Supiky, supiky, tak ako? (Peter v akcii.)

Sup je voľne žijúci vták, ktorý má v krajine nezastupiteľnú úlohu. Pravdepodobne práve preto si ho vybral Peter ako svoj vzor pri očisťovaní svojho okolia a krajiny od všetkých starých nánosov, všetkého čo už zdochlo a bude to potrebné len odpratať z nášho života. Asi Vás neprekvapí, že najčastejšia hláška nášho Petra bola: „Supiky, supiky ako…?

S Petrom som sa spoznal už pred nástupom na VŠDS a to na prvej letnej brigáde, kde som mal tú česť pracovať s ním na zatrávňovaní Žiliny v partii, ktorú on sám nazval humusáci. Býval som s ním v na izbe v Sile celý prvý ročník. Peter razil všetko to, čo nebolo voľne v priestore, všetko to nové, progresívne a netradičné. Obliekal sa do čierneho, mal výrazne čierne vlasy a prehadzovačku cez čelo. Nebol to celkom štýl EMO, nakoľko ten vznikol až neskôr. Ja osobne si myslím, že Rites Of Spring sa dozvedeli niekde o našom Supikovi a okopírovali jeho štýl správania, obliekania a komunikácie. Peter bol a je originál a bol a je určite vo všetkom prvý. Počúval Novú vlnu, ale mal rád všetko netradičné. Viem, že bol to práve on, ktorý nám na izbe prvýkrát pustil hudbu kapiel ako  Spandau Ballet, George Michael, Duran Duran, Police, Eurythmics… a mnoho iného. Nemusím vysvetľovať, že tieto kapely sa vôbec v rozhlase nehrali. Na izbu som ja dovalil svoj koncový zosilovač, ktorý som si zložil podľa schémy z amatérskeho rádia a z preglejky a reprákov sme si postavili celkom pekné bedne. Peter tak mohol zo svojho walkmana púšťať pásky celkom silno. (Náš Maďar hovoril: “ Na plné gule. „) Práve preto sme mali na izbe veľa poslucháčov progresívnej hudby a takto nás Petrove nahrávky dostali do povedomia celého internátu.

Peter bol a je známy bonmotmi, ktoré vedel povedať v pravú chvíľku. Prvý jeho výrok pamätám ešte počas brigády, keď sme po práci hrali na izbe karty. Častokrát sa k nám pridala aj upratovačka. Peter v kartách podvádzal. Všetci sme to vedeli, ale nakoľko sme nehrali o peniaze, tak to nikomu nevadilo. Okrem upratovačky. Keď Petra opakovane prichytila pri podvádzaní, tak sa ho opýtala: „Ako si sa medzi nás dostal?“ Peter až herecky vykúzlil tvár smrteľne prekvapeného a svojím milým hlasom povedal: „Kde dostal? Medzi upratovačky? Tak to dúfam nie, ja budem vysokoškolák a inžinier!“ Viac s nami už upratovačka karty nehrala. Peter mohol podvádzať ďalej, nikomu to nevadilo.

