Ako som sa stal pekným mladým komunistom. (1985 – 1989)

Ako som už písal v blogu o tom, ako som sa stal mladým marxistom [link TU!], ako aj v blogu o mojom prvom vážnom rozhodnutí v živote [link TU!], súhrou náhod a osudu ma v rušňovom depe v Prešove prijali za kandidáta strany. Štatút pozorovateľa bol dvojročný a po dvoch rokoch bol kandidát strany prijatý za riadneho člena. Nebolo to až také jednoduché, nakoľko tak musela rozhodnúť jeho základná organizácia a predseda mu musel dať prihlášku. Základnú organizáciu som nástupom na VŠDS zmenil a prihlášku mi dal náš otec trakcie Doc. Ing. Bednárik, CSc, aj keď nebol predseda našej ZO. On sa mi aj ponúkol, že bude mojím prvým ručiteľom. Na druhého ručiteľa si ani nepamätám, ale viem, že tiež ním bol niekto, kto ma dobre poznal zo školy. Na straníckej schôdzi predseda povedal, že nastal čas a dal hlasovať. Prijatý som bol jednomyseľne. Predstavovať som sa nepotreboval, všetci ma veľmi dobre poznali. V ten istý mesiac sa stal členom strany aj Jožko.

Ako už člen KSČ som dostal prvú úlohu. Stal som sa predsedom školskej rady študentov – členov a kandidátov KSČ. Na našej škole študovalo vo všetkých odboroch asi 130 ks členov a kandidátov strany. Všetci, tak ako ja s Jožkom, sedeli v poslednej lavici na schôdzi svojej ZO a nevydali hláska. To sa nepáčilo predsedovi celozávodného výboru strany, videl to ako mrhanie ľudskými zdrojmi. Preto bolo potrebné 1x za tri mesiace zorganizovať veľké sedenie pre všetkých študentov komunistov a pýtať sa ich, čo by na škole zlepšili, vytiahnuť z nich ich nápady. Tie som potom predkladal na celozávodný výbor strany a čo sa dalo, to sme aj zrealizovali. Preto som sa stal aj členom celozávodného výboru strany pri VŠDS. Bolo nás tam 7 ks. Nepárny počet, aby nebolo možné hlasovanie 3:3. Moja úloha na výbore bola kúpiť kávu, potom byť prítomný pri otvorení, potom vedľa v kuchynke uvariť kávu, rozniesť kávu a nakoniec umyť riad a odložiť riad do kuchynky. Ak niekto zo školy dostal profesora či docenta, tak mojou úlohou bolo ešte rozniesť poháre na šampanské, streliť šampanské a naliať šampanské. Ja som nepil ani kávu ani šampanské. Nie, že by som nemohol, ale bol som pivár a pivo sa nepilo. Nakoľko sa všetko prijímalo jednomyseľne, tak som bol dohodnutý s predsedom, že keď je 6 hlasov kladných, tak ja som za tak automaticky. Keď je 6 hlasov proti, tak ja som proti tiež automaticky. Nech ma zavolá, len keď to nebude 6:1. Dlhé roky som nepamätal takúto situáciu, preto ma pri varení kávy nič nerušilo. Vedel som ale uvariť veľmi dobrú kávu a všetci si ju (aj rektor a dekani, ak boli pozvaní na koberček) veľmi pochvaľovali. Preto moju misiu v CZV strany považovali všetci za úspešnú. 🙂

Za tri roky pôsobenia v celoškolskom výbore strany si pamätám, že ma predseda len raz zavolal na hlasovanie. V miestnosti bol aj rektor Prof. Ing. Miroslav Zafka, DrSc, ktorý nebol členom výboru, ale predkladal personálne návrhy na profesorov, mal ich doniesť ministrovi. Vtedy hlasovanie skončilo nerozhodne. Docent z našej fakulty a dokonca trakčák mal tú smolu, že hlasovanie o ňom dopadlo 3:3. Vypol som teda vodu, káva bude neskôr a prišiel som do miestnosti výboru. Zafka teraz sólo povedal mne, o čo ide. Doc. Ing. Jiřího DRÁBKA mi naozaj nemusel predstavovať. Bol to môj učiteľ v predmete dynamika elektrickej trakcie. Čakala ma u neho ešte jedna skúška. Problematike rozumel, skriptá mal prvotriedne. Problém bol, že ako človek bol extrémne negatívny. Absolútne sa nehodil povahovo na učiteľa a už vôbec nie na vedúceho pracovníka. Pre neho bolo všetko zlé a každý bol v jeho očiach nehodný a nedostatočný. Bol to taký energetický vysávač a spoľahlivý zdroj zápornej energie. To bolo moje hodnotenie, ktoré som zatiaľ nikomu nepovedal.

Teda ty rozhodneš, povedal predseda. Navrhneme ho na profesora, alebo nie? Ako povieš, tak bude! Ťažké rozhodnutie pre študenta, variča kávy! Naviac ak budem proti, určite sa to dozvie. Na skúške mi to dá riadne vyžrať! Čo by urobil môj otec? Ocko by nikdy nehlasoval proti svojmu presvedčeniu! Požiadal som predsedu, aby sme zahlasovali ešte raz. Načo? Povedz a bude! Nie, takto to nie je správne, rozhodneme všetci. Prvé hlasovanie nerozhodlo, skončilo remízou. Dovoľuje nám hlasovací poriadok zahlasovať ešte raz? Dovoľuje, ty si nebol v miestnosti. Tak hlasujme! Možno niekto zmenil za tú chvíľku názor, uvidíme. Zahlasovali sme: štyria proti, traja za! Neprešiel!

