Pomaly sa vysoká škola blížila k záveru a musel som rozmýšľať, ako ďalej. Práca u mňa bola celkom jasná, čakal ma Prešov, ale čo bude s mojou partnerkou Jankou z Prievidze. Preto som tesne po štátnych skúškach riešil svadbu. Jednoducho, ako hovoril strýco Marcin: „Neondyjme sa a vezmime sa!“ Dátumov bolo málo, nakoľko mi bolo ponúknuté, že na svoju ročnú vojnu pôjdem učiť na strednú vojenskú školu v Novom Meste nad Váhom. Preto som musel pred septembrom stihnúť mesačný základný vojenský výcvik a prísahu. Mal som narukovať do Nitry koncom júla, aby sme všetko do začiatku školského roka stihli. Termín narukovania netradičný, ale pochopiteľný.
Všetko sme dohodli. Objednali sme termín svadby na úrade v Prievidzi, objednali sme dobrú reštauráciu a stihli sme ešte pred štátnicou aj osobne pozvať hostí. Z Prešova bol zabezpečený autobus. Všetko klaplo ako malo, radosť žiť. Samozrejme som chcel ešte v „svojom“ DEPE znovuprijatie do práce, aby som mal nárok na režijný lístok. Život mal mať už len ružovú farbu. Práve preto, som v dostatočnom predstihu pozval svojich priateľov ku nám na chatu, aby sme sa naposledy zabavili ešte ako slobodní mládenci.
Naša chata v lese za Demjatou má jednu podstatnú výhodu. Je na samote u lesa. Teda nikoho nepohoršujete ani hlasitým spevom, ani hulákaním a je na oslavu veľmi vhodná. Práve pre to ticho a samotu, tam rada chodila aj moja sestra Eva so svojím manželom. Práve Eva na chate zažila milú príhodu. Keď pršalo, tak im napadlo, že sa poumývajú pod vodou, ktorá stekala zo strechy. Teda sa vyzliekli a namydlili si chrbáty. Nenapadlo im, že v búrke (ktorá sa rovnala skoro prietrži mračien) majú pozorovateľa. Mali! Susedu z chaty cca 1 km od našej, veľmi zaujímalo čo tam tá Eva robí. Preto ich aj v daždi pozorovala. Eva a Imo, sa umyli a umývanie sa im páčilo. Suseda ešte za dažďa utekala na vlak do Prešova. Potom priamo za našou mamou. Viete čo Vaša dcéra vyvádza na chate? Mama si ju vypočula a vyhodila ju.
Ja som mal na rozlúčku so slobodou v tej istej chate. Bolo teplo a prítomných cca 10 mladých mužov. Spievali sme, hrali sme, jedli sme, pili sme a športovali sme. Neviem koho to napadlo, ale čo by malo mladých ľudí napadnúť po alkohole, že? Tak sme si do vaničky nanosili vodu, vyzliekli sme sa dohola a polievali sme sa pohárom, keď bolo niekomu veľmi teplo. Všetci sme už tak, nejak ostali bez šiat. Nevedeli sme ale, že aj my máme pozorovateľku. Aj u nás suseda utekala na vlak a za mojou mamou. Jej správa znela jasne. Eva tam mala aspoň chlapa, ale Andrej je tam s partiou aj česky hovoriacich buzerantov. Pani Halagová zakročte! Nepoučila sa, tento krát ju vyhodil tatko.
Keď mi to potom doma rozprávali, tak sme z toho mali všetci riadnu srandu. Ani som nevedel ako rýchlo táto ľahkosť žitia skončí… Tak to v živote býva, ak niečo začína dobre, skončí sa to zle. Ale pravdou je, že ak niečo začína zle, skončí sa to ešte horšie. Ja som životu za tento dobrý začiatok veľmi vďačný.
