Ako som sa stal Žilinčanom. (1983 – 1988)

Po úspešnom ukončení štúdia v Košiciach a obdržaní všetkých vysvedčení a výučných listov som sa poctivo pripravoval na skúšky do Žiliny. Skúšky boli z matematiky, fyziky a politiky. Bol som rád, že na jazyky stačili výsledky z maturity, nakoľko slovenčina nebola mojou silnou stránkou. VŠDS poslala na moju strednú školu okruhy, z čoho sa máme na prijímacie pohovory pripraviť. To som teda mal a pripravoval som sa. Ale typy príkladov, ktoré sa budú počítať, tam neboli. Dnes je príprava na skúšky jednoduchšia. Stačí zájsť na internet a určite nájdete pdf-ko, ktoré bude obsahovať príklady za posledných napr. 10 rokov, ktoré boli na prijímačkách na ten ktorý odbor v ľubovoľnej VŠ na svete. V roku 1983 internet nebol a informácie sa zháňali veľmi ťažko. Určite by dobre padlo, ak by som si mohol prepočítať typové príklady, ktoré boli v minulosti na prijímačkách, ale kde ich zohnať? Ako stále, na tieto komplikované akcie nastupoval otec. Jedného dňa prišiel domov a oznámil mi, že ide v sobotu do Žiliny, kde mu dá jeho „známy asistent“ na VŠ príklady z matematiky a fyziky za posledných x rokov aj s riešením. Garantuje mi, že ak sa naučím tieto príklady dobre počítať, tak určite zvládnem prijímačky. Ťaháky nech si nepripravujem. Opisovať sa nedá.

V uvedenú sobotu som čakal Ocka nie doma, ale rovno na vlakovej stanici. Naozaj ma veľmi zaujímalo, či niečo prinesie. Mal som vlastnú skúsenosť, že rozmnožovať čokoľvek za socializmu bolo veľmi ťažké. Tlačiarne neboli, boli len mechanické písacie stroje a jediným strojom na rozmnožovanie bol cyklostyl, ktorý bol ale zamknutý v „rozmnožovni“. Blany a lieh, ktorý bol potrebný na vyrobenie kópií, vám prideľoval proti podpisu najčastejšie pracovník ŠTB, ktorý bol zároveň pracovníkom civilnej obrany. Ako pracoval cyklostyl? Link TU!

Po príchode Ocka som skonštatoval, že som VŠDS podcenil. Otec priniesol príklady vytlačené na špeciálnom dierkovanom papieri „rozmnožené“ na tlačiarni, ktorá bola napojená na počítač rady SMEP (to všetko sa dalo z hlavičky zostavy prečítať). Zatiaľ som sa s týmto spôsobom rozmnožovania čohokoľvek nestretol. No čo už, vysoká škola je vysoká škola, o to viac ma to navnadilo začať sa naplno učiť a naučiť sa všetky príklady z fyziky a matematiky. Príklady boli ťažké. Niektoré typy by som zvládol, ale niektoré sme sa neučili, nakoľko náš rozsah hodín bol určite iný ako rozsah hodín na matematicko-fyzikálnom gymnáziu napr. v Prahe. Neplakal som, riešil som situáciu tu a teraz. Zabral som a všetko som sa doučil. Motivácia bola silná, chcel som halu na generálky, tak som zabral. Otec mi oznámil, že tento rok sa hlási na jedno miesto šesť uchádzačov (na odbor elektrická trakcia a energetika). Teda pomer bol ako na lekársku fakultu. To ma len viac naštartovalo. Skutočne som drel najmenej 12 hodín denne a počítal a učil sa teóriu a znovu počítal a okrem jedenia a vyprázňovania som nič iné, ako že som sa pripravoval na skúšky VŠDS, nerobil. Trvalo to cca 14 dní. Potom som skonštatoval, že už ma typovo príklady nezaskočia, môžem sa len pomýliť, ale s tým sa dá žiť.

Asi tri dni pred skúškami sa nám ozval telefonicky Miloš. Zaujímalo ho, ako ideme do Žiliny. Keď sa dozvedel, že vlakom, povedal, že sa s nami rád zvezie, nakoľko tiež ide na dané skúšky. To som nevedel. Ak by som to vedel, tak by som mu nechal opísať tie príklady, ale… Miloš mi na to odpovedal, že aj tak by staré príklady neprijal. Neprekvapilo ma to…

