Ako som sa stal jednodňovým vojakom (radistom).

Určite každý vie, že za socializmu absolventi vysokých škôl nastupovali na povinnú vojenskú službu len na jeden rok. Nebolo to ale celkom zadarmo. Počas vysokej školy v treťom a štvrtom ročníku sme všetci chlapci, ktorí nemali ešte za sebou základku, nastupovali na vojenskú katedru na jeden deň v týždni. Ráno o 7:00 sme sa hlásili  na dvore vojenskej katedry a ten deň sme sa hrali na vojačikov. Predmet sa volal vojenská príprava a trval 6 čistých hodín (teda čistý čas bez prestávok). Na konci tretieho ročníka sme sa už na mesiac prázdnin nehlásili na dobrovoľnú brigádu, ale celkom povinne sme absolvovali mesačný vojenský výcvik v kasíne Topoľčany.

Ja ako trakčák som bol zaradený automaticky za radistu. Všetci trakčáci boli radisti. Podľa akej logiky? No vojenskej logiky! Tam sme sa naučili jesť lyžicou, variť vo veľkých kotloch a morseovku. Ja osobne som dva roky márne čakal, že nás naučia naši velitelia ovládať aspoň jednu vysielačku. Nestalo sa tak! Vysielačku som za celé dva roky na vysokej škole nevidel. Príprava radistov pozostávala z poradovej prípravy, teda pochodovania v maskáčoch, kontroly oholenia a ostrihania a sedenia v triede, kde nám vojaci púšťali vojenské zakódované telegramy (čo boli písmenká a číslice nahádzané do skupín piatich znakov bez akejkoľvek logiky), ktoré sme mali „chytať“. Začali páskami s rýchlosťou cca 30 znakov za minútu, ale cieľ bol 120 znakov. Niekedy mi z toho večného pípania aj značne prepínalo. Ti, ti, ti, tá – to je Véčko, ale len ti, ti, ti je S-ko. Bola to katastrofa.

Najhoršie bolo, že som sa prvýkrát stretol s armádnou logikou. Celá morseovka je založená na zvukoch jednotlivých znakov. Bolo teda potrebné zapamätať si zvuk, nie počítať počet bodiek a čiarok. Keď sa nám to konečne podarilo pri rýchlosti 30 znakov, Kubáň vybral pásky na 50 znakov a znova sme boli všetci v Bytči (čo je také malé mesto pri Žiline). Prečo? Zvuk znaku pri vysielaní 50 znakov za minútu bol samozrejme iný. Všetko začalo odznovu. Bolo to na šľaktrafenie. Spýtal som sa koľko ešte tých rýchlosti má? Bolo nám oznámené, že ešte 80 znakov, 100 znakov a 120 znakov. Po tejto tutovke sme skoro všetci plakali od zlosti. Na moju otázku, prečo nemajú nahrané pásky, ktorá zvuk písmenka vysiela vždy rýchlosťou 120 (stále rovnako, pri každej minútovej rýchlosti), ale „odpípa“ sa ich za minútu len 30ks (natiahnutím medzery medzi znakmi), aby sme mali dlhší čas na rozmyslenie, bolo mi oznámené, že takéto pásky nemajú. Porušuje to vojenskú normu a nebude. Sadnite si nešpekulujte a chytajte!

Nedalo sa to zniesť. Našťastie sme s Jožkom už mali svojho vlastného gumáka ZX Spectrum. Sadol som si za počítačik a v Basicu som naprogramoval svoju myšlienku. Každý znak morseovej abecedy bol procedúra, ktorá vysielala znak permanentne stálou rýchlosťou 120 znakov za minútu (ak sa v Basicu vôbec o procedúrach dá hovoriť) a potom len predlžovaním medzery medzi znakmi som menil minutovú rýchlosť vysielania. Vojenskú normu, že medzera medzi znakmi je 1/3 medzery medzi skupinami som samozrejme zachoval. Chceli sme nahrať tieto „telegramy“ na pásku a ponúknuť nášmu vojenskému veliteľovi. Zbytočne, neuspeli sme. Žiadne experimenty, žiadne nevojenské pásky. Odporuje základným vojenským poriadkom!

Problém bol v tom, že z vojenskej prípravy bola skúška. Jednoducho prišiel deň, keď sa založila páska 120 znakov a chytáte? Ak nie, bola troječka. Dostať trojku z vojny? Malo to dosah na priemer a prospechové štipendium, ale aj na hodnosť s akou sme nastupovali na vojnu po škole. Jednotkári bolo čatári. Ja som chcel aj prospechové štipendium a chcel som aj čatára. To bol dôvod, že som si večer čo večer púšťal náhodne nagenerované písmená a číslice a chytal zakódované telegramy v morseovej abecede z nášho ZX Spectrum. Bolo zaujímavé, že sa ku mne pridal najprv Jožko a potom nám bola izba malá. Chodilo veľa mojich spolužiakov si len tak sadnúť a zachytať si. Niektorí si tie zvuky telegramov nahrali na magnetofón a potom chytali na svojich izbách. V štvrtom ročníku bol môj program na „morseovku“ úspešnejší ako legendárny Manic Miner, teda len u nás na trakcii. Tento program mal prvýkrát použitú moju značku ©hajasoft. Myšlienka vysielať znaky ako stále ten istý zvuk sa ujala. Kubáň nechápal ako je to možné, že 80 znakov nechytal skoro nik, potom 100 znakov polovica a 120 znakov už skoro všetci. Ale nevysvetľovali sme mu to, on by to so svojou vojenskou logikou určite nepochopil.