Prvým šokom bolo keď som zavítal do DEPA oznámiť kedy ukončím VŠDS. V DEPE už bola perestrojka. Nástup do práce som si nedohodol. Ešte v ten deň som musel odovzdať svoju skrinku a bol som prepustený z práce. Bolo mi oznámené, tým istým kádrovákom ako po skončení strednej školy, že počas glastnosti a perestrojky nemajú na generálne opravy žiadny čas a ani peniaze. Zajtra je verejné hlasovanie o jeho dôvere a dôvere náčelníka DEPA a ani nevie ako dopadne. Železnice mi podpísali papier, že im nič nedlhujem (ani za strednú, ani za vysokú školu) a rozviazali so mnou pracovný pomer. To bolo prvé BUM. Prácu som nemal.
Ak by som to vedel, prijal by som ponuky práce v Prahe alebo Plzni. Mohli sme aj s Jankou začať život úplne inde a inak. Ale nevedel som a určite ani kádrovák nevedel. Nikdy som nebol naučený plakať. Preto sme otvorili telefónny zoznam a našli všetky podniky ktoré v Prešove potrebovali elektro-inžinierov. Všade sme napísali, že radi nastúpime k nim do práce. Mal som však jednu podmienku. Ja nastúpim len ak rovnaký podnik príjme do práce aj moju manželku. Pri ukončení vysokej školy som bol spoluautorom šiestich zlepšovacích návrhov a pohonom som naozaj rozumel. Pracoval som pre civilný sektor aj armádu, mal som čo ponúknuť. Postupne sme navštevovali nábory pracovníkov na ktoré sme boli pozývaní. Jediný podnik ktorý bol ochotný zamestnať mňa aj manželku bol ZPA Křížik Prešov. Jeden rok do robotníckej profesie a potom nám ponúknu inžinierske miesto. Teda rok mojej vojny bude moja manželka pracovať ako robotníčka pri výrobe transformátorov. Začať je potrebné, tak sme to prijali. Podpísali sme prácu v ZPA Křížik Prešov, u mňa sa samozrejme ešte predpokladala základná vojenská služba a potom robotnícke školenie. 🙂 Hurá prácu máme. Otec mi sľúbil, že bývať môžeme pri nich, kým nám nedajú ubytovňu. Vraj mi na manželku ten rok mojej vojny dohliadne. Všetko bolo dohodnuté. Netešili sme sa dlho, prišlo druhé BUM.
Do Prešova sa ohlásil môj budúci svokor z Prievidze. Zviezol som ho od stanice k našim domov na otcovom autíčku s koženými sedačkami. Svokor nám u našich v obývačke oznámil, že v Prievidzi zrušil termín našej svadby, odvolal reštauráciu a zrušil nám aj všetkých hostí z jeho a svokrinej rodiny. Pamätám, že som to rozdýchaval veľmi dlho. Dôvod sme sa nedozvedeli. Svokor nám ešte oznámil, že nech z neho nerobím ch.ja, on vie kedy sa rukuje na vojnu, máme ešte dosť času do mojej vojny vybaviť si svadbu na neskorší termín. BUM a bolo! Dôvod tohto rozhodnutia som sa dozvedel za 17 rokov manželstva s Jankou. 17 rokov som nevedel prečo tak konal. Aj o tom je život.
Tááák nič, svadba bude po mojej vojne! Janka sa s tým nemohla zmieriť. Mala bývať u našich ako nevesta a nie milenka ich syna. Situácia ťažká. Naviac mi asi týždeň po tomto rozhodnutí prišiel povolávací rozkaz na koniec júla, tak ako som mal dohodnuté. Tááák nič.
Janka vzala povolavák a utekala do Prievidze. Čo povedala otcovi neviem, ale volala mi, že Otec so svadbou súhlasí, len reštaurácia už prenajala sálu inému a na úrade v deň našej plánovanej svadby už nemajú voľno. Navrhol som, že si urobíme svadbu len ona a dvaja svedkovia. Janka plakala, že to by jej babka a dedko neprežili. Na svadbu sa jej skutočný rodičia veľmi tešili. Tiež nevedeli, prečo „svokor“ svadbu zrušil. Nájdi iný termín! Janka našla. Svadbu sme mali zmeškanú len o 14 dní. Nemali sme ale riadnu reštauráciu (boli sme v štvorke na poschodí) a z mojej strany som mal na svadbe minimum hostí, nakoľko mi už rodina neverila, že svadba bude. Nehneval som sa na nich, nemohli vedieť, že mám bláznivého svokra. Svokor mal síce stále narážky typu, že z východu ani sviňa nie je dobrá, ale to že sa pred svadbou celkom vykoľají sme nevedeli ani my. Jeho vykoľajenie mu potom ostalo a trvá, čo sa týka mojej rodiny, dodnes.