Tak sme do Žiliny cestovali traja. Ja, Miloš a môj ocko. Prijímačky ma prekvapili poctivosťou. Na začiatku sme sa dostavili do miestnosti, kde sme si vybrali svoje osobné číslo losovaním. Uvedené číslo bolo spolu s naším menom, adresou a rodným číslom spárované a zalepené pred nami do obálky. Ďalej na všetko sme uvádzali len uvedené číslo. Boli sme upozornení, že ak niekto uvedie kdekoľvek v teste svoje meno, tak je diskvalifikovaný a odchádza domov. Rovnako za ťahák, kalkulačku, knihu a mnoho, mnoho iných vecí…. Brali to veľmi prísne. Moje číslo ma priviedlo do miestnosti, kde sa konali moje prijímačky. Lavíc málo, sedelo sa sólo v lavici. Všetky naše veci ostali pri tabuli a na vešiaku pri vstupe do miestnosti. Do lavice sme si smeli vziať len „svoje číslo“, perá, talizman a vreckovky. A svoj rozum. Bolo to ťažké. Dosť stresujúce.

Po príchode dozoru nasledovala osobná prehliadka každého. Bolo to skutočne tvrdé. Rozdali testy z matematiky. Bola to klasická doplňovačka a tipovačka a/b/c/d. Na konci testu boli cca 4 ks príkladov. Na vypísanie všetkého bol presný časový limit. Napísal som na papiere svoje číslo a začal odpovedať. Vedel som všetko, príklady boli iné ako som mal prepočítané, ale spoznal som typy príkladov a všetko som vypočítal. Času bolo málo. Nestačil som si to ani skontrolovať a už sa zbieralo. Fyzika. Rovnaký postup. Číslo, testy doplňovačka vzorcov, správne odpovede a/b/c/d a 4 ks príkladov. Niečo elektrika, niečo mechanika. Času znovu veľmi málo. Nič som si nemohol skontrolovať. Museli sme dať na prvú dobrú. Odobrali nám aj fyziku. V miestnosti bol aj Miloš, ale tam bol každý za seba. Nedalo sa ani obzerať.

Potom nasledovala prestávka. Smeli sme si niečo zajesť, porozprávať sa. Pokoj netrval dlho. Do miestnosti dorazil „exot“ . Začal vykrikovať mená. Vraj, ak sme to my, tak si máme prísť k nemu po zložku. Ukázalo sa, že je to pracovník študijného oddelenia a chce zapísať do našej prihlášky výsledky posledného ako aj maturitného vysvedčenia, ktoré sme podľa nariadenia museli mať pri sebe v originále. Zobral som si svoju zložku a zapísal známky. On potom prehliadol správnosť oproti originálu, podpísal prihlášku OK a niečo nečitateľné. Povedal nám, nech čakáme na chodbe na skúšku z politiky. Tam už sme na svoje meno a nie na číselko. Marxisti vraj chcú všetkých poznať po mene. Exot a srandista v jednej osobe. Budú nás vyvolávať, tak nech marxistov nenecháme dlho čakať. Povedal nám aj číslo dverí, kde sa bude daná skúška z politiky odohrávať. Keď dorazil tento pracovník skúškového oddelenia na Milošovu lavicu, tak tam už Miloš nebol. Nechal svoju zložku na lavici a v skúške nepokračoval. Ani mne nedal vedieť, či spolu s nami pôjde vlakom, alebo už nie. Miloš skúšky nedokončil a odcestoval do Karvinej. Čo našiel vo svojej zložke, že sa takto rozhodol som sa dozvedel až o rok neskôr. To som bol už študentom VŠDS v Žiline a Miloš bol baníkom-elektrikárom v dole Karviná. Mal podpísané fáranie na 10 rokov, ktoré si aj poctivo odfáral. Život píše aj takéto príbehy.

Keď sme dorazili pred našu skúškovú miestnosť z politiky, tak bola zatvorená. No čo už, čakali sme čo bude. Zanedlho dorazili dve mladé sympatické ženy a otvorili triedu. Ja som aktívne pristúpil a spýtal som sa, či im môže pekný mladý chalanisko z východu s niečím pomôcť. Súhlasili, potrebovali usporiadať lavice a pripraviť triedu pre marxistov na skúšanie. Aspoň to som predpokladal. Tak som pomáhal. Ako bolo mojím zvykom, viedol som tie svoje dvojzmyselné reči, na ktoré ale reagovali veľmi dobre. Keď sme dokončili prípravu triedy, oznámil som „dievčatám“ , s ktorými som si už na ich želanie stihol aj potykať, že idem von čakať tých marxistov a pripraviť sa na skúšku z politiky. Veľmi som ich rozosmial. Bolo mi oznámené, že oni sú tie marxistky a oni ma budú skúšať. Nech ostanem, že si ma „preklepnú“ ako prvého. Nebudem klamať, porozumeli sme si na prvú dobrú a keď sa z prihlášky dozvedeli, že sa rozprávajú s čerstvým kandidátom KSS, tak ma ani veľmi netrápili. Vraj u nich za jedna a tešia sa na mňa na verejnej straníckej schôdzi. Na výsledky testov nech si počkám pri výveske. Písomky sa už opravujú a výsledky budú ešte dnes. Aj táto skutočnosť ma prekvapila. Žilina mala pripravené prijímacie konanie veľmi dobre. Normálne ma začalo zaujímať, kto je tam rektorom. 🙂 (Aj s rektorom som si nakoniec potykal, aj tam boli veľmi zaujímavé okolnosti ako k tomu došlo, ale o tom asi neskôr.)

