Maturita – Božská komédia (Dante Alighieri)

Ústna maturitná skúška bola posledná skúška na našej „Žouke“. Okrem nej sme už absolvovali skúšky bezpečnosti práce, písomnú a praktickú časť učňovských skúšok a písomnú časť maturity. Teda ústna časť maturity bola našou piatou previerkou, ktorú sme absolvovali v priebehu dvoch mesiacov. Bol to, aj pre nás ostrieľaných chlapcov (link TU!), skutočný maratón stresov a boli sme z nich už značne vyčerpaní. Závideli sme stredoškolákom, ktorí končili len maturitou. Mali to oveľa jednoduchšie (a to bolo a je učňovské školstvo podceňované).

Ja som maturoval zo štyroch predmetov. Slovenský jazyk a literatúra (SJaL), ruský jazyk a literatúra (RJaL), matematika a elektrotechnika. Predmety som si nevybral. Predmety mi predpísala VŠDS Žilina, nakoľko v odbore, ktorý som mal študovať, boli predpísané maturitné skúšky z matematiky a hlavného odborného predmetu. Na výsledných známkach mi skutočne záležalo, nakoľko maturitné známky mali vo vzorci prijatia na VŠ svoju nemalú váhu. Záležalo na každom percente. Ideálne by teda bolo 4×1. To bol môj cieľ.

Najviac som sa bál RJaL . Nebolo to v tom, že by som nevedel rozprávať po rusky, ale s učiteľkou ruského jazyka sme sa nemali radi. Ona pochádzala z Moskvy, ktorej rodina mala naviac ešte francúzske aristokratické korene (ja som pochádzal z biednych pomerov robotnícko/roľníckej rodiny) a mňa považovala za nehodného jej záujmu. Mala najlepšie moskovské školy a zvládla sa vydať na západ (do ČSSR). Aristokratický pôvod jej za socializmu neumožňoval učiť na vysokej škole ani v Moskve ani v Košiciach. Preto musela učiť na „blbej učňovke“ a to ju veľmi deprimovalo. Keď sa vydávala za manžela z Košíc počítala, že bude učiť na VŠ v Košiciach RJaL a nič sa nepodarilo.  Stále o tom rozprávala a to deprimovalo zase mňa. Naša učiteľka RJaL chodila do práce stále v čiernych šatách a pri jej čiernych vlasoch vyzerala ako Mortišia z Addams Family. Nepáčila sa mi ani ako žena aj keď niektorým spolužiakom sa jej štýl páčil a hovorili, že by stála za hriech. Ja som ale z nej ten pocit nemal. Mne sa páčili ženy menej tajomné, farebnejšie oblečené a ženy, s ktorými som nemusel komunikovať v ruskom jazyku.

Od prvého ročníka „Žouky“ som bol prostoreký. Keď si niektorá učiteľka čo len trošku v komunikácii so mnou nedala pozor, tak som častokrát uvedenú komunikáciu obrátil v dvojzmysel so sexuálnym podtónom. Dostával som za to poznámky, často ma za „kecanie“ riešil môj triedny v svojom kabinete (aj keď jemu sa niektoré moje slovné hračky páčili). Moje správanie bolo verejne známe a veľmi často boli moje bonmoty námetom rozhovorov v zborovni. Možno práve preto sa ma na konci prvého ročníka spýtala moja učiteľka RJaL (na chodbe a bez svedkov), prečo pri nej nikdy neodpovedám svojimi dvojzmyslami. Očakávala odpoveď, ktorá by spomínala rešpekt, autoritu, odstup alebo niečo podobné. Ja somár som jej ale povedal pravdu! Povedal som jej, že aby mi napadol dvojzmysel so sexuálnym podtónom, musí sa mi daná učiteľka páčiť. Nahnevala sa. Она очень разозлилась. Sama seba totiž považovala za veľmi peknú ženu.

Posledný klinček do svojej rakvičky som si potom pribil sám v druhom ročníku v marci. Na mesiac knihy som dostal od triedneho úlohu pripraviť nástenku s témou kníh a čítania. Zašiel som do školskej knižnice a zobral som obaly niekoľkých kníh. Jedna z nich sa ale k téme marca vôbec nehodila. Bol to detektívny román vyšetrovania úmrtia znásilnenej učiteľky na strednej škole v USA. Bola to dosť morbídna kniha, ktorá nastavovala zrkadlo prehnitej kapitalistickej spoločnosti. Jej žltý obal sa stal ústredným motívom mojej nástenky – marec mesiac knihy. Všetci nástenku chválili okrem našej učiteľky RJaL. Tá po príchode do triedy priam utekala k nástenke, začala kričať kto túto nástenku zostavil a strhla obal mojej ústrednej knihy k mesiacu čítania. Obal v hneve roztrhala pred celou triedou na drobné kúsky. Nebola schopná ďalej učiť.

Triedny vtedy riešil môj najväčší „průser“. Učiteľke RJaL nalial niekoľko pohárov vodky (tých dvojdecových horčičákov). Stále jej hovoril, že ja som uvedenú knihu určite nečítal, a teda ani neviem, čo som urobil. Opil ju, ale stále mu neverila. Andrej Chalaga má prečítané aj slovníky, neverím, že on nevedel o čom to je! Mala pravdu, vedel som o čom je daná kniha. Dnes tento „fórik“ považujem za skutočne mimoriadne nevydarený.

