Moje spomienky na môjho tatka Andreja III.

Na detstvo a dospievanie môjho otca som napísal blog (link TU!). Podobne som napísal aj blog o tom ako môj otec žil po druhej svetovej vojne a ako sa zoznámil s mojou mamou (link TU!). Tento blog bude o mojich spomienkach na otca a o tom čo ma naučil. Napriek tomu, že otec zomrel v roku 1993, tak neprešiel ani jeden deň v mojom živote, v ktorom by som si na svojho otca nespomenul. Ale poďme pekne poporiadku.

Keď som sa narodil tak môj ocko pracoval v nemocnici. Bol na pozícii zástupcu vedúceho technického úseku. Zodpovedal za elektriku, plyn, kúrenie, výrobu pary. Jednoducho povedané za všetky média ktoré nemocnica potrebovala. Vedúci nebol, nakoľko nechcel byť členom žiadnej organizácie. Skutočne žiadnej, ani odborov. Jeho šéf bol člen strany, ale to bola častokrát jeho jediná kvalifikácia. Otec sa ale nesťažoval. Stále hovoril, že jeho vedúci je dobrý človek a svoju funkciu si zastane. Vedúci chodil po všetkých schôdzach, marxistických školeniach. Chodil na pravidelné porady ku generálnemu riaditeľovi nemocnice, navštevoval ministerstvá, zháňal kontakty na dodávateľov. Otec s ním vychádzal veľmi dobre. Jediné čo ho hnevalo bolo, že napriek tomu, že nikdy nič nepodpísal, bol členom odborov a každý mesiac mu strhli z platu peniaze na odborovú známku. Tú mu priniesol ich odborársky predák a otec ju naslinil a prilepil zospodu na dosku svojho stola. Takto to fungovalo roky.

Keď som bol malý tak si pamätám, že otec víkendy trávil na letisku v Prešove alebo v Ražňanoch. Niečo tam montovali a niekedy si aj zalietal. Naozaj neviem či oficiálne, alebo len načierno. Keď som mal okolo 10 rokov, tak sme na letisko chodili už len na letecký deň. Otec všetkých poznal, ale nelietal. Videl som na ňom, že ho to hnevá, ale nevedel to zmeniť. Otcove nelietanie bola moja prvá životná lekcia. Nikdy som totiž tatka nepočul nadávať na osud, na ľudí ktorí ho udávali a ohovárali (a poznal ich presne a po mene) ale stále som videl, že sa rád pristaví pri pilotoch/mechanikoch ktorí ho mali radi. Ak o niečom s nimi tatko okolo lietania diskutoval, tak to boli ich plány do budúcnosti, aj keď mu bolo jasné, že budúcnosť lietania bude už bez jeho osoby. Tešil sa z každého úspechu svojich bývalých kolegov a letisko stále volal naše letisko.

Ako desať ročný chlapec som mal celkom dobrú kondíciu a tatko ma začal brávať na vážne turistické akcie. V zime to bola hlavne chata na Čergove, kde som sa učil lyžovať na somárskej lúčke pred chatou. V lete to boli turistické akcie po celej ČSSR. S otcom som videl prvý krát Prahu, Mariánke lázně, Fratiškovi lázně, Karlovy vary ale aj Cheb, Plzeň… a mnoho mnoho iného. Tatko to tam miloval. Podobne miloval prírodu okolo Ukrajinských hraníc. Po vzore rýchlych šípov sme chodili stanovať. Keď sa ma niekto pýtal či viem kde je dedinka Husák, Ubľa, Ulič alebo Nová Sedlica, tak som to vedel, hlavne zo „stanovačiek“ turistického oddielu Lokomotíva Prešov. Tam som sa naučil založiť oheň aj keď v lese tri dni pršalo. Tam som si postavil svoj prvý bivak. Tam som si na ohníku opiekol svoju prvú rybu, ktorú som svojimi rukami vytiahol z potoka. Tatko presne vedel čo môže baviť chlapca od 10 do 15 rokov a to mi ponúkol. Aj keď tieto výlety trvali vždy len jeden víkend boli nezabudnuteľné. Noc pod hviezdami pri potôčiku na lúčke niekde pri Ubli, čo môže byť krajšie pre romantického mládenca. Potom si moja sestra Eva spolu so svojím manželom Imrichom založili turistický oddiel, tak som sa stal členom oddielu vĺčatá. Boli to krásne časy.