Riešili sme situáciu tu a teraz. Neplakali sme. Svadbu sme mali peknú. Len na svadbe sa môj ocko pobalil a išiel do hotela celkom skoro. Keď som sa ho pýtal, čo je toho dôvodom, tak mi povedal, že už neznesie to neustále vyrývanie môjho svokra do jeho osoby. Svokor si robil skutočne nevhodnú zábavu z vojakov, policajtov, učiteľov a lekárov. Teda z povolaní našej rodiny. Za celý večer nebol jeden jediný vtip na baníkov, robotníkov a stavbárov čo boli povolania z rodiny mojej manželky. Keď nakoniec svokor začal osobne rýpať do môjho otca ktorý bol od neho okrem iného o 10 rokov starší, tak otec radšej odišiel. Od mojej svadby sa s rodinou mojej manželky môj tatko už nestretol. Aj o tom je život. Môj ocko ktorý sa vyučil vo Viedni, výcvik mal v Plzni, študoval technickú školu v Prahe a mal skutočne precestovaný celý vtedy prístupný svet od Istanbulu do Petrohradu, od Almaty do Gdańska či Berlína nezniesol, aby mu stále niekto kto nebol ani na Balatóne (čo my sme zvládli ako víkendové koštovanie mladého vína 🙂 ) nadával do tupých východniarov len preto, že sa rozhodol žiť v nádhernom Prešove. Otec naviac veľmi zle niesol to bezdôvodné zrušenie prvého termínu svadby a čakal vysvetlenie celej situácie, vysvetlenie neprišlo. Nechcel mi ale pokaziť svadobný deň a ani mi ho nepokazil. Za tatka som nikdy nič nemusel riešiť. Tak to bolo aj v deň mojej svadby.
Svadobnú cestu sme nestihli, po svadbe som rukoval do Nového Mesta na jeden rok. Janka nastúpila ako robotníčka do ZPA Prešov, bývala v dievčenskej izbe u našich. Jitka už mala našťastie 4-izbový byt, ktorý jej vybavila celá naša široká rodina. Otec mi na moju manželku dal skutočne pozor a ja som sa mohol venovať bráneniu rozpadajúcej sa socialistickej vlasti a vyučovaniu študentov s IQ menej ako 100.
Ukončenie mojej školy ma naučilo, že zlo chodí v bande, skupine zloduchov. Zlo nikdy nechodí sólo, preto keď začne zlo, čakaj ďalšie a ďalšie problémy. Všetko naraz a natvrdo. Dá sa to však riešiť ak ľudia spolu dobre komunikujú. Komunikáciu aj s manželkou aj otcom som mal našťastie dobrú a všetko sme vyriešili. Pre mňa začal najsmutnejší rok môjho života a pre manželku podobne. Ja v Novom Meste a ona na novom mieste, bez priateľov. Nikdy sme na túto skúsenosť nezabudli. Ak prežiješ niečo ťažké, tak ťa to posilní. Ako písal Dale Carnegie v jednej svojej knihe, ak už nič, nie je v živote také ťažké, ako chvíle ktoré si už prežil, tak v pohode prežiješ aj ďalšie menej ťažké chvíľky.
