Hurá prvý semester sme pretrpeli…

Prvá vec, na ktorú si v prvom semestri pamätám, bola ustanovujúca schôdza SZM. Schôdzu zvolal náš vedúci ročníka (bol ním náš cvičiaci učiteľ matematiky) a bolo potrebné zvoliť si predsedu SZM, tajomníka a pokladníka. My komunisti sme mali pokyn funkcie v základnej organizácii SZM nebrať, nakoľko SZM mala pripravovať svojich členov na vstup do KSČ a my sme boli už kandidátmi KSS, teda boli sme pripravení až, až. Nepamätám si kto bol pokladníkom, ale predsedom SZM sa stal hlasovaním o dôvere Čunas. Tajomníkom Jirko/Brtník. Teda základná organizácia SZM bola plne v kompetencii česky hovoriacich. Voľba to ale bola dobrá a neviem o tom, že by sme počas štúdia niečo na tejto voľbe menili. Jedinou úlohou vedenia SZM bolo potom organizovať raz za pol roka schôdzu základnej organizácie, vyberať členské a písať hodnotenia na osoby, ale aj rôzne akcie podľa vyzvania „nadriadených orgánov SZM a KSČ“. Čunas, nakoľko veľmi veľa čítal, to zvládal ľavou zadnou a všetko fungovalo tak ako malo. Ak malo mať hodnotenie 2 strany A4, malo 2 strany, ak 5 strán, tak náš generátor textu vygeneroval 5.

Pamätám si na jedno hodnotenie, ktoré Čunas napísal, keď nás asistentky z katedry marxizmu-leninizmu povinne všetkých natlačili do kina na skutočne stupídny film Evanjelium podľa Jána doslovne (link TU!). Film bol neskutočne dlhý, na „mrle“ žrali aj praktizujúcich katolíkov. Po tomto zážitku sme mali mať v základnej organizáciu SZM besedu o diele, z ktorej bolo potrebné pre marxistov vypracovať hodnotenie v rozsahu 5 strán A4. Čunas dané hodnotenie vypracoval v predstihu a na schôdzi oznámil len to, že uvedené hodnotenie prečíta nahlas a dá hlasovať, či u nás beseda prebehla tak, ako to on umelecky opisuje. Pamätám si len začiatok.

My, súdruhovia zo základnej organizácie SZM odboru elektrická trakcia a energetika, veľmi pekne ďakujeme tetuškám z katedry marxizmu-leninizmu, že nám v tomto ťažkom a neprajnom období náboženskej neslobody dovolili celkom verejne zhliadnuť pekný film o našom pánovi a kráľovi Kristovi Ježišovi. V tomto duchu to pokračovalo… 5 strán A4. Keď to dočítal, všetci sme sa šúľali smiechom. Keď Čunas zahlásil, že vidí, že môže nechať o texte hlasovať a text bol aj jednomyselne odhlasovaný na poslanie na katedru marxizmu-leninizmu, tak sa slova ujal náš dozorujúci učiteľ ročníka a rovno sa spýtal, či máme všetkých pokope… Čunas mu na to odpovedal“ „Garantuji Vám, že to tam nečtou!“ Text sa odoslal v nezmenenom znení a nič. Oni to tam skutočne nečítali.

Ďalším mojím medzníkom, na ktorý si dobre pamätám, bola moja prvá verejná stranícka schôdza KSČ, ktorá sa konala v aule školy pri pošte. Schôdza bola verejná a nepovinná, ale boh by ochraňoval toho, kto by neprišiel. Ja ako kandidát strany som to mal samozrejme povinné, ale neviem o nikom ani z učiteľov alebo spolužiakov, žeby túto schôdzu odignoroval. Neoplatilo by sa mu to! Tu sa končila všetka sranda. Za stolom na pódiu sedel rektor, kvestorka, dekani fakúlt, predseda celozávodného výboru strany, a v druhom rade vedúci katedier, vedúci internátov a celkom posledný v druhom rade sedel taký milý menší chlapík zavalitejšej postavy, na ktorého sa všetci tešili, bol to vedúci našej jedálne súdruh Cisárik. Boli tam zástupcovia tela aj ducha školy. Ak by tam vtedy vybuchla na pódiu bomba, mohli by sme školu zavrieť…

Všetci sa tešili na posledný bod. Prvé body boli pre študentov nezáživné. Hovoril rektor, predseda CV KSS a hovorili o tom, čo strana a vláda plánuje s našou školou. Kde sa zapojíme, čo postavíme, čo nakúpime, ktoré učebne a čím vybavíme. Kvestorka na to povedala, že peňazí bude málo a mohlo sa končiť. Napriek tomu, že po každom bode predseda CV vyzval osadenstvo na otázky k bodu, nik nemal nič. Nastal bod rôzne a zrazu bolo rúk hore viac ako dosť. Hlásili sa len študenti. Všetci mali sťažnosti na jedného jediného človeka, na vedúceho našej jedálne. Málo jedla pre vegetariánov, málo jedla bez mäsa, málo … málo … málo…. a všetkým nechutilo! To ma nahnevalo. Mali sme veľa spolužiakov, ktorí na jedlo ani nemali peniaze a oni riešia, že aj za cenu zdraženia stravného je potrebné variť viac jedál bez mäsa. Vytočilo ma to! Zdvihol som ruku a prihlásil som sa o slovo. Moju ruku zbadal rektor a vyzval ma, aby som povedal, čo mám na srdci. Ja som ho požiadal, že nechcem vykrikovať z miesta ako ostatní nespokojenci z davu, či môžem prejsť na pódium a povedať to, čo chcem, za kec-pultom a do mikrofónu. Videl som, že je veľmi prekvapený. Dovolil mi to. Aula stíchla, o také niečo ešte rektora nepožiadal nik. Žiak a na pódium medzi elitu?