Tatko veľmi rád navštevoval aj Vysoké Tatry. Nikdy na skaly neliezol a jeho cesty boli tak do obtiažnosti 2+, ale naučil nás milovať vysokohorskú turistiku. Na Kriváni som bol už ako cca 8 ročný. Štrbské pleso, Popradské pleso, Hrebienok, Zamkovského chata, Teryho chata. To všetko som dôverne poznal z našich výletov „dľa plánu“ turistického oddielu Lokomotíva Prešov.

Môj tatko ale aj rád oddychoval. Hlavne v teplej vode. Boli to termálne kúpele v Maďarsku. Tam si zasadol do teplej vody a vedel v nej preleňošiť aj celý deň. Aj to ma naučil. Len tak si ľahnúť do teplej vodičky a celkom vypnúť mozok a vydržať tak bez pohnutia a bez rečnenia aj 3-4 hodiny. Nezabudnuteľná bola naša dovolenka v Sklených Tepliciach. Bol som tam len ja mama a tatko. Stan sme mali postavený pri zurčiacom potôčiku na lúčke pri lese. Chodili sme sa močiť do „bandžúrku“ a skutočne sme nič, úplne nič neriešili. Pre mňa to bola tá najkrajšia dovolenka, ktorú som s tatkom na Slovensku strávil. Samozrejme veľmi krásne chvíľky s tatkom som trávil aj v Bulharsku v „jeho“ stredisku a to hlavne keď už sme chodili na pánske jazdy. Boli to 14 dňové dovolenky plné dobrých rýb, presmažených hranoliek, bulharského koňaku a lacného vína.

Môj ocko ako letec a vojak špeciálneho určenia vedel aj veľmi dobre fotografovať. Doma sme mali celé vybavenie na výrobu fotografií. Prístroj na presvietenie negatívu na foto papier, misky na vývojku, ustaľovač, leštičky fotografií, rôzne klieštiky, spinky… proste mnoho fotografických blbostí. Tatko ma to všetko naučil používať a naučil ma aj fotiť a vyvolávať svoje fotky. Mal so mnou trpezlivosť aj keď sa mi z 36 obrázkového kino filmu podarili len 4 obrázky. Dal mi ďalšie peniaze na nový film a vývojku a ustaľovač a tešil sa aj z tých štyroch podarených fotiek. Keď ma naučil fotografovať, tak sme kúpili 8mm kameru. Staré filmy z Bulharska som si nechal digitalizovať a sú pre mňa nezabudnuteľnou spomienkou. (link TU!) Aj tam tatko zaplatil mnoho peňazí, kým som nakrútil prvý použiteľný kúsok, ale nakoniec som sa to naučil. Nikdy som nemal tatkovu trpezlivosť, to som sa nenaučil (asi Gazdíkovská genetika), ale stále keď chcem vybuchnúť tak si poviem, vybuchol by v tejto situácií otec? A niekedy sa to podarí a udržím pokoj. Príklad otca mi takto pomáha aj mnoho rokov po jeho smrti. (To samozrejme neznamená, že otec sa nevedel nahnevať. Vedel a riadne! Hlavne ak niekto svojou nezodpovednosťou ohrozil životy druhých alebo aj ten svoj. To kričal a nebola to sranda.)

