Katedra elektrickej trakcie a energetiky – nové smerovanie.

Katedra, na ktorej som študoval, vznikla v roku 1955/56 v Prahe na Vysokej škole železničnej. Vládnym uznesením č. 58 z roku 1959 premenovaním Vysokej školy železničnej vznikla v Prahe Vysoká škola dopravná, ktorá bola premiestnená z Prahy do Žiliny. Prvé promócie absolventov Vysokej školy dopravnej v Žiline sa uskutočnili v roku 1962, promovalo 167 absolventov všetkých troch fakúlt (prevádzky a ekonomiky dopravy, strojnícka a elektrotechnická, ale aj vojenská). Na tomto mieste si rád spomeniem na profesora Horáka a jeho latinčinu. Horák razil heslo: „NAM SINE DOCTRINA VITA EST QUASI MORTIS IMAGO.“  Určite mal pravdu (škoda len, že mu v roku 1983-1988 skoro nik nerozumel).

Ako som už písal v predchádzajúcom blogu, nutnosťou sa stala naša katedra lepšie vybavená v personálnych počítačoch a jednočipových počítačoch ako profilová katedra na kybernetiku. Nevedel som, načo nám všetky tieto výpočtové prostriedky budú, ale Solík v tom mal jasno. Ako šibnutím čarovného prútika na katedre pribúdali vedecké úlohy. Jednočipákom sme sa pokúšali riadiť naftový motor sovietskeho auta Kamaz, ktoré sa používalo na odvoz uhlia z povrchových baní. Bolo to to auto, kde človek siahal len do polovice predného kolesa vyklápača. Našťastie Solík dotiahol len jeho motor, auto by sa k nám určite nezmestilo! Úlohy stále dozoroval asistent alebo docent a okolo seba mal jedného, dvoch študentov. Počítačom sme riadili skúšky vo vysokonapäťovej skúšobni, Radek a asistent Ing. Špánik (dnes prof. Ing. Pavol Špánik, PhD – dekan fakulty) sa nadlho zatvárali v miestnosti, kde bola zamknutá naša prepašovaná 386, aby rozbehli program na simuláciu dynamických dejov a simulovali a simulovali a simulovali. Zapnutie, rozbeh aj prevádzku rôznych návrhov statických meničov na reálnych motoroch, ktoré sa vtedy vyrábali v socialistickom sektore. Aby motor ale vedeli do počítača zadať, tak ho potrebovali reálne odmerať, zadať jeho parametre v digitálnej forme počítaču, aby tomu SADYS rozumel. Na tom pracovali na katedre teoretickej elektrotechniky.

Ďalšia skupina vytvárala program na výpočet generátorov/motorov, kde sa do konkrétneho a vyrábaného statora trojfázového asynchrónneho motora s kotvou nakrátko navrhol rotor tak, aby sa z daného zariadenia len výmenou rotora a jedného čela stal synchrónny generátor 3f napätia a prúdu. Na tom pracovala moja Janka a vtedy Valéria Hrabovcová (dnes prof. Ing. Hrabovcová Valéria, PhD) Stavali sme malé jednosmerné meniče na riadenia malých motorčekov, ale riadili sme tento „pohon“ pomocou počítača PP01 po vopred danej krivke momentu alebo otáčok. Vlastík postavil veľmi dobrý model a posunul ho potom mladším spolužiakom, ktorí ho vylepšili.

Ja osobne (nakoľko ma čakalo depo v Prešove)  som spolu s Jožkom a Bulom pracoval na výrobe prístrojov, ktoré uľahčovali diagnostiku chýb pri opravách lokomotív v DEPE Vrútky. Urobili sme toho dosť. Jediný spôsob ako nás mohli aj finančne za socializmu ohodnotiť, bola realizácia danej myšlienky ako zlepšovacieho návrhu. To sme aj ako spoluautori robili (docenti a asistenti publikovali a nám dali peniažky, boli sme veľmi radi). Za svoje prvé peniaze za zlepšovák som kúpil Janke jej prvý bicykel. Moja záverečná práca merala teplo pomocou termočlánku a údaje zapisovala a vyhodnocovala v „reálnom čase“ pomocou počítača PMD (celé to bolo v strojovom kóde). Samozrejme, môj program dokázal termočlánok aj „nakalibrovať“ v labáku. Teda, mohol som používať aj termočlánok, ktorý sa javil ako odpad, nakoľko nedosahoval predpísanú krivku teploty/napätia pre daný výrobok. To bolo za socializmu veľmi dôležité, kvalita výroby nebola dobrá, preto sme používali rozum, ako využiť to, čo máme.