Ďalším jeho slávnym a nezabudnuteľným výrokom pre mňa bolo, keď nám Peter natrvalo zabránil vstupovať do najlepšej vinárne v Žiline. Ako to urobil? Ja aj Jožko sme niekedy mali chuť na vínko. Vináreň na poschodí bola v rohovej budove pri hornom námestí. Miestnosť bola veľká a aby barmanovi nik neušiel bez zaplatenia, tak bol bar aj pokladňa pri východe z vinárne. Bar bol relatívne dlhý, tak na 10 ks barových stoličiek. Okrem toho boli vo vinárni aj klasické socialistické štvorcové stoly so 4-mi stoličkami. Bežne ste si pri príchode objednali na bare vínko, povedali, kde si idete sadnúť, a barman pripravil a priniesol. Všetko fungovalo dobre a s Jožkom sme zašli na 2 x 2dl vínka celkom často. Na barových stoličkách sa sedieť nedalo. Boli obsadené. Na stoličke pri východe vždy sedel chlap cca 120 kg svalov a slúžil ako ochrana ženám, ktoré sedeli na ďalších barových stoličkách. Boli to dievčatá a ženy rôzneho veku, vzrastu, farby pleti, ale rovnakého povolania. Na barovom pulte bol telefón ako v amerických filmoch. Z času na čas telefón zazvonil. Telefón zdvihol vždy barman. Ak účastník hovoru vedel koho chce, tak zavolal konkrétnu dámu. Ak nie, zavolal ochrancu a ten sa dohodol. Potom zašiel za jedným zo sediacich „dievčat“, odprevadil ju dole k taxíku a vrátil sa do baru na svoje miesto. Dievčina sa do hodiny, niekedy do dvoch hodín vrátila. Dala ochrancovi časť peňazí a sadla si k svojmu poháru. Vínko chutilo všetkým. Pozorovať uvedené divadlo bola niekedy riadna sranda. Pochopili sme, že v Žiline a okolí je zákazníkov skutočne dosť a nedostatkom práce uvedené dievčiny a ženy určite netrpia. Toľko na úvod, aby ste pochopili atmosféru… Až raz sme urobili svoju životnú chybu. Do vinárne s nami prišiel aj Peter…

Peter nevedel ako to tam chodí, ale pochopil veľmi rýchlo. Už pri objednávaní druhého pohárika (pil vodku) sa spýtal barmana, ako sa dá zoznámiť s osadenstvom baru. Volať telefónom, keď je tu, sa mu zdá neefektívne. Barman sa usmial a ukázal na prázdny stôl s tabuľkou rezervované. Ak si sadneš tam a objednáš si flaštičku vínka a dva poháre, nebudeš sedieť dlho sám. Peter pochopil. Našťastie nikde nepresadal a ostal s nami. Naša radosť netrvala dlho! Po piatom poháriku vodky sa Peter presúva za prázdny stôl a objednáva si flašku vína a dva poháre. Za chvíľku už nie je sám. Vedľa pri stole sa rozprúdila vtipná debata. Za niekoľko minút sa už dievčina smeje na celú vináreň. To bolo zlé znamenie. Vedeli sme, že Peter si niečo pripravil a báli sme sa konca tohto rozhovoru. Keď padla fľaštička, tak sa situácia náhle obrátila. Dievčina sa rozplakala a utekala za ochrancom. Peter tam sedel spokojne, ako keby práve hlásili jeho nomináciu na Oskara. Nevyhral, bolo dôrazne doporučené, že ak nechceme problémy, máme okamžite zaplatiť a vypadnúť z baru. Naviac máme zabudnúť, kde sa vináreň nachádza. Boli to tvrdé slová ochrancu, ale jeho päste by boli ešte tvrdšie. Rýchlo sme zaplatili a vypadli. Na ulici sa Peter usmieval od ucha k uchu.  „Tak čo supiky, supiky, ako sa máte?“ Zabiť ho je málo! Čo si jej povedal? Peter vysvetlil: „Keď sme dopili fľašku, tak sa ma spýtala, že čo bude nasledovať. Ja som jej povedal, že je veľmi príjemná a dobre sa mi s ňou rozpráva. Že môže byť aj viac. Keď niečo zaplatí, tak by som si aj dal povedať!  No a ostatné už viete.“ Takto nás Supik navždy ochránil pred zlou spoločnosťou a odpísal jedinú dobrú vináreň v Žiline so sudovým vínom. On mal z toho srandu a my hlavu v smútku. V ten večer sme sa naučili základné heslo z filmu „Adéla ještě nevečeřela“. Vždy v strehu! Ak by sme zaplatili a ušli hneď, keď si Peter presadol, mali by sme sa kam vrátiť…