Otec ma učil veľa praktických zručností. Už v 10-tich rokoch som šoféroval naše auto na poľnej ceste pri chate. Potom to už bola tradícia, že ja som šoféroval stále po poľnej a tatko sadal za volant až na tej asfaltovej. (link TU!) Rovnako ma naučil auto udržiavať a opravovať. Keď som dostal vodičský preukaz, tak som samozrejme chcel jazdiť rýchlo. Pamätám si ako ma raz v sobotu ráno tatko zobudil a povedal mi, že sa musíme rýchlo dostať na chatu. V rukách mal ruské stopky. Sadol som za volant a dostal som príkaz. Rýchlo na chatu najrýchlejšie ako vieš. Ale dodržuj základné predpisy, nakoľko pokuty platíš ty. Išiel som ako blázon. Otec bol ticho, len meral čas. Keď sme dorazili na chatu, čas stopol a zapísal. Poobede, keď sme išli domov, som dostal iný príkaz. No a teraz ideš bezpečne, tak aby sme sa v aute cítili spokojne. Znova meral čas. Rozdiel bol ani nie 5 minút. Tatko mi pod naším blokom povedal. Rýchlou jazdou si riskoval život, haváriu, pokuty, ničil spojku auta, zaťažoval brzdy a ničil gumy. Stálo ti tých 5 minút za to? Pochopil som. Odvtedy nikdy rýchlo nejazdím. Tatko takto nepriamo zachránil aj život človeka. V Prievidzi som šoféroval skutočne pomaličky po meste a pod auto mi skočil namol opitý človek. Nestačil som dobrzdiť ale nabúral som ho rýchlosťou len cca 3-4 km/hod. Lekár skonštatoval, že sa mu nič nestalo, opilec má vraj vždy šťastie. Potom mi ale policajt povedal, že ak by som išiel rýchlejšie len o 10 km/hod. tak ho určite zabijem. Mal už veľa takýchto prípadov a vždy to končilo pre chodca tragicky. Som rád, že ma môj tatko naučil, že 5 minút života nestojí za to riziko. Je lepšie žiť bez výčitiek svedomia ako s pocitom, že si zabil človeka (aj keď len nešťastnou náhodou).

Tatko ma naučil aj ako sa správať k ženám. Ženy boli pre môjho otca múzy a nikdy, naozaj nikdy som otca nevidel na ženu nervózne a veľmi nahlas kričať. Mama niekedy vyvádzala ozaj ťažké kúsky, ale on nekričal. Keď sa dalo tak sa usmial, ale veľa krát som ho videl aj odísť a potom mimo pohľadov aj plakať. Stále mi hovoril, že chlap by sa nemal hanbiť plakať. Hanbiť by sa mal ten kto kradne, klame, podvádza a využíva slabších či už slabších telesne alebo slabších duchom. Čo sa týka opačného pohlavia vždy mi hovoril, že mám všetko robiť tak, aby bola moja partnerka spokojná. Ak to tak robíš a ona spokojná je, tak si ju nechaj. Ak nie je, tak to nechaj tak a nestretaj sa s ňou. Neplánuj si s nespokojnou svoju budúcnosť, ale nikdy na ňu nenadávaj. Láska je slepá, ale nie je sprostá. Správaj sa múdro a určite aj ty budeš veľmi spokojný. Túto múdrosť môžem len potvrdiť. Aj pre mňa sú ženy múzy a celý život som dodržiaval jeho rady a bol som a stále som naozaj veľmi spokojný.

