Ako som sa stal pekným mladým marxistom. (1974 – 1979)

Po absolvovaní prvej časti základnej školy pre mňa, ako chlapca z mesta, nastali nádherné časy. Moji rodičia boli zaneprázdnení budovaním rozvinutého socializmu, a teda na mňa nemali žiadny čas. Mamka chodila domov pravidelne tak o deviatej večer a tatko ešte neskoršie (tatkovi na jeho stretnutia chodili aj korešponďáky poštou do schránky na ktorých bolo napísané „dľa plánu“). Neviem aký to bol plán, ale neskôr som pochopil, že to bolo asi tých sedem borovičiek. Staršie sestry mali svoje záujmy a starať sa o neposedného a nevychovaného brata určite nebolo ich prioritou. Mamka naviac zvolila zlú taktiku a stratégiu a vždy, keď som niečo vyviedol za prítomnosti niektorej z mojich sestier, tak potrestala ju, že na mňa nedala dostatočne dobrý pozor. Ale skúste ustrážiť oheň, aby sa nerozhorel v lese plnom suchého dreva. Naše sídlisko bolo takým lesom. Pre moje sestry nesplniteľná úloha. Jediným riešením bolo, že som bol všade sám, a teda som aj sám zodpovedal za svoje prehrešky. Osud teda tak chcel, že ma vychovávala ulica.

Môj každodenný rituál (počas základnej školy triedy piatej až deviatej) bol: prísť domov, hodiť školské veci do lady a vypadnúť z domu aspoň do pivnice. Sestry najprv neprotestovali a potom už boli Jitka na strednej a Eva na vysokej škole v Košiciach, tak ani nemohli. A v pivnici sa toho dialo teda naozaj veľa, opravovali sme bicykle, neskôr motorky a pripravovali sme sa na svoje výlety. Počúvali sme hudbu z páskového magnetofónu Tesla Urán a neskôr Sonet Duo. Sonet Duo mal magické oko, keď sa všade zhaslo a pustila sa tá správna pesnička… No a potom, keď sme boli vo ôsmej či deviatej triede základnej školy, tak sme si často k hudbe uvarili aj lacné vínko zakúpené v predajni ZELOVOC, ktoré všetci volali ČUČO.

Naša pivnica mala ale aj svoju tmavú časť bez okien, tam sme hrali rôzne hry, najčastejšie na schovávačku. A nebolo nič krajšie, ako keď sme sa schovali spolu s kamarátkou z dvojky a nik nás nemohol nájsť. Túto časť svojho detstva ešte nemám odtajnenú, nakoľko kamarátky stále stretávam v meste, častokrát s deťmi, či dnes už dokonca s vnukmi, teda o tom nebudem. Vyvádzali sme asi poriadne, nakoľko keď ma nedávno chcel zoznámiť môj priateľ so svojou ženou – mojou bývalou susedou z detstva (ktorá ale s nami schovávačky v tmavej pivnici nehrala) – tak sa tomu chcela vyhnúť a ako dôvod svojich obáv uviedla, že ja som patril k tým, ktorí hrali schovávačky v tmavej pivnici. Mala sa aj ona s nami schovávať a dnes by nemala traumu z detstva a prišla by na to, že má veľmi bujnú fantáziu. Manžel nerozumel, a ja som nevysvetľoval. Ako hovoril Ladislav Chudík, gentleman nekecá, gentleman si užíva. Ale tmavá pivnica ma presvedčila, že orientáciu mám celkom v poriadku.

Kedy som sa učil? Ráno. Ráno chodil tatko aj mamka preč okolo pol šiestej, šiestej. Tak som vstal, vybral veci do školy z lady a pozrel aké máme úlohy. Úlohy som písal len na prvé dve hodiny. Ostatné som napísal alebo opísal cez prestávky v škole. Keď som študoval efektívneho manažera, tak som sa len usmieval, nakoľko na väčšinu návrhov ako zefektívniť svoju prácu a ušetriť čas, som ja prišiel už vo svojom rannom detstve. Známky som nemal dobré, čo robilo vrásky na čele mojej triednej súdružke Krížovej. Stále ma porovnávala s mojou sestrou Jitkou a Evou a nechápala, ako je to možné, že ja tú slovenčinu neviem a neviem. Naša triedna Krížová bola celkom pekná dobre urastená žena, slobodná a samostatná. Preto som sa rozhodol, že jej pomôžem. Moja pomoc spočívala v tom, že som začal veľmi intenzívne navštevovať jej doučovanie zo slovenského jazyka, čím si aj ona mohla splniť svoj socialistický záväzok.

Na jej želanie som sa zapísal do prešovskej knižnice a začal čítať knihy, vraj mi to zlepší pravopis. Nezlepšilo. Na doučovanie som chodil sám, nakoľko ostatní slovenčinu dávali, alebo im to nevadilo. Celá moja pomoc sa skončila vo ôsmej triede, keď som si uvedomil, že som už z okresnej knižnice prečítal všetko, že viem zarecitovať každú poučku prečo sa niečo píše tak ako sa píše, ale z diktátu inú známku ako päťku nedostanem. A keď sa mi raz doma snívalo, že som sa v tmavej pivnici schovával so svojou cca 40 ročnou triednou, tak som sa preľakol (či som v poriadku), že som svoje doučovanie sám a dobrovoľne ukončil. Pravopis som si síce nezlepšil, ale aspoň som sa naučil čítať knihy. Túto záľubu mám dodnes.

Počas môjho štúdia na základnej škole sme boli generácia experimentov. Podľa sovietskeho modelu, potrebovali skrátiť naše štúdium na osem rokov. Ale čo s nami, ktorí nechceme ísť na výberové školy? Tak nám súdruhovia pripravili aj deviatu triedu. Mne to ale pomohlo. Nakoľko deviata trieda bola už len opakovaním a nič nové sa nepreberalo (a ja mám pamäť dobrú) a naviac z triedy odišli tí najlepší v osmičke na stredné školy, tak sme aj my ostatní začali byť v očiach našich učiteľov takí… nejakí… relatívne šikovnejší. Napriek tomu, že som nič nemenil na svojej príprave do školy, zlepšil som si prospech. Nevýhodou bolo, že s nami deviatakmi sa už počítalo, len na robotnícke profesie a na strednú školu s maturitou sme mohli zabudnúť. Na takúto školu sme si nemohli podať ani prihlášku. V týchto krízových situáciách nastupovala moja mama. Nakoľko jediné v čom som sa skutočne vyznal bolo oprava motoriek a trochu som fušoval aj do elektriky, veď v pivnici ten náš Sonet DUO, či dvojplatnička na vínko museli mať aj zásuvku, tak využila moju zručnosť a prihlásila ma na Stredné odborné učilište železničné do Košíc. V Košiciach už študovali obe moje sestry, teda bola to už cesta vychodená. Táto škola však končila výučným listom, ale aj maturitou. A to trošku odporovalo súdruhom a ich reforme. Keď som chcel aj maturitu mal som ísť na strednú z ôsmej triedy. Mama ale vymyslela plán. Súdruhovia na svojho budú láskavejší a budú sa k nemu správať súdružsky. Aby to však bolo možné, musel som celý deviaty ročník viesť Leninský krúžok mladých marxistov. Veď prečo by naše školstvo neurobilo výnimku pre pekného mladého marxistu. Tak som sa teda stal pekným mladým marxistom.