom M. Kafluk. Otec súhlasil, aby ma mamka nahlásila do ĽUŠ, aby som sa rozvíjal. Tak som prerušil prácu v našej pivnici na oprave bicyklov a so zaolejovanými rukami som zobral svoje husličky v puzdre a išiel na hodinu hudobnej výchovy. Nikdy som ale poriadne nehral, keď „majstro“ Kafluk videl moje ruky od oleja, tak ma zmlátil slákom skoro do krvi, zavrel ma do triedy a išiel sa ukľudniť poldecákom. Prešovčania hovoria, že tento súdruh vychoval v Prešove mnoho huslistov, mňa však za tri roky môjho trápenia skoro zlomil tak, že som mal namále úplne zanechať hudbu… aj by som tak urobil, ak by som nedostal nápad. Prepadol som v Ľudovej umeleckej škole. To sa predomnou nikomu hudobne nadanému nepodarilo, a vraj ani po mne. Takto som sa oslobodil od „majstra“ Kafluka a jeho tyranie.

Mama chcela vybaviť aj prepadnutie, tak ako to mala vo zvyku. Príkaz z okresu či kraja by to zmenil. So mnou rozprávať nepotrebovala. V týchto kritických chvíľach zasahoval otec. Porozprával sa so mnou a pochopil, čo je vo veci. Do ĽUŠ som už nikdy nemusel. V tejto perióde môjho detstva sme stále niečo opekali a spievali pri ohni (či už ako chlapci zo sídliska, alebo ako rodina, či turistický oddiel). Ak prišiel niekto starší s gitarou, tak mal všetky dievčatá okolo seba. Bol jedinečný, bol stredobodom pozornosti. Nikto nič neriešil, dokonca ani to, čo má tento „umelec“ oblečené. Keď som túto skutočnosť pochopil, tak som som zobral všetky svoje peniaze a išiel k otcovi. Peňazí som mal na dobrú „španielku“ málo, ale ocko doložil. Vtedy som si kúpil za 700,-Kčs svoju prvú gitaru, ktorú vlastním dodnes.

Každý ďalší akord, každá ďalšia naučená pesnička mi umožňovala pritiahnuť na lavičku ďalšie dievčatá, ktoré o mňa a moju hudbu javili záujem. Mojím maximálnym víťazstvom bolo, keď som bol známy už aj mimo môjho sídliska. Niekoľkokrát ma pozvali staršie dievčatá (to už som bol druhákom na strednej škole) dokonca na Pavlovičove námestie u nás v Prešove a smel som si sadnúť (ako nedomácemu to bola veľká česť) na lavičku pri garážach, kde hrával ako chlapec sám Peter Nagy, a zahrať niečo takto kultivovanému dievčenskému publiku. 🙂 Tu o tom ako kultivoval publikum rozpráva aj sám veľký Peter Nagy. Video TU!

Pri hraní na gitare som zabudol a zabúdam na všetky svoje trápenia a gitara sa stala mojou súčasťou a je ňou dodnes. Nikdy som nehral dokonale a nikdy som nehral v kapele. Som sólista a aj všetky očarené dievčatá sú potom „len a len moje“. Ak by som nehral na gitare, ani neviem, či by bola moja manželka moja. Skúste sa jej na to spýtať. Určite Vám rada odpovie. Takto som sa stal sólovým gitaristom a nikdy som to neoľutoval.