A práve od tejto učiteľky RJaL, ktorá sa so mnou viac nerozprávala a známkovala ma len z písomiek a diktátov (a tento stav bol trvalý a javil sa ako nemenný) som chcel na ústnej maturite jednotku. Bol to smelý plán. Ale nevedel som ako ho dosiahnem…

Tutovka na maturite boli básničky. Tie slovenské som vedel. Problém boli tie v ruskom jazyku. Mali sme sa ich naučiť šesť a ja som si jednu nevedel zapamätať. Básnička „Čakaj ma!“ (a ja sa vrátim, len ma čakaj, link TU!). Učil som sa takto. Danú básničku som si nahral na magnetofón, napísal na papier a púšťal stále dookola a snažil sa o verejnú hlasitú recitáciu bez toho, aby som z papiera musel niečo čítať. Ani tak to nešlo! Počas recitácie básne som si začal búchať hlavu o stenu. Vtedy môj organizmus zareagoval. Asi mozok nechcel, aby som  sa udieral, tak si tú básničku zapamätal. Hurá, mal som metódu ako si zapamätať ruské básničky, aj keď metóda bola už na okraji sebapoškodzovania. Po naučení básničky som mal všetky maturitné otázky poctivo pripravené. Všetko z matematiky prepočítané. Všetky ťaháky starostlivo založené v obleku. Mohol som maturovať.

Prvý deň to bola matematika a RJaL a druhý deň SJaL a elektrotechnika. V deň maturity som si naplánoval vstávanie o 4:00 hod. Chcel som ísť skorším vlakom, aby som bol v škole už o 7:00 hod. Mali nám priviesť z lahôdok chlebíčky a nejaké ruské vajcia na pohostenie komisií. Ako predseda triedy som mal aj svoje mimomaturitné povinnosti. Boli aj koláče, ktoré napiekli košické mamy a priniesli do školy pred konzumáciou. Na moje počudovanie som noc pred maturitou spal, vo sne som si prezeral matematiku. Okolo 3:00 hod som sa zobudil na to, že neviem otázku číslo 8. Bolo to odvodenie matematického vzorca a príklad. Otvoril som zošit s prípravou a prešiel som si to. Potom som už nespal, umyl som sa, vypišal som sa, vykakal som sa, obliekol som sa a išiel som prvým ranným trolejbusom na hlavnú stanicu. Potom rýchlikom do Košíc. Už pred 7:00 hod som bol v škole. Všetko dobre dopadlo. Chlebíčky prišli, „mineráliek“ sme mali dosť ešte zo stužkovej, prvé koláče priniesli mamky o 7:30 hod, teda všetko 0k. Sadol som si na svoje miesto v triede a pozeral RJaL.

O 8:00 hod to začalo. Bol som vylosovaný ako prvý na životnú previerku z matematiky. Vytiahol som si otázku a hneď som vedel, že dnešný deň dopadne dobre. Papierik s otázkou mal číslo 8. Čítal som ju naposledy o 3:00 hod. ráno. Matematika za 1.

Potom som niečo organizoval v kabinete nášho triedneho a čakal na svoje poradie v komisii RJaL. Stále som si opakoval ruské básničky. Hučal som básničky ako staré pivo. Triedny videl aký som z RJaL nervózny a začal sa o mňa báť. Hovoril mi, že keby som vedel to, čo od rána vie on, tak by som nebol taký nervózny. Tieto tajomné reči má ešte viac znervóznili. Cez chlebíčkovú prestávku mi triedny povedal, že za mnou do kabinetu niekto príde, tak nech to neposeriem.

A skutočne prišla, prišla učiteľka RJaL a prikázala mi, aby som jej nalial poldecák vodky. Povedala mi, že sa rozprávala so svojou veľmi dobrou kamarátkou (učiteľkou občianskej náuky), ktorá na základe mojej reakcie v chúlostivej situácii v Košariskách skonštatovala, že som dobrý chlap, ktorý sa k dôverným veciam správa dôverne. To ju vraj tak trochu načalo. Potom, keď bola na našej stužkovej, videla a počula ako hrajem na gitaru, husle, klavír a nakoniec vystupujem v divadelnom okienku. Počula ma ako spievam slovensky, maďarsky aj rusky, tak si uvedomila, že asi nie som tým človekom, za ktorého ma mala celé roky. Dostal som príkaz, aby som aj sebe nalial. Pripili sme si a porozumeli sme si. Všetko bolo odpustené. RJaL som v ten deň tiež zvládol na jednotku.

Tento šťastný deň ma ale určite najviac (viac ako jednotky na skúškach) potešilo to, že som si konečne porozumel s našou učiteľkou RJaL. Bolo to na poslednú chvíľku.

Na druhý deň som doskúškoval aj zo SJaL ako aj z elektrotechniky. Výsledok 4×1 splnený! Maturita bola za nami a ja som sa začal pripravovať na prímačky na VŠDS v Žiline. V srdci ma hrialo, že to takto dobre dopadlo. Pýtate sa, či som sa niekedy našej učiteľke RJaL priznal, že som uvedenú knihu čítal? Odpovedám: „Nie, nepriznal.“ Počúvol som svojho triedneho a neposral som to! Ako som už niekde napísal, niečo v živote musí zostať aj nezodpovedané.