Prvý máj bol pre našich komunistov ten naj… sviatok. Nebolo v komunistickej ideológii nič dôležitejšie. Na uliciach organizovali jednotlivé základné organizácie KSČ podnikov a škôl účastníkov prvomájového pochodu. Na prvý máj sa nacvičovalo masové kričanie hesiel ktoré sa hulákali pod tribúnou papalášov. Základné školy od tejto povinnosti boli ušetrené. Ale nik nebránil pionierskym organizáciám alebo rodičom, zobrať deti do sprievodu. Niečo s nimi „dobrovoľne“ nacvičiť. Heslo, pozdrav ľudu… ľubovoľnú blbosť, ktorá by starčekov na tribúne potešila. Na stredných školách to už bola základná povinnosť a slabá účasť žiakov na pochode prvého mája bola pre riaditeľa tá kapurková. Určite to bol dôvod odvolania. Preto riaditelia na účasť až chorobne tlačili. Dôležité ale bolo vymyslieť niečo, čo by ich odlíšilo od iných. To bol dôvod stavby rôznych alegorických vozov alebo aj idiotizmov nad ktorými mnohokrát rozum zastal. Pamätám si, ako telocvikár školy, ktorú navštevovala moja sestra Eva, stále obliekol chlapcov do baletných nohavíc a títo „vajičkári“ (ako ich všetci volali) niesli veľkú trampolínu na ktorej niekto skákal. Vzbudzovalo to všeobecný úškrn okolostojacich, ale školu si starčekovia zapamätali a účel odlíšiť sa bol splnený. Chlapci boli „vajičkármi“ za trest. Takto si odpracovali svoje napomenutia na ktoré sa potom, po úspešnom pochode, zabudlo. (link na prvý máj TU!)

Keď som bol na základnej škole mal som na prvé máje dobré spomienky. Môj ocko ma brával na prvého mája so sebou. Aj s kamarátmi navštívili rôzne vopred dohodnuté stánky s občerstvením a mne ako malému otec kupoval vinný strik. Alkohol sa do 10:00 nesmel predávať, ale kto by to dodržiaval na prvého mája. Ocko a jeho partia dobre vedeli kde varia ten najlepší guľáš alebo pečú tú najlepšiu cigánsku pečienku. Potom sa aj tie heslá pod tribúnou kričali oveľa veselšie. Ocko mnohokrát kričal aj osobné heslá ak niekoho na tribúne osobne poznal, ale tieto hesla sa nedali opakovať verejne. Pod tribúnou bol veľký hluk, tam ste mohli zakričať aj to, že Brežnev je ***** a nik by Vás nepočul. Moje „veselé“ prvé máje skončili nástupom na strednú školu.

Počas strednej školy boli moje prvé máje nanič. Zakázali nám piť alkohol. Týždeň pred prvým májom sme nacvičovali stále to isté heslo. Nech žije KSČ. Nikdy som nepochopil ako môže ľubovoľná organizácia žiť, ja som si vždy myslel, že život patrí len živým. Pýtal som sa na to triedneho. Kričal by on, nech žije zväz záhradkárov? Zasmial sa a povedal, že veľa rozmýšľam. Heslo sa nezmenilo. (Nakoniec mi bolo vysvetlené priamo Vasiľom Biľakom, že od veľkej vlasteneckej vojny sa v ČSSR kričalo: „Nech žije Stalin“ , ale Stalin zomrel a heslo zmenili na KSČ. Nedávalo to zmysel, ale aspoň nepotrebovali meniť heslo po smrti ďalšieho vodcu. Jednotlivec je nič, organizácia všetko!)

V čase keď som študoval na strednej škole práve stavali tzv. Biely dom (sídlo výborov KSČ). Stavba meškala a plot okolo stavby zhrdzavel. Pred prvým májom v noci niekto na tento hrdzavý plot napísal bielou olejovou farbou heslo: „S komunistami na čele budujeme vesele.“ Všetci sme sa ráno smiali policajtom ktorí nafasovali farbu a rýchlo do sprievodu museli tento plot prefarbiť a heslo muselo zmiznúť pod novým náterom. Nikdy som nevidel policajtov v uniforme rýchlejšie pracovať. Farba ktorú použili na zakrytie hesla bola ale veľmi zlej kvality. Heslo po čase bolo ďalej celkom dobre viditeľné, ale všetci sme si na to zvykli a kým stál plot okolo stavby, dovtedy bolo heslo celkom jasne čitateľné.