Tatko ma tiež naučil finančnej gramotnosti. Naučil ma, že život nie je len o obmedzovaní sa. Mama vždy, keď sme sa dostali do finančnej núdze, chcela všetko škrtať. Nikomu nič nedám, ušetríme a dostaneme sa z toho. Môj otec bol iný. Stále hovoril, obmedzovanie nie je život, obmedzovanie sú galeje. Ak ocko nemal peniaze, tak to riešil. Prihlásil sa na školu ktorú dokončil a zohnal si lepšie platenú prácu. Urobil skúšky revízneho technika a potom si našiel popri svojej hlavnej práci aj druhú prácu. Pracoval pre VSE a behali sme po kravínoch, prasačincoch a budovách JRD (to nechcel nik robiť) opravovali a revidovali sme elektrické rozvody, aby ich VSE neodpojili. Alebo zohnal jednoduchú fušku a niekomu sme pomohli a on nám za to dal nejaké peniaze alebo potraviny. Tatko ma naučil, že financie nie sú len ušetrené peniaze, ale aj zarobené peniaze. Tiež mi vysvetlil, že tie zarobené sú lepšie, nakoľko každá práca ti prinesie ďalšie kontakty a kontakty ti prinesú ďalšiu prácu. To by sa len reštrikciou a sedením doma nedalo dosiahnuť. Kombináciou oboch týchto metód sa vieme dostať z dlhov aj bez straty radosti zo života. Táto praktická skúsenosť mi v podnikaní veľmi pomohla.

Môj tatko bol ale aj srandista. Pamätám si ako som po škole mal ísť za ním do práce. Kráčam nemocničným areálom a zrazu vidím tatka a dvoch jeho robotníkov ako nesú jeho pracovný stôl. Kde idete? Len tu na riaditeľstvo nemocnice. A načo tam potrebujú tvoj starý pracovný stôl? No menili sme odborového predáka a ten nový chcel vidieť môj odborový preukaz. Tak mu ho nesiem ukázať. 🙂 Otec poznal stovky vtipov a vedel ich aj veľmi dobre rozprávať. Hrával na mandolíne v hudobnom združení Tatrín Prešov. Nemal hudobné vzdelanie a hrával podľa sluchu, ale v Tatríne sa stretla partia starých Prešovčanov a preto tam ani tatko nesmel chýbať. Ak sme niekde cestovali a tatko si zobral svoj notes s pesničkami a mandolínu, tak sme mali určite o dobrú zábavu vo vlaku postarané. Rád si spomínam na „rôzne srandy“ ktoré som so svojím tatkom zažil.

Môj ocko nikdy nechcel žiadny majetok. Mal jedinú vec na ktorú bol hrdý a o ktorú sa príkladne staral. Bolo to jeho auto. Škoda Octávia combi červenej farby s bielymi koženými sedačkami, chrómovanými blatníkmi a nádhernými krídelkami s okrasnými lištami. Auto a ocko boli nerozlučná dvojka. Keď som začal podnikať (jeseň 1992) tak mi auto priviezol a dal mi ho. Jeho vetu: „Ty ho teraz potrebuješ viac ako ja.“ si budem pamätať do svojej smrti. Bolo to staré autíčko, ale na začiatku podnikania mi naozaj veľmi pomohlo. Ak by som ho nemal, nemohol by som začať pracovať pre sklady v Humennom a Michalovciach a môj podnikateľský život by sa vyvíjal určite úplne inak a menej úspešne. Keď sa po tatovej smrti autíčko úplne rozpadlo, tak som motor ešte predal kolegovi, aby z neho urobil malotraktor. Pokiaľ viem motor z ockovho auta žije a pracuje dodnes. Tatka by to veľmi tešilo. (Ako pracuje motor Oktávie TU!)

