Slúžim socialistickej vlasti, alias socializmus ubránime!

Heslo uvedené v nadpise bolo až do roku 1989 nad vstupnou bránou do ľubovoľných kasárni armády ČSSR. Po roku 1989 heslo znelo: Demokraciu ubránime! Dnes máme zrušenú armádu a zákon pozná len ozbrojené sily Slovenskej republiky. Armádu sme neubránili! V ďalších príbehoch napíšem svoj názor na otázku: Prečo to tak dopadlo?

Ja som nastupoval na základnú vojenskú službu do Nitry a bránili sme socializmus. Počas základného výcviku som mal okolo seba samých učiteľov, nakoľko naša jednotka bola zložená len z absolventov vysokých škôl a všetci sme po prísahe mali byť odvelení na rôzne stredné vojenské školy v celej ČSSR. Základný výcvik nebol ničím zaujímavý. Snáď len tým, že sme ešte pred prísahou mali zabezpečovať akciu výstupu katolíckych veriacich na kalváriu v Nitre, čo bola akcia katolíckej cirkvi po cca 40 rokoch zákazu verejných cirkevných akcií. Podľa základných poriadkov branec ktorý ešte neprisahal nie je vojakom a nesmie opustiť kasáreň okrem presunu do iného vojenského priestoru za účelom základného výcviku. To bol problém. My sme mali nafasovať samopal vzor 58 a 30 ks ostrých a ísť zabezpečovať akciu krížovej cesty. To nebol vojenský priestor ani strážené miesto. Zabezpečenie spočívalo v tom, že sme sa dvaja postavili ku každej kaplnke krížovej cesty a strážili ju. Boli sme tam na odstrašenie. Ľudia vedeli, že sme tam, nemohli nás nevidieť ako aj, že máme ostré v zásobníkoch. Ale môžu nafasovať ostré náboje branci pred prísahou? Bola perestrojka a glastnosť, teda sme ostré nafasovali a strážili sme kaplnky a kostol krížovej cesty podľa rovnakého predpisu ako by sme strážili muničný sklad. Perestrojka začala brať aj vojenské zákony riadne s nadhľadom. Bolo to celé divné. Ale čo už…

Pamätám si, ako sa ku mne prihovorila jedna babička a ďakovala mi, že tam tak pekne patrolujem a strážim veriacich na ich krížovej ceste. Spýtala sa ma akého som náboženstva. Popravde som jej povedal, že som komunista a som tam nato, aby oni katolíci niečo počas tejto masovej akcie neukradli, nakoľko kalvária v Nitre je národná kultúrna pamiatka. Asi sa moja odpoveď rozniesla. Viac so mnou už nik nechcel hovoriť. Vtedy som ale počul najviac katolíckych modlitieb v mojom živote. Skoro každý veriaci sa postavil pred kaplnku a nahlas sa niečo pomodlil. To bola moja prvá vojenská akcia ktorou som chránil a budoval svoju socialistickú vlasť. 🙂

Po prísahe som bol preverený ako čatár absolvent do objektu strednej vojenskej školy v Novom Meste nad Váhom. Ako komunista som bol od prvého dňa člen štábu práporu, konkrétne som bol politický pracovník zodpovedný za SZM v našom prápore. Funkčne podriadený politickému pracovníkovi, ktorý mal na starosti vojakov z povolania. Ja som logicky zodpovedal za žiakov. Tento major ktorého meno si ani nepamätám na mňa od prvého dňa hodil salám. Viac som spolupracoval s našim náčelníkom štábu práporu majorom Šímom. Veliteľa práporu som za rok videl raz. Pochodoval parádny pochod. Jeho meno si tiež nepamätám. Na stravu a ubytovanie ma pridelili do roty vojakov z povolania, práporčíkov ktorí si u nás na škole robili dvojročnú dôstojnícku školu. Veliteľom tejto roty bol kapitán. Rota mala dve čaty a teda aj dvoch ďalších absolventov, ktorí boli zástupcovia veliteľa čaty, veliteľ čaty bol vojak z povolania ktorý tiež práve skončil vysokú školu ale vojenskú. Práporčíci našej doškoľovacej roty boli väčšinou chudáci ktorých ich velitelia presvedčili počas ich základnej služby aby podpísali vojnu. Mali teda záväzok na cca 10 rokov a chceli sa doškoliť, aby pri svojom útvare boli aspoň veliaci dôstojníci. Mnohí z nich svoje rozhodnutie byť vojakom aj horko oľutovali a mnoho sa u nás aj plakalo a pilo, to tak nejak patrilo spolu. Ale nedalo sa inak. Podpísali, museli 10 rokov slúžiť. Na rote sme mali my absolventi vlastnú izbu a okrem nás troch s nami na izbe býval aj učiteľ fyziky ktorý bol tiež špagát (čatár absolvent). On nikomu nevelil a ani nebol veliteľský typ. Bol učiteľ a to mu celkom stačilo.