Pracoval som aj na výpočte balistickej krivky pre rôzne typy delostreleckých granátov. To celé samozrejme v „reálnom čase“ a následne riadenie pohonu „motorčekov“, ktoré nastavovali parametre húfnice tak, aby sme zasiahli cieľ s maximálnou presnosťou. Tieto zariadenia mali pekné ženské mená, napr. Zuzana, ale pamätám aj nejakú Danu. Tam som už nepracoval s počítačom PMD, ale so sovietskym vojenským výrobkom, ktorý dosahoval na tú dobu veľmi slušnú spoľahlivosť a výkonom aj architektúrou bol porovnateľný s Intelom 80386. Teda s procesorom, ktorý sa používal v civilnom sektore od roku 1985 a jeho architektúra sa používa dodnes. Či to Intel odkopíroval od Rusákov, alebo Rusáci od Intelu. dodnes neviem, ale niečo musí ostať aj utajené. 🙂

Ako vidíte, katedra sa vďaka Solíkovi rozbehla a všetci sme sa snažili riadiť svoje pohony najlepšie ako sme vedeli. Skoro všetci sme vedeli, čo znamená NOP alebo XCHG (teda okrem Ludvika (Pavel), ktorý sa pustil do procesorov Motorola a ostal potom Jablku verný dlhé roky). Takto rozbehnuté „pohony“ potom lákali šéfov konštrukcie ČKD Praha, Škodovky Plzeň ale aj iných, ktorí sa u nás na VŠDS hlásili na prednášky. Aj dvojdňové. Ak mali niečo nové (napr. asynchronnú električku, alebo lokomotívu), boli vítaní priamo profesorom Solíkom. Radi takto robili nábor do svojich projekčných oddelení. Keď sme sa ich pýtali, prečo Žilina? Skoro všetci odpovedali: „Inžinieri z Karlovej univerzity sú lepší matematici aj teoretici, ale vy Žilinčania máte lepšiu prax a nedivíte sa jasným veciam.“ Mnoho mojich spolužiakov začalo teda po skončení školy pracovať v Prahe alebo v Plzni. Ja som sa o prácu v Plzni či Prahe nezaujímal, nakoľko som mal svoju skrinku v Depe Prešov, ako aj „svoju“ halu. Ja som si vybral svoju prácu už na konci strednej školy.

Dodnes si pamätám na jednu veľmi milú príhodu. Na prednášku o návrhu novej „asynchronky“ prišiel niekto zo Škodovky Plzeň. Najprv porozprával niečo o motoroch, potom o výkonových meničoch, nakoniec o riadení týchto meničov. Prednáška preto trvala 2 dni. Počas prednášky si Radek stále niečo zapisoval. Niekedy sa dokonca aj niečo pýtal. Aká je indukcia danej cievky? Máte zmerané aj pôsobenie tejto cievky na druhú, ktorá je v jej blízkosti? Áno, koľko to prosím je? Prednášajúci sa pozrel do papierov a dal presné číslo. L= xx mH, M= yy mH, a tak podobne. Nakoniec od neho Radek vydrankal papiere, z ktorých tieto konkrétne údaje čítal. V noci Radek ale ani Ing. Špánik nespali doma. Boli zatvorení pri svojej 386 a vypočítavali rozbeh daného pohonu. Vyšlo im, že je to navrhnuté zle. Lokomotíva sa nerozbehne ani bez záťaže. Za cca 30s sa odpália čelá na kotve nakrátko nových perfektných a drahých trakčných asynchónnych motorov. Ráno zavolali Solíka. Ten žiadnu chybu vo výpočte nevidel. Chlapci z Plzňá to majú zle! Asi nepoužívajú SADYS. Po skončení prednášky profesor Solík pozval Radka, aby prezentoval na čo prišli pri simulácii ich konkrétneho pohonu na počítači. Šéfkonštruktér skutočne pozeral na priebehy prúdov a napätí za prvých 30s po zapnutí ako puk. Najlepšia bola jeho otázka, ako sme merali prúd v kotve nakrátko. Odpoveď „nemerali, to nám vypočítal náš počítač a ten sa zatiaľ nikdy nemýlil“, ho zarazila. Vsadil sa s profesorom Solíkom, Ing. Špánikom aj Radkom, že môžu prísť na prvú skúšku lokomotívy na okruhu Velim pri Prahe, čo je uzavretý železničný okruh na skúšanie prototypov. Vraj tam uvidia, že ich program sa prvýkrát mýli. Solík ich tam rád odviezol svojím autom. Šefkonštruktéra to stálo basu pravého šampanského a Škodovku Plzeň to stálo 6 mil. Kčs, nakoľko lokomotíva sa skutočne nikdy nerozbehla. Niekoľko „fľašiek šampáňa“ dostal aj Radek a my všetci sme znovu pochopili Solíkovú mantru. Vypočítať je určite lacnejšie ako postaviť a odpísať milión, dva, nakoľko to nefunguje. Najprv simulácia, potom prototyp! Keď mi syn povedal, že Ing. Špánik je dnes dekanom, vôbec ma to neprekvapilo. Veď on bol vždy veľmi dobrý a dospelí ľudia sa tak ľahko nemenia. 🙂