Keď v zime 1992 tatko vážne ochorel, tak s tým nikoho neobťažoval. Ani vtedy to však nevzdal a bojoval za svoj dôstojný odchod. Veľmi dobre vedel čo mu je, ale o rakovine nesmel nik povedať ani jedno slovo. Otec prestal jesť a začal hladovať. Pil dostatok čistej vody, ležal v „dievčenskej izbe“ a spal. Niekedy aj celý deň a noc. Vedel, že jeho organizmus sa takto buď vylieči a potom pocíti hlad alebo oslabne a takto odíjde z tohto sveta (ktorý tak miloval) ľahšie a bez bolesti. Otec ale hlad necítil. Slabol. Keď už nemohol protestovať tak mama zavolala lekárov. Otca previezli do nemocnice napichali do jeho tela infúzie a takto na infúziách ho udržiavali pri živote. Či už ležal v monobloku alebo na geriatrickom oddelení nesťažoval si. Skôr sa sťažovali sestričky. Hovorili mi, že tatko keď mu idú pichať injekciu alebo vymeniť infúziu, tak ich chytá a štípe za zadok. Samozrejme ho skričia, ale on sa len usmeje. Vraj urobili trošku radosti starému a chorému chlapovi. Stálo ma to veľa kávy a mnoho čokoládových cukríkov, aby k nemu chodili sestričky dve a jedna mu držala ruky a druhá pichla injekciu. Tatko to jednoducho ani v tej nemocnici nevzdával. Ocko mal rád život do poslednej jeho minúty, o tom nikdy nikto nezapochyboval.

Tatka som navštevoval v nemocnici denne. Stále sa so mnou dlho rozprával. O mojom podnikaní a mojich plánoch v živote o mojej rodine (10/1992 sa nám narodila dcéra Janka). Nikdy nie o svojej chorobe. V januári ma požiadal, aby som mu kúpil pracovný kalendár, aby si mal kde zapisovať svoje úlohy na rok 1993. Rád som mu ho kúpil a doniesol do nemocnice. Keď sa ockovi stav zhoršil, previezli ho znovu z geriatrie do monobloku. 1.2.1993 mu praskli jeho veľmi poškodené cievy v pľúcach a krv mu pľúca zaliala. Ocko umiera na prepravnej posteli v pravom výťahu monobloku. Personál sa ho pokúšal ešte previesť na operačku. Do posledného dňa fajčil (fajčil na streche monobloku od ktorej mu doniesli kľúče jeho kolegovia a oni mu aj nechávali na streche jeho obľúbené cigarety a niekedy aj decko domácej slivovice). Tatka pochoval jeho osobný priateľ a primátor mesta Prešov. Pri ockovej rakve nám zahral Tatrín jeho obľúbenú pesničku (link TU!). S mojím tatkom sa prišiel rozlúčiť celý starý Prešov. Skoro sme sa nezmestili na cintorín. Ja osobne som pohreb prežíval veľmi ťažko, nakoľko mi okrem otca odišiel aj môj najlepší kamarát, učiteľ a dobrý parťák na rôzne somariny ktoré sme spolu ako „dospeláci stvárali“. Našťastie tam bola Lydka a tá mi potom o tom ako to všetko prebiehalo v práci porozprávala. Ja som nebol schopný vnímať nič. Celý deň pohrebu som plakal.

Ak by som mal napísať čo všetko ma tatko naučil, tak by bol blog len o jeho radách. Ale to by Vás asi nebavilo. V každom prípade môj otec ma naučil základnú životnú poučku. Nikdy to nevzdávaj! Túto múdrosť potom svojím prístupom k životu len a len podporil môj tréner džuda a stále som bol a stále som rozhodnutý nikdy nič nevzdať. Nedám nikomu svoju kožu lacno. Ak aj prehrám, tak sa poučím a ďalšia hra bude už moja. Odkaz môjho tatka ktorý si stále pamätám: „Maj rád ľudí (s láskou za žije lepšie ako s nenávisťou) a nikdy nič nevzdávaj“. Nezažil som v živote toľko podrazov a sklamaní ako môj otec. Preto som to mal oveľa ľahšie. Otec to nevzdal. Stále pozeral dopredu. Dopredu sa dívam aj ja dnes, keď sa svet okolo nás zbláznil. Covid-19 môj otec nezažil, to bude moja skúška. Ale mnohé veľké skúšky som už vyhral a viem že spolu vyhráme aj túto. Viem, že život je len pred nami a tam niekde vpredu aj na mňa osobne čaká ešte mnoho nového a spokojného. Tak, ako už mnohokrát v mojom živote. Všetko to krásne je pred nami.

Neprešlo jazykovou úpravou!