Ako som stretol svojho prvého ortodoxného Žida.

Ako som písal v svojom predchádzajúcom príbehu, tak v kasíne sme mali dva druhy absolventov. Učiteľov a veliteľov. Neviem akou náhodou bol do našej školy povolaný aj učiteľ českého a nemeckého jazyka a literatúry, rodom z Prahy. Boli sme slovenská škola a český jazyk (a určite nemecký jazyk a literatúra) sa u nás nevyučoval. Nakoľko kádrovák asi nevedel čo s ním, tak ho napriek jeho pedagogickej praxi, zaradil do veliteľskej funkcie a náš učiteľ jazykov a literatúry sa, zo dňa na deň, stal zástupcom veliteľa čaty našich prvákov.

V rámci prvých rozhovorov ktoré som mal s absolventmi v našom prápore som hneď spoznal, že je iný. Ovládal slovom a písmom, česky, nemecky, anglicky, rusky a Franza Kafku si čítal v jidiš. Vedel celé hodiny rozprávať o nositeľoch nobelových cien za literatúru. Stále som ho videl čítať knihy, najčastejšie nemecky. Ale nemal žiadny problém ani s konverzáciou v ruskom jazyku a aby som si prevetral svoju ruštinu, tak som sa s ním aj často rusky rozprával. On ma ako učiteľ opravoval, nakoľko moja technická ruština mala ďaleko k dokonalosti, za čo som mu bol veľmi vďačný. Rád rozprával aj o ruskej literatúre, ktorú rovnako ako nemeckú miloval.

Mal rád nemecké filozofické diela. Nakoľko marxizmus vznikol v Nemecku a bol napísaný nemeckým židom Marxom, tak aj o tom vedel veľa hovoriť, ako aj vysvetliť historické súvislosti. Určite marxizmu rozumel viac ako ja. Predčil som ho v diele ktoré napísal Lenin. Niekedy sme spolu polemizovali, či by nebolo lepšie v niečom sa vrátiť k Marxovi, alebo dokonca k utopistom. Predsa len, boli sme materiálne rozvinutejšia krajina ako bolo v tom čase ZSSR. Bol to veľmi múdry a sčítaný žid. Nevedel ale pochodovať. To bol pre jeho veliaceho dôstojníka úplne zásadný životný problém.

Naozaj to bolo niekedy zaujímavé, keď jeho čata pochodovala na večeru a on okolo nich len tak poskakoval. Pochodovať nevedel, to áno, ale nikoho to neurážalo. Cenil som si ho za jeho otcovský prístup k žiakom. Prváčikovia ťažko znášali odlúčenie od rodiny a on mnohokrát aj večer (keď by mohol mať svoje osobné voľno) sedel so žiakmi na ich izbe či PVI-čku a niečo zaujímavé im čítal, alebo prekladal. Žiaci ho mali radi. Autoritu mal aj bez kriku. Bol to dobrý učiteľ. Možno práve jeho ľudský prístup k žiakom zapríčinil to, že ho jeho veliteľ nenávidel. Ťažko sa spolupracuje s chlapom ktorý Vás chce za každú cenu zosmieštniť. Jeho veliteľ čaty bol tiež absolvent, ale vojenskej vysokej školy. Neporozumeli si. On sa ale nesťažoval.

Raz za mnou k akváriám prišli žiaci. Prváčikovia z jeho čaty. Chceli sa porozprávať. Žiaci mi povedali, že majú jeden problém, nerozumejú prečo začal na ich prípravu po vyučovaní chodiť ich veliteľ a nenechá ju svojmu zástupcovi, tak ako je to u všetkých ďalších tried. Príprava po vyučovaní bola u nás taká družina. Žiaci po vyučovaní išli do svojej triedy v škole a ich absolvent im pomáhal písať domáce úlohy a doučil ich to, čo nepochopili od učiteľa počas školy. Tam vojaci z povolania nikdy nechodili, nakoľko doučovanie trvalo často dlhšie ako bola ich pracovná doba. Nerozumel som a preto som zareagoval. Váš veliteľ je aj po svojej pracovnej dobe s Vami? Nech tam je, keď ho to baví! No dobre, povedali mi žiaci, ale on dá sadnúť do kúta nášho absolventa a nám nemá kto poradiť pri písaní domácich úloh a vôbec, také doučovanie keď máme byť len ticho a ten čo nám vie poradiť sedí chrbtom k nám a čelom k stene je „nahovno“. Žiaci mi práve popísali šikanu ako z učebnice. Dobre prídem a spýtam sa čo sa u Vás deje. Nikomu nič nehovorte!

Po vyučovaní som bol na dvore a pozoroval som kto odvedie čatu sledovaných prváčikov do „družiny“. Skutočne velil im ich poručík a jeho zástupca „hopsal“ s knihou za čatou. Zaujímavé. Nechal som tomu asi 30 minút a vošiel som do ich triedy. Postavil som sa do pozoru a očakával hlásenie veliteľa. Ich veliteľ čaty bol síce poručík a vojak z povolania, ale ja som bol člen štábu práporu a osobne ma poznal. Teda hlásiť sa musel on mne. Bol som mu funkčne nadriadený. Neurobil tak. Jeho zástupca naozaj sedel na stoličke chrbtom k dverám a čelom k stene a čítal si knihu. Určite mal zakázané obzerať sa, nakoľko sa neobzrel ani keď som súdruha poručíka vyzval na hlásenie.