Tento príbeh s Petrom je len takou malou ponukou jeho veľkých akcií. Postupne očisťoval Žilinu a Slovensko od nánosov starého bahna aj v reštaurácii Hotela Slovakia, keď sa postavil na stôl a volal silným hlasom: „Hej holáááá, hospodóó!“ Čím dal najavo pomalosť obsluhy. Nezabudnuteľné sú naše výlety aj do hlavného mesta, a to hlavne do pivárne Mamut, ale aj slávneho Kryštál baru (ale aj Kyjev, Carlton, Devín, bar Jalta…). Všetky tieto výlety bola jedna veľká sranda. Ale platilo stále to základné pravidlo. Vždy v strehu! Kto na to zabudol, trpko oľutoval.

Peter inšpiroval mnohých, aby aj oni očisťovali verený priestor od nánosov bahna a tradícií, ktoré nemal rád. Za všetko spomeniem len jeden príklad. Nakoľko aj Peter chcel svoje súkromie a na našu izbu sa vždy valili zástupy študentov, aby počúvali jeho hudbu. Poprosil ma, či by som nevedel zapájkovať nejaký malý FM vysielač a bude uvedené pásky púšťať aj do FM vysielača a študenti si naladia rádia na vlastných izbách a my budeme mať súkromie. Úloha to pre mňa nebola ťažká a už o niekoľko dní mal Peter k dispozícii FM vysielač naladený na frekvenciu, kde nevysielalo žiadne oficiálne rádio. Dosah to malo mať tak do 500 m teda na internát ideálne. Natiahli sme na poslednom poschodí sila anténu a začali vysielanie. Stále pri príchode na izbu do rádia hrala Petrova páska rovnako, ako do zosilňovača v izbe. Niekedy Peter do rádia povedal aj niečo aktuálne, aby sme vedeli ako všetci na svete žijú a my tu na Veľkom Diely môžeme žiť tiež, záleží len na nás. Supik bol riadne motivačný. Každý, kto chcel, si naladil svoje rádio na svojej izbe. My sme mali súkromie. Všetko fungovalo dobre až do momentu, keď Petra zastavil na chodbe školy študent a žiadal ho, či nemôže večer pustiť nejakú konkrétnu kapelu. Petra to zarazilo, nakoľko nebol z internátov na Veľkom Diely. Rozhovorom sa dozvedel, že naše rádio chytá v dedinke pri hrade Strečno. Pochopili sme, že máme zarobené na riadny problém. V deň, keď sme v okolí internátov zbadali merací rádiovoz telekomunikačného úradu, sme vysielanie natrvalo prerušili. Vysielali sme len niekoľko mesiacov. Bola to veľká škoda, nakoľko na Veľkom Diely nebolo školské rádio, ktoré počúvali študenti VŠDS na Hlinách. Ale nedalo sa inak, Supik do basy nechcel.

V marci 1985 sa Gorbačov stal generálnym tajomníkom UV KSSZ. Začala perestrojka. Skupina vysokoškolákov z internátov nadviazala na Petrove vysielanie a začali načierno vysielať cez FM. Rádio nazvali Slobodný Diel. Jednalo sa o komentované politické slovo a naj pesničky. Vysielali asi pol roka a pri každom otvorení vysielania ich jingl spomínal, že naväzujú na tradíciu vysielania výborných pesničiek na Veľkom Diely. Doplatili na to. Riešila ich polícia, nakoľko telekomunikačný zákon platil aj v perestrojke. V každom prípade, keď dnes počúvam rádio Žilina, je to presne Petrov formát. Náš Supik bol znovu prvý.

Peter ma veľa naučil. Vedel mi aj ako najvyššie postavenému študentovi na škole stále povedať priamo do očí pravdu o živote. Ak niekedy uletím, tak si aj dnes rád spomeniem na jeho otvorenosť a priamočiarosť, nezákernosť a úprimnosť a poviem si to Petrove základné heslo:Supiky, supiky, tak ako?