Drábek sa mi už na druhý deň poďakoval, že som ho neschválil za profesora. Nehádal som sa s ním, ale nebolo to tak. Okrem mňa nepresvedčil ešte troch ďalších ľudí. A možno aj ten zvestovateľ zlej správy bol proti, len to nepovedal a hodil to na Halagu. Ale taký je život. Skúšku som mal 26.2.1987. Doc. Ing. Jiří Drábek mi to dal riadne vyžrať, ale zapísal mi výborne. Presne tú známku, na ktorú som vedel. Neviem ako by som sa rozhodol pri tom hlasovaní dnes. Som rád, že Drábek pochopil, že som bol len jeden zo štyroch, ktorých nepresvedčil. Pochopil, že mám právo na svoj názor. Ale nezmenil sa. Keď prišiel na naše stretnutie po 5 rokoch, bol to on – ten negatívny vysávač energie. Viem ale, že krivák nebol. Aj o tom je život.

Ako predseda rady študentov komunistov som si mohol vybrať svojho tajomníka. Bol ním samozrejme Jožko. Takto v dvojke sme organizovali stretnutia v jedálni pre študentov komunistov a boli to úspešné akcie, nakoľko sme stále mali prítomnosť nad 100 ks. Dostalo to tradíciu a pomocou „svojich“ komunistov v skupinkách nám boli posúvané rôzne otázky na vyriešenie od bežných študentov, keď im SZM nepomohol. Mal som ako predseda tohto veľmi zvláštneho zoskupenia dokonca také meno, že  mi bežne chodili poštou listy len s titulom vysokoškolák, mojím menom a Žilina. Listy ma našli. Teda aj žilinskí poštári vedeli, kto som a kde bývam. Moja autorita v očiach iných študentov bola asi veľká, nakoľko ak sa niektorý študent-komunista dopustil na internáte prehrešku, tak študentská hliadka SZM automaticky išla po mňa alebo Jožka. Liezlo nám to riadne na nervy. Naozaj informácie o tom, kto sa kedy a s kým vyspal alebo opil, som ani ja ani Jožko nepotrebovali vedieť. Začala perestrojka a glasnosť a študenti videli možnosť meniť veci verejné. Nikdy ju nemali, ale Gorbačov to hral dobre.

Perestrojka pomohla jedinému človeku, o ktorom viem. Jeden večer ma navštívil môj spolužiak Mrkvas. Povedal mi, že bol na spovedi v kostole, niečo zažil a už nemôže byť členom SZM. Jeho svedomie mu to už nedovoľuje. Chce vystúpiť zo SZM. Prečo to hovoríš mne komunistovi? Preto, lebo ti verím. Sľúbim som mu, že niečo vymyslím. Aj som vymyslel. Príklad glasnosti! Predostrel som to na krajskom výbore SZM v Banskej Bystrici aj na CZV KSČ, že práve jeho si my komunisti vyberieme ako príklad, že u nás perestrojka a glasnosť naozaj fungujú a nepoužijeme v stanovách  SZM časti o vylúčení, ale dovolíme mu dobrovoľne vystúpiť. Papiere som mu pripravil, on to dal Čunasovi a dobrovoľne vystúpil. Všetci komunisti sa tvárili, akí sme za toho Gorbačova už demokrati a Mrkvas pokračoval v štúdiu a školu s nami aj úspešne ukončil. Síce potom stále tvrdil, že ak by som to nevybavoval ja, tak by ho aj za Gorbačova zo školy vyhodili, ale… Možno mal aj pravdu. Poznal a kamarátil som sa skutočne s množstvom funkcionárov. V SZM to bolo do úrovne Ústrednej rady a v KSČ do úrovne kraja. Všetci to vyhodnotili, že je to môj kamarát a dali mu pokoj. Teda aj takéto „zázraky“ sa diali počas glasnosti a perestrojky. Bol som rád, že som to mohol aktívne zažiť. Aj tieto skutočnosti ma začali presviedčať, že komunisti to už za vlády Gorbačova celkom dobrovoľne vzdali.

Napriek tomu, že som za celý svoj život bol komunistom len 5 rokov, tak ma moji spolužiaci dodnes oslovujú prívlastkom komunista. Vlastík, keď mu volám, tak ma bežne privíta na linke slovami, tak čo potrebuješ, ty sviňa jedna komunistická, a potom mi znesie aj modré z neba. Dokonca náš najväčší odporca Ľubomír sa nám (mne a Jožkovi) po 30 rokoch na stretnutí ospravedlnil a povedal nám, že ak by dnes vládli tak féroví ľudia ako sme boli my, tak by sa všetkým lepšie žilo. Je to milé, ale doba sa nedá vrátiť. Znovu sa len potvrdilo to, čo mi povedal otec už na začiatku. Ak chceš ľuďom pomáhať, tak ti členstvo v strane pomôže. Ak ostaneš človekom, ktorý ma rád ľudí, budem tvoje rozhodnutie plne akceptovať.

Taká bola doba a ja som rád, že som to prežil. Neľutujem ani minútu svojho života a ani jedno rozhodnutie. Každé rozhodnutie ma posúva dopredu. Aj to dobré, aj to zlé.