Vybehol som na pódium a začal som svoju reč. Najprv som sa predstavil a hovoril som, že som prvák a nepoznám súdruha Cisárika, že či je prítomný, nakoľko lepšie sa rozpráva človeku priamo do očí. Cisárik sa postavil. Pozrel som na neho a povedal som nahlas. Súdruh Cisárik, ďakujem Vám za Vašu prácu a ja sám za seba chcem povedať, že mi u Vás v jedálni chutí. Môžeme si denne vyberať zo štyroch jedál , čo považujem sa vynikajúce (zemiaky a mleté mäso, noky/cestovina a bravčové mäso,  knedlík a mäso na „český spôsob“ a ryža a hovädzie mäso – pre arabov a vietnamcov). Potom som sa obrátil na celú aulu. Požiadal som študentov aby zdvihli ruku tí, ktorí by súhlasili so zdražením stravy, aby sme mali na výber aj jedlá pre vegetariánov a bez mäsa. Žiadna ruka. Potom som požiadal, aby zdvihli ruku tí, ktorí nemajú dosť peňazí a obed je ich jediné teplé jedlo dňa, nakoľko na teplú večeru už nemajú rozpočet. Zdvihlo sa mnoho rúk. Sám som ostal prekvapený. Svoje prvé vystúpenie som uzavrel, že to je ten problém so stravovaním a ten by sme mali riešiť prioritne.

Viac sa o tom, komu chutí a komu nechutí, už nediskutovalo. Potom vystúpil súdruh Cisárik, poďakoval mi za moje vystúpenie. Sľúbil, že v spolupráci so stravovacou komisiou SZM (to bola od neho taká srandička, nakoľko SZM ako som sa dozvedel neskôr, nemala fungujúcu stravovaciu komisiu) sa pokúsi niečo vymyslieť, aby sme mali cca 300 porcií jedál bez mäsa denne. Viac mu kapacita jedálne a nedostatok pracovníkov nedovolí. Moje vystúpenie malo veľkú odozvu. Po tejto schôdzi ma všetci učitelia poznali po mene a mnohí mi povedali, že také niečo ešte na verejnej straníckej schôdzi nezažili. Stal som sa teda z večera na ráno slávnym, niektorí neprajníci mi dali aj moje indiánske meno a volali ma „človek ktorému v menze chutí“ . Nevadilo mi to. V priebehu ďalšieho týždňa ma kontaktoval predseda školského výboru SZM pri VŠDS a navrhol mi, či nepostavím tím stravovacej komisie, nakoľko žiadnu funkčnú nemajú. Takto som sa na celé obdobie štúdia stal predsedom stravovacej komisie SZM a Cisárik bol môj partner, aby mi aj naďalej chutilo. Neviem, či chutilo aj ostatným, ale ja som si do jedálnička napísal to, čo mám rád a mne celú dobu štúdia chutilo a chutiť neprestalo.

PS: Ak sa pýtate, či sme niečo vymysleli aj pre tých, ktorí nemali peniaze na večere? Odpovedám áno! U kvestorky sme vybavili peniaze na zaplatenie brigádnikov a každý kto chcel, si na svoju večeru a aj svoje raňajky zarobil najprv umývaním riadu (mali sme umývačky, stačilo to len vkladať a vyberať) a potom, keď bol šikovný, tak sa dostal až na pozíciu pomocného kuchára. Na VŠDS teda už nik, kto nechcel, nehladoval. Ak nemal peniaze, vybavil si zdravotný preukaz a na stravu si zarobil svojou prácou v kuchyni. Ako predseda stravovacej komisie som už o rok sedel automaticky na pódiu vedľa Cisárika (teda som už patril k elite 🙂 ) a nakoľko kritici vedeli, že ak bude niekto veľmi „múdry“ , tak ho pozvem, aby s nami pracoval v stravovacej komisii SZM, a tak zaviedol svoje určite perfektné nápady do praxe, tak nik okolo stravovania už nič nekritizoval. Nakoniec sme vydávali aj tých 300 porcií obedov bez mäsa denne a verím, že začalo chutiť aj iným. Na pripomienky som v jedálni zaviedol schránku pripomienok (ktoré som ale aj riešil) a na verejnej straníckej schôdzi mal už Cisárik pokoj.

Keď sa ma teda niekto spýta, či som na vysokej škole nehladoval, tak musím priznať, že opak je pravdou. Nie je nič lepšie v živote, ako byť priateľom kuchára.