Ináč boli prvé máje v Košiciach za trest, ktorý som nikdy nechápal. Stále som sa komunistov ktorých som poznal pýtal, čo im tí všetci ľudia urobili, že ich takto trestajú… ale normálnej odpovede som sa nedočkal. Ako sa môžeme veseliť trestaním? (sadizmus? masochizmus?) Aj dnes je to pre mňa nepochopiteľné.

V Žiline som už bol komunistom a očakávalo sa odo mňa, že budem minimálne pomáhať predsedom SZM s organizovaním sprievodu. Nepomáhal som. Kričať heslá, aby som žil dlho a šťastne alebo aby som bol (ako komunista) priateľom so Sovietskym Zväzom. To bolo ešte hlúpejšie ako tie heslá na večné časy. (Pri dĺžke dožitia mužov v ČSSR priemerne 65 rokov.) Zmena nastala v mojom treťom ročníku (1986). Na poradu celozávodného výboru KSČ prišiel rektor informovať o opatreniach ktoré urobí vedenie školy, aby ostali poslucháči na prvého mája v Žiline. Boli to samé zákazy, obmedzenia a strašenia. Nevydržal som to. Nakoľko som zastupoval študentov, tak som rektora spýtal, či to naozaj myslia na tom rektoráte vážne. Moja priama otázka ho prekvapila. Položil som aj svoju tradičnú: „Ako sa môžu študenti na sprievod tešiť, ak ich účasť je za trest?“ (Alebo trest príde keď v sprievode nebudú!) To nezodpovedalo duchu glasnosti a perestrojky. Na moje prekvapenie rektor moju kritiku prijal. Dobre, ale ako na to? Položil som ďalšiu otázku: „Koľko máte komunistov medzi poslucháčmi?“ Asi 130 ks, znela odpoveď. Tak nám dôverujte, zvolám študentov komunistov a niečo vymyslíme. Od Vás na rektoráte chceme len, aby ste prebrali patronát nad akciou prvého mája a pripravili na to vyučujúcich, že bude trošku netradičnejší. Tiež chceme, aby ste zrušili všetky tie nezmyselné zákazy. Rektor povedal dobre a podali sme si ruky.

V roku 1986 neboli žiadne zákazy a žiadne heslá sa nenacvičovali. Od kvestorky sme dostali peniaze a organizovali sme rôzne akcie. Zisťovali sme u študentov čo ich najviac vytáča. Boli to blbosti ktoré sa dali rýchlo zmeniť. Bufet v našom V-klube (otvorený len večer a v noci počas akcií klubu) nemohol predávať pivo ani víno a v Bratislave sa predávalo. Nebolo dobré, že sme nemohli bývať spolu ako študijná skupina (teda dievčatá a chlapci spolu v jednom ubytovacom bloku). Zbierali sme ďalej… Za mesiac apríl sme na akciách v našom V-klube zozbierali viac informácii o nespokojnosti, ako naši predchodcovia za celé roky. Skoro všetko to boli skutočnosti ktoré sa dali veľmi jednoducho zmeniť.

Najviac ale vadilo, že sme si (my komunisti) nectili „tradíciu“ školy robiť aj hlúpe akcie. Naši predchodcovia napr. uštrikovali nadrozmernej buste Lenina na námestí SNP čiapku a v zime mu ju nasadili, aby súdruhovi Leninovi nebolo chladno. Držali sme svetový rekord v počte km zabehnutých s prázdnym kočiarom v parku. Ako jediný v celej ČSSR sme organizovali výstavu záhradných trpaslíkov na Dolnom námestí v Žiline. Trpaslík bol vystavený aj s menom a adresou majiteľa. Problém bol len ten, že sme si dané sadrové odliatky nezapožičali legálne, ale noc pred výstavou sme ich z predzáhradiek domov jednoducho „premiestnili“ na námestie. Polícia to chcela klasifikovať ako krádež, ale potom od toho upustila. Áno, aj takého a aj iné akcie ktoré sa nedajú zverejniť, boli súčasťou histórie VŠDS, ale v roku 1986 by sa za podobné blbosti určite vylučovalo zo štúdia.

