Zábava mladých železničiarov v Košiciach.

Všetkým, ktorí čítajú môj blog, ďakujem za spätnú väzbu. Na Vaše želanie sa vrátim v svojich spomienkach do socialistických Košíc (1981-1983). Ako sa zabávala robotnícka trieda v druhom meste Slovenska? O niečom som už písal. Sadli sme si do vlaku a išli sme na pivo do Prahy. To sme robili skutočne pravidelne, hlavne v treťom ročníku. Ale aj Košice mali svoje čaro.

Pre nás mladých železničiarov najzábavnejšou hrou bola BOMBA.

V čom hra spočívala? Bombu sme začali, len ak nás bolo aspoň cca 15 falatov. Keď nás bolo menej, tak sa nikdy ten efekt nevydaril. Zábava spočívala v tom, že sme sa postupne všetci zamotali do davu ľudí, ktorí na niečo čakali. Pamätám si, že sa nám to raz ráno veľmi dobre podarilo na Námestí maratónu mieru. Na električku čakalo cca 30 ľudí. Vnorili sme sa medzi čakajúcich a jeden z nás zakričal: „Bomba!“. Na tento pokyn sme všetci ako jeden muž zaľahli na zem. Neverili by ste, ale všetci ostatní (vyškolení denným drilom pracovníkov civilnej obrany) s nami zaľahli tiež. Keď sme ležali naozaj už všetci prítomní, aj dedkovia, ktorí boli o barliach a evidentne na ceste k lekárovi, tak sme vstali a akoby sa nič nestalo pomaly sme začali odchádzať z miesta bombového útoku. Najhumornejšie boli tie nadávky, ktoré za nami zhromaždení ležiaci vykrikovali. Nadávky sa niesli v priestore postupne, tak ako sa jednotlivcom pomaly zobúdzal rozum a ich chápanie o čo tu ide. Bomba sa nám podarila aj na železničnej, potom aj na autobusovej stanici. Nakoniec, keď už o nás javili veľký záujem chlapci z VB, sme sa radšej stiahli a zabávali sa menej masovo. Na BOMBU ale spomínam rád, a neviem o nikom, kto by po nás nabral v Košiciach ešte tú odvahu a skúsil na vlakovej stanici bombu. Dnes by to už určite nevyšlo. Školenia civilnej obrany už nikto neabsolvuje a ľudia ani nevedia, čo majú robiť, keď niekto z davu zakričí bomba. Ale určite nám ani dnes nebude za bombou smutno. V západnej civilizácii sa k našim socialistickým hrám vracajú a vystačí si aj jeden provokatér, ak je vhodne oblečený. Video tu!

Ďalšou nami veľmi obľúbenou hrou bolo ukončenie radu ľudí (tzv. fronty) maketou automatickej zbrane kalašnikov.

Za socializmu sme sa všetci odmalička pripravovali na boj s potencionálnym nepriateľom. Preto bolo vcelku jednoduché kúpiť si plastové makety zbraní. Tieto hračky boli vyrobené z červeného alebo iného nápadného farebného plastu, aby bolo na prvý pohľad vidieť, že sa jedná o hračku. Na Západe ale nemali rovnaký rozum. Zdenko, náš spolužiak, mal svojho otca emigrovaného v západnom Nemecku už dlho. Tento ocko, keď videl s čím sa tu musí jeho syn hrať, tak mu nenapadlo nič lepšie, len doniesť pár automatov kalašnikov ako aj makiet revolvera 357 Magnum. Boli z čierneho plastu a vyzerali dobre. Na diaľku na nerozoznanie od skutočných zbraní. Ak ste do týchto „hračiek“ dali baterky, tak aj vydávali zvuky streľby. Boli na tú dobu naozaj dokonalé. Jednoducho robili všetko to, čo naše hračky nevedeli. Ľudia na to neboli zvyknutí a naozaj sa aspoň na začiatku „streľby“ báli. Bola to teda „riadna sranda“. Ako sa uvedená hra „ukončenia fronty“ hrala?

