Smrť kuchára ako mimoriadna udalosť.

Môj rok základnej vojenskej služby plynul pomaly ale isto, a po niekoľkých mesiacoch sme už všetci špagáti boli povýšení na podporučíkov. Škola mala absolventov civilnej vysokej školy v dvoch pozíciách. V prvom rade to boli absolventi pedagogických smerov a títo pracovali ako učitelia svojich predmetov. Matematiku, fyziku, počítače, slovenský jazyk, skoro všetky „civilné predmety“ vyučovali absolventi špagáti. Potom bola aj celá kopa „vojenských predmetov“ ktoré vyučovali vojaci z povolania. Druhá skupina absolventov boli veliaci absolventi. Boli to absolventi nepedagogických civilných vysokých škôl. Títo boli zástupcovia veliteľa čaty. Velili svojej triede/čate vždy keď skončil pracovný čas vojaka z povolania, ktorý bol vo funkcii veliteľa. Zástupcovia priamo neučili, ale pomáhali žiakom po vyučovaní pri príprave domácich úloh, doučovali ich, pomáhali im so všetkým. Naši žiaci boli 14-15 roční chlapci, a boli z prostredia v ktorom sa ocitli veľmi zaskočení. Veliaci absolventi boli ich druhí otcovia. Naozaj dohliadali aj na stravovanie, umývanie, pranie, obliekanie, spánok… Na zdravie dohliadal lekár absolvent. Telesnú výchovu absolventi fakulty telesnej výchovy, telocvikári. Na všetky činnosti žiaka myslel základný poriadok a na plnenie základných poriadkov dohliadali absolventi. Ak by škola nemala veliacich absolventov civilných škôl, skolabovala by, to som si celkom istý.

Okrem žiakov a absolventov sme mali aj regulárnych dvojročiakov. Boli to kuchári, šoféri, mechanici, skladníci… jednoducho povedané, zabezpečovacia rota. Títo vojaci nám mali zabezpečovať všetko. Aj oni mali svojich veliteľov, vojakov z povolania. Jedinú šikanu ktorú som u nás v kasíne videl bola šikana vojakov v zabezpečovacej rote. Bola daná tým, že vojakom z povolania sa nechcelo nič robiť. Nič nezabezpečovali. Chodili si do práce oddýchnuť. Preto všetky služby rozpisovali vojaci ktorí boli na vojne druhým rokom. Ak si nasral druhoročiakov, tak si bol v bojovej pohotovosti denne aj pol roka, a keď si neslúžil, tak si umýval záchody, opravoval autá alebo vytrhával trávičku holými rukami. Samozrejme ak by rozpis bojovej pohotovosti robil vojak z povolania, ktorý za to bral peniaze, tak by to nebolo možné, ale nerobil ho… Vojaci z povolania mali svojho politruka, ktorý mal práve na tieto nepeknosti dohliadať a eliminovať ich už v zárodku. Politruci mali, politruci nerobili. Preto všetky činnosti zabezpečovali len vojaci ktorí slúžili prvým rokom, niečo málo im pomohli ešte vojaci druhého roka, kým nestrihali meter, posledných 150 dní sa už nechali len obsluhovať mladými a nezdvihli svoj zadok z postele.

Na udržanie tohto systému sa vypilo množstvo alkoholu. Politické školenia vojakov z povolania organizovali ich politruci v dôstojníckej jedálni, ktorá bola mimo kasína. Aby presvedčili, najčastejšie sami seba, akí sú oni молодцы tak sa spili na plech. Práve preto, tam s nimi musel byť aj kuchár, alebo čašník, najlepšie vojak druhým rokom, ktorý ich obsluhoval a potom privolával ich manželky ako odvoz domov, alebo taxíky. Jeho úloha bola aj popratať jedáleň do takého stavu, aby ráno naši žiaci, keď tam išli poupratovať, už nenachádzali fľaše od alkoholu. Ako sklad na tieto fľašky, plné aj prázdne, slúžila miestnosť ktorú všetci nazývali kumbál. Vojačik často v tomto kumbále aj prespal, aby ani jeho nevidela služba na bráne, v akom veľmi zúboženom stave sa nachádza. Fungovalo to takto dlho, preto tento vojak nikomu nechýbal.

Ja som sa týmto školeniam vojakov z povolania vyhýbal. Ako politruk som mal samozrejme právo tam byť, ale hnusilo sa mi to. Postavil som si hlavu a nebol som tam ani raz. Jediný vojak z povolania, ktorému sa môj postoj páčil bol môj veliaci dôstojník major Ing. Šíma. Aj on, keď sa začalo piť, tak vždy odchádzal. Hnusilo sa mu to rovnako ako mne. Pokiaľ viem bol jediný ktorý takto konal z celých kasární. Ostatným sa politické školenia veliteľov tak vedené, ako vedené boli, veľmi páčili. Boli sme výberová škola, preto si neviem predstaviť ako to vyzeralo pri útvaroch…

Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije. Po jednom školení sa náš vojak druhoročiak rozhodol, že podopíja fľašky s alkoholom,  potom čo spratal cez manželky a taxíky našich dôstojníkov domov. Nakoniec si chcel asi uvariť kávu, zapol si dvojplatničku a zaspal. Dvojplatnička niečo zapálila, zadymila kumbál a on sa v spánku udusil. Mama sa svojho syna už nedočkala. Papierovo samozrejme vojačik nemal ani priepustku, tak sa to zahralo na to, že preskočil plot a išiel sa opiť na svoje pracovisko od ktorého mal kľúče. Opil sa, zaspal a udusil sa. Všetko bolo, tak ako to má byť. Mimoriadna udalosť bola, iný vinník ako on sa nenašiel.

Aj takáto smutná bola moja vojna. Ak si niekto myslí, že táto smrť ukončila politické školenia v dôstojníckej jedálni, veľmi sa mýli. Pokiaľ viem, jediné čo sa zmenilo, tak dozorný na bráne dostal rozkaz po skončení školenia skontrolovať vojačika, či nedopíja fľašky a vyhnať ho spať na rotu do kasína. Dodnes som rád, že som ani na jednom školení dôstojníkov z povolania nebol.

Ak Vám bude niekto dnes rozprávať, že je potrebné obnoviť armádu podľa socialistického vzoru sľúbte mi, že bude priviazaný k stromu a budete ho biť a biť až do času, kým ho to neprejde.

Neprešlo jazykovou úpravou!