Ako ďalej? Niekto navrhol, že sa pokúsime stanoviť nový rekord v behu v parku, ale tentokrát s kočiarom so živým dieťaťom. Kojencov sme mali na internátoch dosť (hlavne medzi vietnamskou komunitou) ale nenašli sme žiadnu matku, ktorá by nám svoje dieťa zapožičala. Tento nápad, sme teda zavrhli. Zvíťazil nápad na podporu miestnej ekonomiky. Dohodli sme sa s pivovarom Bytča, že nám 30.04.1986 ráno privezie plné nákladné auto piva a my sa pokúsime o svetový rekord v sedení jeden druhému na nohách. Tento určite dôležitý rekord ešte škola „nedržala“. Piva bolo dosť a bolo zadarmo, to nalákalo dostatok ľudí. Pri tejto akcii vystúpil aj rektor a sľúbil všetkým, že keď zajtra bude dobrá účasť v sprievode a dobrá nálada, tak zariadi aj to bývanie po skupinách, aj predaj piva a vína v našom V-klube. On ako rektor podporí aj „študentské blbosti“ rovnako ako to robili celé roky jeho predchodcovia. Sranda patrí k študentskému životu. Nikdy nemal rektor väčší potlesk, ako po tomto prejave. Večer v našej jedálni vystúpila skupina z Trenčína s názvom Bez ladu a skladu. Mali sme záujem aj o ABNormal, alebo BruBruBrutál Rock, ale oni mali lepšie kšefty v Čechách a na Morave. Vtedy som sa prvý krát stretol s mladým chlapcom (14 ročným) menom Michal Kasčák. Vystúpenie všetkých prekvapilo. Aby som pravdu povedal aj mňa a to som od Petra „Supíka“ bol zvyknutý na skutočne „rôzne hity“.  🙂 Socialistický realizmus to teda nebol.

Ráno 1.5.1986 nás zobudila pred jedálňou nastúpená železničiarska dychovka. Zoradili sme sa za našou uniformovanou kapelou. Naši vyučujúci nechápali čo sa deje. V študijných skupinkách z poslucháčov nechýbal skoro nik. Boli sme veľká medzinárodná spoločnosť. Okrem Čechov, Moravanov a Slovákov prišli aj naši spolužiaci z Vietnamu, dokonca aj Afričania (ktorí sa inak nezúčastňovali žiadnych akcií) a na čele okrem Československej vlajky a vlajky ZSSR viala aj vlajka Afghanistanu. Náš jediný spolužiak z tejto krajiny si považoval za česť ísť v čele tohto naozaj veselého sprievodu. Mne osobne to viac ako prvý máj pripomínalo to slávne stredoveké nakupovanie pergamenu na Parížskej univerzite Sorbonna. Vedel som, že aj my (rovnako ako naši kolegovia z mesta Paríž) večer skončíme v žilinských krčmičkách a reštauráciách, ale konečne to nikomu nevadilo. Aj o tom je život študenta a ja som bol rád, že aj vďaka mne sa do Žiliny v roku 1986 vrátila študentská zábava, zmizli nezmyselné zákazy a strašenie. Konečne sme sa tešili zo študentského života a predpokladali sme, že máme pred sebou krásnu budúcnosť bez nezmyselných zákazov a idiotských obmedzení. (Moje video z pokusu o rekord TU!) Aj keď čas ukázal, že sme sa mýlili, tak ani dnešné dni plné prenasledovania a nezmyselných príkazov bláznivých pánov opitých mocou mi nevezmú tú dobrú spomienku na najkrajší prvý máj, ktorý som v živote zažil.

Našu školu si aj na tribúne dobre zapamätali a rektor bol na nás hrdý, že sme aj v čase glastnosti a perestrojky obstáli. Ja osobne som bol rád, že som mal možnosť spoznať takého férového rektora, kde stačilo na dohodu len podanie ruky. Čo by som zato dal dnes, ak by to bola stále pravda a podanie ruky by platilo ako zmluva aj s dnešnými „demokratickými, liberálnimi alebo konzervatívnimi“ mocipánmi. 🙂

Neprešlo jazykovou úpravou!