Asi za 3 hodiny som sa dozvedel, že mám matematiku za 1, fyziku za 1 a politiku za 1. Ale nakoľko som mal maturitu len na učilišti, tak som dostal mínusové body oproti matematicko-fyzikálnym gymnazistom a nebolo vôbec jasné ako dopadnem. Pri výveske som sa ale veľmi potešil. Stretol som tam svoju Zuzku z Malaciek, ktorá sa tiež hlásila na VŠDS, ale na iný odbor. Aj ona čakala za výsledkom. Ešte stále sme si písali krásne listy, ešte stále ma volala môj sloník a veril som, že Žilina bude miesto, kde svoj vzťah z Juhoslávie rozvinieme do nádherného vrcholu (zase tie moje dvojzmyselnosti 🙂 ). Jednoducho tešil som sa konečne na ten sex, drogy a rock&roll. Zuzka, Žilina, internáty, moja fantázia… Čo mi život ešte prinesie? Na dnes som mal však už všetky informácie. Vyzdvihol som si Otca v bufete pred aulou VŠDS TU! (židovská synagóga, kde bolo na priečelí aj v roku 1983 celkom čitateľné heslo: „Nech žije Dubček“ ). Išli sme pešo na hlavnú stanicu, aby sa Ocko prevetral a potom vlakom domov. Hľadali sme aj Miloša, ale nenašli sme ho. Cestovať sme ale (na želanie môjho otecka) museli jedálenským vozňom a oslavovali sme už vo vlaku. Tatko povedal, že je čo oslavovať. Rezultát 3×1 je excelentný bez ohľadu na to, či ma prijmu, alebo nie. A ako vždy mal pravdu.

Za niekoľko dní mi na domácu adresu prišiel list, že mám najneskôr 1.8.1983 nastúpiť na mesačnú brigádu do Mestského podniku služieb v Žiline a bývať budem na internáte VŠDS. Pozvaním na brigádu (fúrikovali sme hlinu a zatrávňovali sme sídlisko v Žiline, našu partiu volali „humusáci“ ) som sa dozvedel, že ma VŠDS prijala za študenta denného štúdia. Takto som sa stal Žilinčanom a nikdy som to neoľutoval.

PS: V tejto situácii ma veľmi zaujímalo ako sa dostal Ocko k „známemu asistentovi“ , ktorý mu nechal vytlačiť tie staré príklady na matematiku a fyziku. Ocko ale použil slovo, ktoré používal veľmi zriedka. Povedal mi: „Nerieš!“. Pokiaľ si pamätám, tak Otec uvedené slovo použil pri mne len dvakrát. Prvý krát v Košiciach, keď som bol v prvom ročníku. Štefan si ma splietol s chlapcom z Košíc, ktorý vyrastal na jeho sídlisku. Tvrdil mi, že sa chlapčisko na mňa podobá, ako keby som sa do zrkadla pozeral. Neveril som! Števo zariadil, aby som ho videl. Naozaj, podoba veľká, dokonca podobne ako ja aj stál a zakladal si ruky do nohavíc. Zdôveril som sa o tom Otcovi. Neprekvapilo ho to. Povedal mi len: „Nerieš!“ a ja som vedel, že to skutočne nemám riešiť. Viac som svojho dvojníka nevidel. Otec sa v našej rodine jednoducho počúval. Teda neriešil som ani to, ako sa Tatko dostal k svojmu kontaktu v Žiline. Bolo to ale určite niečo veľmi pekné a dobré, nakoľko sa predmetný asistent ku mne, potom ako študentovi tretieho ročníka hlásil, a urobili sme spolu mnoho zlepšovacích návrhov, za ktoré som dostal peniaze napriek tomu, že nápady dodával on (on publikoval a Ja, Jožko a Peter sme realizovali a inkasovali peniaze za zlepšováky). Nakoniec sa teda stal „mojím guru“ a „spoluautorom“ mnohých zlepšovákov pre rušňové DEPO Vrútky. Na Otcove kontakty sa dalo spoľahnúť a nikdy som za Otca nemusel nič riešiť.