Vďaka babke a dedkovi mojej manželky mám ale na svoju svadbu aj veľmi milé spomienky. O tom by som rád napísal na záver tohto príbehu: Ako som písal v „Moja Novosadka z rodu Kaššovic z Bošáce“ (link TU!) babka mojej manželky bola silne veriaca katolíčka. Preto ma ešte pred svadbou na úrade poprosila či by som si Janku po svadbe na úrade o týždeň/dva nevzal aj v katolíckom kostole. Nakoľko som si babku aj dedka veľmi vážil a ich náboženské presvedčenie ako aj presvedčenie mojej manželky som vždy rešpektoval, tak som jej to sľúbil. Nebral som to „nábožensky“, ani duchovne. Nestal som sa veriacim katolíkom. Bral som to ako proces. Jednoducho boli činnosti, ktoré som musel splniť, aby ma RKC zosobášila s mojou manželkou. Tých akcií ktoré som musel stihnúť za 14 dní bolo požehnane. Bol som presvedčený, že som nepokrstený a teda pred svadbou budem musieť stihnúť katolícky krst, spoveď, odpustenie hriechov, prvé sväté prijímanie aj svadbu. Najlepšie v jeden deň aby som nestihol zhrešiť. Keď som sa stretol s farárom kostolíka v Bojniciach, tak ten trval na tom, aby som sa spýtal rodičov či nie som pokrstený. Vraj má s nami komunistami už svoje skúsenosti. 🙂 Spýtal som sa mamy na túto skutočnosť a mama vytiahla krstný list písaný na latinskej predtlači s mojím menom a dátumom krstu. Podpísaný bol nejakým farárom. Teda podľa mňa. Čo ma prekvapilo bolo, že neobsahoval normálnu pečiatku, ale bola na ňom otlačená určite kovová pečiatka bez atramentu „vyrazená“ do toho „celkom hrubého papiera“, ktorý mal byť mojím krstným listom. Latinsky som nerozumel, nevedel som či to tak aj je. Vzal som uvedený dokument a pri príprave na katolícku svadbu som ho predložil „nášmu farárovi“ (spovedal babku, dedka aj Janku). Farár si sadol na zadok. Viete kto Vás krstil? Táto otázka ma zaskočila, bol som malé dieťa a prekvapilo ma, že vôbec som pokrsteným katolíkom. Farár mi vysvetlil, že som (podľa tohto dokumentu) bol pokrstený v našom byte v Prešove vtedy najvyšším zástupcom katolíckej cirkvi Slovenska pri Vatikáne. Preto latinsky. (Ako vidíte moja mama mala známych všade, aj v Moskve aj vo Vatikáne. 🙂 ) Na odobrenie pravosti použil svoju kovovú pečiatku. Pre mňa to bolo len o jednu komplikáciu v procese katolíckej svadby menej, krstiť som sa už nemusel. Všetko ostatné sme stihli asi hodinku pred svadbou. Svadba prebehla v zamknutom kostole v Bojniciach. Babku aj dedka môj krstný list veľmi potešil. Vtedy som nevedel, že rodina Kaššovic má blízsko k Vatikánu. Babku potešilo, že aj moja mama tam niekoho poznala. Nakoniec všetko dobre dopadlo! V kostole som bol ja, moja manželka, dvaja svedkovia a farár. V prednej lavici kostolíka sedeli od šťastia uplakaní Jozef Novosad a Mária Novosadová rod. Kaššovicová. Nakoniec bolo aj po mojom. Mali sme svadbu len pri dvoch svedkoch, tak ako som si to prial úplne nazačiatku. 🙂
Babka vedela, že naša svadba v kostole je tajná a nikdy o nej nikomu nepovedala. Po smrti svojho manžela babka bývala u môjho svokra a musela si vypočuť ešte veľa krát, že Janka žije so mnou v hriechu. Napriek tomu až do svojej smrti informáciu o našej svadbe neprezradila. Niekedy mi hovorila, že je jej z môjho svokra a jeho rečí na moju osobu ťažko, ale udržala toto naše tajomstvo až do svojej smrti. Babka je pre mňa dodnes príkladom človeka ktorý vie udržať dôvernú informáciu navždy. Mám sa od nej ešte aj dnes čo učiť.
Neprešlo jazykovou úpravou!