Nakoniec som si ale uvedomil, že logiku to predsa len malo. Vojenskú, ale malo! Dve mesiace sme chytali jednu rýchlosť. Rýchlosti bolo 5. Teda 5×2 je 10 mesiacov len morseovka. Ak sa to správne skombinuje s poradovou prípravou a politikou, tak máme krásne 4 semestre odučené. A vždy bolo čo učiť. Preto sme nikdy počas svojej vojny na VŠDS nevideli žiadnu vysielačku, neboli sme nikdy na strelnici, nemali sme žiadny výcvik v bojovej príprave. To všetko nás čakalo v kasíne cez prázdniny. Samopal, strelnice, čata v útoku, čata v obrane. Ale aj iné vojenské činnosti, napr. vytrhovanie trávičky zo štrkoviska autoparku rukami. 🙂 Ak by som zmenil výučbu morseovky, tak by sa to dalo stihnúť za 4 mesiace. Čo by sme robili druhý rok na vojenskej katedre? Veď možno by sme sa domáhali aj vysvetlenia ovládania vysielačiek alebo nácviku streľby. To sa určite naším učiteľom nechcelo a už bol rok 1985. Potencionálny nepriateľ z NATO sa postupne stával naším priateľom. Aj na vojnu dorazila glasnosť a perestrojka.

Veľa som si z vojenskej katedry nezapamätal. Nebolo na čo spomínať. Pamätám si len na jednu situáciu. Mali sme dôležitý test v chytaní morseovky. Všetci sedeli a boli v plnom sústredení. Okrem Pepu. On nikdy nechytil nič, pri ľubovoľnej rýchlosti. Preto sa len krútil ako červík na háčiku a pozeral ako my chytáme. Trápne, on jediný neuspeje. To musel zmeniť! Aj to zmenil. Pepa sa uvoľnil do priestoru, poriadne a smradľavo. Prvý to zacítil Bahňák, priskočil k obloku, otvoril ho a vyskočil von, našťastie sme boli v prízemí. Po ňom sa začalo vyskakovať masovo. Len Pepan sedel a chichotal sa. Kubáň sklamaný, že sa prerušila skúška sa obrátil na Bahňáka, s otázkou: „Čo to má znamenať?“ Chodte k Pepovi a pochopíte, dostal odpoveď. Kubáň išiel a pochopil. Skoro sa pozvracal. Súdruh Drobný, prečo nechytáte, ale prdíte? Ja to nerozpoznám, vydal zo seba Pepa (teda ja rozoznám, kedy prdím a kedy chytám morseovku, ale Pepa bol iný). Kubáň sa vrátil, prepol si repráky na kľúč a Pepovi odpípal. Ti,ti, tá, ti. Čo je to? No to je prosím F ako František. Správne, tak prečo tvrdíte, že nechytáte? Teda neprďte a chytajte!

Druhú spomienku mám na mesačné vojenské sústredenie v Žochárovciach. Spali sme všetci na chodbe, nakoľko izby pre nás v kasíne neboli. Dlhá chodba a naskladané vojenské kovové poschodovky. Udržať tam ticho a zaspať bolo umením. Preto, ak niekto po 10:00 niečo povedal, dostal od dozorného po pysku. Takto to fungovalo celkom dobre. Jedného večera tak 10 minút po večierke sa zrazu do ticha ozve Peter „Supík“ a nahlas hovorí: “ Súdruhovia práve som si spomenul, že teraz my zabezpečujeme pokojný spánok obyvateľov Československa. Keď som si to tak uvedomil, prestávam súdruhovia pokojne spať. “ Na to sme sa už smiali všetci a dozorný roty ani nemal komu dať po pysku. Peter bol génius na tieto bonmoty a verím, že bude príležitosť napísať ešte o jeho vynikajúcich „verejných“ preslovoch viac.

Ak sa spätne pozriem na svoju vojnu na VŠDS, bol to na dva roky stratený jeden deň z týždňa. Tento stratený deň mi ale pomohol k tomu, že som na základnej vojenskej službe nebol vojak, ale čatár, podporučík a potom poručík v zálohe a bol som na vojne len jeden rok. Preto to stálo za to. Naši zelení učitelia ma nenaučili nič, ani o technike, ani o živote. Biblia uvádza, že nasledovníci Boha sa nebudú učiť vojne. Niekedy som aj podozrieval našich veliteľov, že sa stali silne veriacimi v zákony Biblie. O vojne nás za dva roky skutočne nenaučili nič. Aj o tom bola naša socialistická armáda.