Prečo som podal prihlášku na VŠDS v Žiline.

Ako som už uviedol v svojom blogu: „Ako som sa stal Košičanom„, v poslednom ročníku strednej školy sme pracovali na svojom pracovisku. U mňa to bolo Rušňové DEPO Prešov. Na konci školského roka sa v našej triede riešili prihlášky na vysoké školy. Ja som o vysokej škole neuvažoval. Bol som štvrtým rokom riadny zamestnanec DEPA a veril som, že po odslúžení povinnej dvojročnej vojny nastúpim na úsek porúch a stredných opráv a budem robiť to, čo ma bavilo od mladosti. Budem opravovať mašinky a možno budem aj rušňovodičom. Všetko zmenilo jedno ráno. Na vrátnici som si pichol svoju pichačku, ale pri pichačke som mal odkazový lístok, že sa ani nemám prezliekať a ísť rovno na pracovisko kádrovo-personálneho námestníka DEPA. Považoval som to za srandu od partie, preto som sa pre istotu spýtal vrátnika, kto tam ten lístok dal. Po jeho odpovedi „kádrovák“, som si začal premietať v hlave, komu som za poslednú dobu vynadal, koho kde poslal, a teda aký priestupok so mnou bude riešiť. S malým srdiečkom som zamieril do administratívnej budovy DEPA.

Jediné, čo mi napadlo bolo, že som nedávno poslal do teplých krajín prevádzkového inžiniera (myslím, že sa volal Karas), keď chcel pri jednej prehliadke lokomotívy doliať do štartovacích bateriek kyselinu sírovú napriek tomu, že podľa konštrukcie bateriek bolo jasné, že sú to batérie na lúh draselný. Spomenul som si, že skutočne som ho poslal od mašinky preč slovníkom maďarského csikósa. Veľmi  sa mi nechcelo vyberať baterky z mašinky a nechať ich v našej baterkárni vyliať, premyť a doplniť tú správnu tekutinu, len preto, že je niekto „debil“, aj keď má titul ing. Naviac na revízii bolo napísané moje meno ako meno zodpovedného pracovníka a nie jeho, tak čo sa stará do mojej roboty. Teda s malým srdiečkom som zaklopal na dvere, ktoré niesli nápis kádrové a personálne oddelenie.

Námestník ma už čakal. Pozdravil som predpisovo „česť práci“ a čakal som, čo bude. Námestníka som poznal len z „komunistickej férovky“ a bol mi predstavený ako predseda základnej organizácii KSS v DEPE Prešov. Vedel som teda, že tu sa musím správať maximálne slušne. Debatu začal on a skutočne začal rozoberať môj incident s inžinierom. Na moje veľké prekvapenie vedel aj o ďalších mojich prehreškoch voči osobe nášho inžiniera. Pri vysvetľovaní situácie mi tykal. Spomenul som si na súd s Clevingerom z knihy Hlava XXII a povedal som si v duchu, „tak to si v riti Halaga“. A situácia sa začala vyostrovať. Do kancelárie prišiel náčelník DEPA. Jeho veta, „tak si prišiel Andrej, to je dobre“, ma prekvapila. Náčelník ma nikdy nevolal menom a dodnes mi určite nikdy netykal. V mysli mi prebehlo pokračovanie súdu z Hlavy XXII, „ták a teraz si úplne v riti Halaga“.

Na moje veľké prekvapenie sa ale debata zvrtla inam. Náčelník mi začal rozprávať niečo o poslednej hale v depe. Táto hala bola plánovaná na generálne opravy, ktoré však DEPO nemalo technicky zvládnuté a nemalo ani robotníkov a ani inžinierov, aby to spustili. Hovorím si, dobrá informácia, ale prečo to hovoríš mne? Všetko samozrejme v duchu. Zatiaľ som ja neprehovoril ani slovo. Svoje vysvetlenie problémov okolo generálnych opráv náčelník ukončil, či si ja učeň viem predstaviť, že generálky bude robiť niekto z nášho DEPA. Odpovedal som, že viem a povedal som niekoľko tipov na robotníkov, ktorí pracovali na stredných opravách. Zasmiali sa. To určite, ale podľa personálnych tabuliek musí generálne opravy viesť inžinier, absolvent VŠDS v Žiline z odboru pohyblivej elektrickej trakcie. Ani som nevedel, o čom hovoria. Popravde som odpovedal, že inžiniera v depe poznám len jedného a nedal by som mu na generálku ani mopeda, nieto ešte lokomotívu. To sa už začali nahlas rehotať a skonštatovali sami pre seba, že moja povesť neklamala. Som otvorený, smelý a hovorím to, čo si myslím. Súhlasili so mnou a odpovedali mi, že ani im by to nenapadlo. Potom začali hovoriť o mojich úspechoch v súťažiach, o mojej dobrej práci na praxi u nich v depe… Naozaj som stále netušil, o čo im ide.

Slova sa chytil kadrovák a vysvetlil mi, že ak sa ja prihlásim na VŠDS v Žiline na konštruktéra mašiniek, tak na mňa čaká hala a dobrá práca. Vypočul som si aj preslov o tom, že komunisti v depe mi dôverujú a mám si vypísať dve prihlášky, jednu do školy a druhú za kandidáta strany. Nakoniec s úsmevom dodal, že nemám mať obavu, že moju prihlášku do strany budú prejednávať až potom, keď bude jasné, či som prijatý na vysokú školu. Ak nie, tak môžem prihlášku do strany kľudne stiahnuť. Koniec stretnutia bol fantastický. Kádrovák zobral kľúče od haly na generálne opravy a bol mi ukázať moje budúce kráľovstvo. Nebudem klamať, vyzeralo to lepšie, ako „dielňa“ u nás v pivnici na Sídlisku II. Na konci, pri podaní ruky, mi zaprial, aby som sa zameral na učenie, maturitu a skúšky na VŠDS. Prihlášku na školu mám odovzdať v škole v Košiciach, tam mi povedia čo s ňou a ako ďalej (napísal na ňu číslo oboru, ktorý mám študovať). Prihlášku do strany mám odovzdať jemu, ale až keď zoženiem dvoch ručiteľov. Vtedy som ani nevedel o čom hovorí…. Keď som sa prezliekal do pracovného netušil som, či to dopadlo lepšie ako súd s Clevingerom, alebo horšie. Musel som si to ujasniť. Šok to pre mňa bol ale poriadny. Komunisti aj v roku 1983 vedeli šokovať.