Vyčkali sme si na fámu, že do niektorého obchodu má prísť nedostatkový tovar. Nedostatkovým bolo skoro všetko, od bicyklov Favorit až po luxusnejšie menštruačné vložky. Pred otvorením,ale niekedy už skoro ráno, sa začala pred vchodom predajne vytvárať fronta. Naša chvíľka nastala cca 5-10 minút pred pracovnou dobou obchodu. Prichádzali sme ulicou najmenej dvaja, pomaly v dlhých tmavých kabátoch. Pod kabátom sme schovávali maketu kalašnikova. Čím pomalšie sme prichádzali k fronte, tým viac ľudí z fronty si nás všimlo. To bol cieľ! Keď sme prišli na cca 8 metrov, vytiahli sme makety automatov spod našich kabátov ako počas prohibície v USA a zlikvidovali sme priamou paľbou frontu. Doslova. Ľudia sa veľmi rýchlo rozpŕchli. My sme rovnako rýchlo behom zdrhli z miesta činu. Zmeniť odev, skryť samopaly a kabáty do kufra auta a potom šup ho do školy. Samozrejme na mieste činu sme mali ešte pomocníka, ktorý tam zostal. Potom nám rozprával čo všetko sa dialo, keď sa narýchlo chcela fronta do znovuotvorenia predajne postaviť. Práve znovupostavenie fronty bolo to najvtipnejšie na celej akcii. Ľudia sa hádali o miesto, sprosto a vulgárne si nadávali, každý si zrazu presne pamätal, že on tam bol prvý, a tak a podobne. Na blbcov s maketami zabudli a pekne sa pohádali medzi sebou. Aj taký bol socializmus.

Dnes je podobná „sranda“ už na hrane zákona a možného zastrelenia privolanou hliadkou polície. Doba sa zmenila! Za socializmu sme v somarinách mali určite maximálnu voľnosť. Ak by nás VB aj chytila, tak by nás len zmlátila „bendrekom“, že by sme si týždeň nesadli. Tým by to ale celé skončilo. Dnes by podobná akcia bola podľa politikov trestný čin terorizmu, a to asi najmenej. Každá doba má svoje kultúrne špecifiká. 🙂 Keď sa môj otec dozvedel, čo v Košiciach prevádzkujeme ako srandu, tak nás upozornil, že od dobroty aj kone dochnú. Mal pravdu, prestali sme s tým. Ale nie tak celkom. Na „ukončenie fronty“ som ešte v prvom ročníku vysokej školy nahovoril Petra. Na akciu sme ale radšej použili naše hračkové automaty pomarančovej farby. Žilina nereagovala útekom, len ťukaním si na čelo. Ľudia dospeli. Viac sme uvedenú akciu neskúšali, ale sranda to bola aj v Žiline poriadna.

Čo už, zomrel Brežnev a ľudia sa začali menej báť. Tak sme si našli inú zábavu… ale o tom možno nabudúce.

Niekedy počúvam od 20-ročných detí ako ich v škole učia, že za socializmu sme nemali žiadnu slobodnú zábavu. Nesúhlasím s touto myšlienkou. Ja osobne aj so „svojou“ partiou sme sa slobodne nazabávali dosť, až nás niekedy rodičia museli „hamovať“. Keď som sedel so svojím kamarátom Ivom, s ktorým som vyrastal na jednom dvore, tak sme skonštatovali, že ak by naše deti vyvádzali to, čo sme cez detstvo a pubertu vyvádzali my, tak by ich zavreli, ale nielen naše deti, ale určite aj nás ako rodičov. Dnes môžeme cestovať po celom svete, to áno, ale sloboda má aj iné aspekty. Mne tá sloboda po škole, keď som hodil tašku do „lady“ a spolu s chlapcami zo sídliska som vyvádzal somariny na Hure, chýba. Robili sme blbosti, ale bez strachu, že nás za každú kravinu bude riešiť policajná patrola. Žiadne kamery, žiadne udania od dôchodcov, žiadne „Biele Vrany“ sa u nás na sídlisku neudeľovali. Dnes pre mnohých mladých nemysliteľné. Ako som napísal, každá doba má svoje špecifiká.