Vedel som, že keď budem v tomto negativizme dlho, tak „zadepkujem“ preto som si začal hľadať prácu ktorá by ma aspoň trošku tešila. Škola mala učebňu plnú počítačov PMD. Tým som rozumel. Preto som sa dobrovoľne prihlásil, že budem vyučovať výpočtovú techniku v tejto učebni. To bol môj najlepší ťah. V učebni som spoznal perfektného absolventa elektrofakulty ČVUT rodom z Prešova Ing. Janka Vargovčíka, ktorého sme volali Pražák. Janko vynikal v programovaní počítačov s procesorom Z80A v strojovom kóde a jeho znalosť hardware bola famózna. Nakoľko sme spolu komunikovali len v binárnom kóde, rýchlo sme si porozumeli. Ak by som sa nebol prihlásil na vyučovanie v tejto počítačovej učebni, tak som nemal ako Janka spoznať. Janko bol pridelený do zabezpečovacej roty, ale nikdy som ho medzi vojakmi zabezpečovacej roty nevidel. Janko ako správca počítačov mal svoju izbu a svoju posteľ v budove kde bola učebňa a tam sa zdržiaval. Jesť chodieval s nami do dôstojníckej jedálne. Na cvičenia viac nechodil ako chodil a svoj čas plne venoval počítačom a tomu aby učebňu udržal v prevádzky schopnom stave. To pri počítačoch PMD bola fuška na 24 hodín 7 dní v týždni. Viac o počítačoch PMD TU! Ja som presvedčený, že Graham Linehan musel Janka Vargovčíka poznať a na základe tejto skutočnosti napísal The IT Crowd. Postavu nášho Janka samozrejme hral anglický herec Matthew Charles Berry. 🙂

Druhý nápad ktorý som realizoval bolo to, že som oficiálne požiadal armádu o experiment. Spočíval v tom, aby sme našich prvákov učili morseovku podľa môjho programu, ktorý mi bežal na mojom ZX Spectrum. Zaujímalo ma, ako rýchlo sa žiaci s IQ pod 100 (čo boli skoro všetci naši žiaci strednej školy) naučia „chytať“ morseovku rýchlosťou 120 znakov/minútu. Na moje veľké prekvapenie mi uvedený experiment minister obrany dovolil. Žiakov sme najprv vyučovali z môjho počítača, ale nakoľko škola mala veľa počítačov PMD rozhodol som sa prepísať môj program v Basicu ZX Spectra do strojového kódu 8080 pre počítač PMD. Vďaka Jankovi mi to trvalo len 3 mesiace a všetky učebne dostali program na výučbu morseovky s počítačom PMD a „udelátkom“, ktoré sa napojilo na port počítača a počítač ovládal spínacie relátko, ktoré pracovalo rovnako ako kľúč na morseovku. PMD-čko samozrejme vedelo aj pípať do vlastného reproduktora. Janko mi v mnohom pomohol, ale celkom sám mi vypracoval procedúru na generovanie pseudonáhodných písmen a číslic a dovolil mi to potom zadarmo použiť v mojom projekte. Ak by môj program nevedel generovať telegramy bol by nanič. Ak by som to mal robiť sám, veľmi by som sa zdržal. Janko pomohol v pravú chvíľu. Dodnes je Ing. Ján Vargovčík vedený ako The Best 10 Professional Services v Prahe. Určite sa tomu nečudujem.

Novým spôsobom výučby morseovky sa aj naši žiaci naučili prijímať telegramy rýchlosťou 120 znakov/minútu do pol roka. Overil som si teda v praxi, že tento spôsob výučby, ktorý ma napadol pri našom trápení sa na vysokej škole, je lepší a armáda ČSSR mi ho schválila ako môj patentovaný vyučovací vzor.

V kasárňach v Novom Meste pracoval aj civilný pracovník Ing. Milan Jurák, ktorý spolu so svojím kolegom vyvinul pre počítače PMD dokonca diskový operačný systém (DOS). Naozaj som pozeral ako puk na inteligentnú floppy diskovú jednotku, ktorá komunikovala s počítačom PMD a posielala mu svoje data po paralelnom porte. Rovnako famózne pre mňa bolo vidieť, že sa do počítača PMD nenaťahuje jeho veľmi slabučký Basic, ale DOS. Na tú dobu to bolo zázračné. Bol som rád, že som to mohol zažiť. Dodnes má Milan svoju živnosť a opravuje počítače v Novom Meste. Firma sa samozrejme volá Floppy.

Poslednou aktivitou ktorá ma napĺňala na vojne, bolo moje vedenie krúžku chovateľov akvarijných rybičiek. V Novom Meste bola dobrá voda na chov a rozmnožovanie Ciklíd. Mali sme svoje úspechy a niektorí žiaci si radi prisadli ku mne do našej miestnosti s nádržami len tak oddýchnuť si od tých idiotov v kasíne. Bolo tam krásne ticho a vedeli sme sa na rybičky pozerať aj celé hodiny. Akvaristom bol aj major Šíma, môj veliaci dôstojník a práve preto sme si veľmi dobre rozumeli. Boli sme všetci normálni, mali sme radi akvarijné rybičky…

Socializmus som teda bránil týmto spôsobom. To mi pomohlo nezbázniť sa. Ako vidíte aj na vojne som stretol vynikajúcich ľudí ktorí ma v mnohom posunuli dopredu. O tom, kto ma na vojne najviac rozčuľoval, napíšem nabudúce…

Neprešlo jazykovou úpravou!