Poručík sa spamätal a hlásenie mi podal. Poďakoval som a velil som voľno. Moja prvá otázka bola, prečo jeho zástupca sedí chrbtom k dverám a číta knihu. Plní môj rozkaz, znela jeho odpoveď. Nechal som tak, ale dal som nový rozkaz pre súdruha zástupcu, a síce nech príde k nám. Prišiel pomaly, váhavo ale prišiel. Spýtal som sa žiakov či vedia aký je jazyk velenia vo varšavskej zmluve. Odpovedali mi, že ruský jazyk. Preto som navrhol, že ďalej sa budeme rozprávať rusky. Ja aj zástupca sme pokračovali naozaj rýchlou ruštinou, tak ako sme to mali už odskúšané. Bolo jasne vidieť, že veliteľ nám nič nerozumel. Neodpovedal ani na moje priame otázky na jeho osobu. Žiaci na nás pozerali ako čerstvo vyorané myši. Asi nám nerozumiete, že? Nerozumeli. Váš zástupca Vás rád naučí rusky a nielen to! A verte mi, ak by som bol v tanku, alebo v OT-čku pri útoku, tak by som bol radšej keby bol za vysielačkou Váš zástupca. Vedel by nám presne a rýchlo tlmočiť rozkazy veliteľa útoku. Naviac ako ho poznám, určite by mal na záložnej vysielačke naladenú frekvenciu nepriateľa. Nepriateľ rozpráva nemecky alebo anglicky, tak by nám povedal aj aké príkazy dostávajú oni. Poznáte ma, nemám v hlave vygumované, ja by som k sebe do OT-čka určite vzal Vášho zástupcu veliteľa. Jeho znalosti by nám mnohým zachránili život. Nevie pochodovať, ale to sa doučí, rovnako ako sa Váš veliteľ doučí ruský jazyk!

Nakoniec som predal ďalšie vedenie doučovania zástupcovi a poprosil veliteľa aby sa pobalil a nasledoval ma. Bol som veľmi prekvapený, že tak aj urobil. Upozornil som ho tvárou v tvár, že má po pracovnej dobe, a že aj doma je pekne. Zatiaľ je to medzi nami absolventmi, ale nech to aj medzi nami skončí. Nerád by som riešil šikanu dôstojníka. Náš mladý veliteľ sa veľmi nasrdil. Kričal po mne, že on to tak nenechá, že to tak neskončí a že on niečo nájde a on mi ukáže. Žiadny vojak základnej služby sa k nemu vojakovi z povolania ktorý podpísal dlhých 10 rokov, takto správať nebude. Preto som čakal čo bude. Niečo aj prišlo, ale bolo to tak veľmi ubohé, že to ani nebudem popisovať, skutočne slabučké. Dôležité bolo, že od tohto dňa na doučovanie už si svojich žiakov odvádzal zástupca a skutočne si písali domáce úlohy a doučovali sa, tak ako to predpokladala naša biblia, ktorú sme volali základné poriadky.

V našom prápore sa o skutočnosti, že som sa zastal absolventa aj pred vojakom z povolania dozvedeli všetci. Poručík bol taký blbec, že to rozprával na počkanie všetkým ktorých stretol. Od tohto dňa som mal lepšie porcie jedla v dôstojníckej jedálni, nakoľko aj za tú zodpovedal absolvent a mnoho ďalších absolventov ma chcelo lepšie poznať napriek tomu, že som bol len blbým politrukom (radistom, učiteľom výpočtovej techniky a chovateľom akváriových rybičiek). Keď som si sadol do záhradnej na pivko, tak mi veľmi často jedno pivko pristálo aj zadarmo. Vraj ich politrukovi od špagátov na zdravie, odkazovala so smiechom čašníčka. Naozaj som nevedel kto to platil. Nik odo mňa nič konkrétne nechcel. Robil som si len svoju robotu, a dostal som aj opakovane pivko zadarmo. 🙂 Chlapci vedeli, že ja stojím na ich strane a oni zase stáli na tej mojej. Každý vedel, že ak bude pomáhať našim žiakom najlepšie ako to v ten moment vie, tak jeho politruk ho podrží v čase keď niečo „prepískne“ či nedomyslí. Ak jeho správanie neohrozí ľudí, všetko sa dá cez politruka vyriešiť. Takto sa nám všetkým slúžilo oveľa lepšie.

Pochodovať sa samozrejme náš učiteľ českého a nemeckého jazyka a literatúry nenaučil do konca vojny. Ale nikoho tým neurážal a nakoniec to ani nikomu nevadilo. Ozaj, videli ste niekedy ortodoxného Žida pochodovať? Ja som také niečo nezažil ani priamo v Izraeli. Akú máte skúsenosť Vy?

Ak Vám bude niekto dnes rozprávať, že je potrebné obnoviť armádu podľa socialistického vzoru sľúbte mi, že bude priviazaný k stromu a budete ho biť a biť až do času, kým ho to neprejde.

Neprešlo jazykovou úpravou!