Prvé prednášky a prvý šok v Žiline.

V Žiline som bol už viac ako mesiac. Dostal som preukaz študenta (zľavu na cestovanie), index a nakoľko sme boli škola železníc, tak sme všetci dostali cestovnú knižku. Na uvedenú knižku sa dalo cestovať vlakom, ale len domov a to celkom zadarmo. Podmienkou bolo razítko študijného oddelenia školy na každú jednotlivú cestu. Kto robil problémy, razítko nedostal a cestoval domov za peniaze, alebo sedel na internáte.

Mesto bolo podobne veľké ako Prešov, aj keď úplne inak riešené. Prešov má ako centrum klasické oko, s kostolom na mieste zreničky. Celé centrum Prešova je viac menej v miernom svahu, teda prechádzky po meste sú nenáročné na kondíciu a nikde Vás neprekvapia žiadne prudké schody.

Žilina je iná. Prvé čo ma prekvapilo bolo, že má dve centrá. Prepojené boli pešou zónou so schodmi. V strede námestí som hľadal kostol. Nenašiel som ho. Do hlavného kostola v Žiline sa dalo dostať bez schodov len malou uličkou okolo socialistickej stavby mestského úradu. Zo spodného námestia síce bolo kostol vidieť, ale bol kdesi hore na kopci. Naozaj som si nevedel predstaviť ako tam chodia 70 ročné babky v zime. U nás v Prešove boli zástavky MHD priamo pri kostole (aj za komunistov, zrušili ich až demokrati) a babky prešli na omšu pekne bez schodov a ak by chceli, tak aj v papučkách. (Žilina: spodné námestie TU!, horné TU!) V Žiline bolo všetko už za ranného socializmu v pešej zóne, tam sa v papučkách do kostola nik nedostal. Takto som si baštu slovenského katolicizmu nepredstavoval.

Tak ako mesto malo dve námestia, tak aj naša škola VŠDS mala budovy na dvoch dominantných miestach v Žiline s jedálňou v strede. Budova A,B a C bola pri Pošte 1. Centrum. (Link TU!) Rektorát bol pri autobusovej stanici (Link TU!) a ostatné objekty školy a laboratóriá boli na Veľkom dieli. (Link TU!) Jedáleň aj internáty na Hlinách boli približne v strede tejto dlhej cesty. Náš rozvrh začínal vždy ráno v meste, potom bola prestávka, aby sme stihli vyšľapať na obed a poobede sme kráčali na druhú stranu na cvičenia a merania. Takto sme každý deň prešli pešo najmenej 10 km. Naša minimálna každodenná pešia trasa je zobrazená na mape. Autobusy týmto smerom nechodili. Autobusom sa to časovo ani finančne neoplatilo.

Prvý deň riadneho rozvrhu sme sa konečne na prednáškach stretli všetci z trakcie. Prišli Žilinčania aj gymnazisti, ktorí s nami na „nalievacie prednášky“ nechodili. Tých všetkých sme čakali. Prišla ale aj celkom početná skupina, ktorú sme nečakali. Naši spolužiaci, ktorí prepadli. Bolo ich veľa, a to nenastúpili všetci. Pre mňa to bol šok. Čakal som jedného maximálne dvoch, ale keď sme sa dozvedeli, že minulý rok prepadlo 14 spolužiakov, to nás skutočne dostalo. Všetkých na trakcii nás bolo 40 ks a 14 má prepadnúť? No uvidíme!? Absolvovali sme svoje prvé kolečko (koľko ich ešte za 5 rokov bolo). Internát na Veľkom dieli. Ráno prednášky v meste pri pošte. Potom výšľap na obed do menzy na Hlinách. Potom výšľap na merania a prednášky do Novej budovy na konci Žiliny. Za nami už len les. Potom dole cestou do menzy na Hlinách na večeru. Nakoniec presun do internátov. Kto nemal kondíciu bol v riti. Na invalidov sa nemyslelo. Nik na vozíku alebo o paličke by nemal šancu. Každá doba má svoje špecifiká. Na prvých prednáškach sme nerozumeli nič, tak sme si všetko čo najpresnejšie zapisovali. Druhý šok v tento prvý deň riadnej školy nastal, keď sme kráčali večer dole cestou z novej budovy do menzy na večeru. Naši prepadlíci šli spolu a rozprávali sa medzi sebou, prečo dopadli tak ako dopadli. Ktoré skúšky zvládli, ktoré nie. Pamätám, že debatu viedli Bahňák, Pepa a Migina. Rozprávali neuveriteľne múdro. Aspoň nám sa tak zdalo. Hlavne Bahňák, čo slovo to klenot. Polovicu slov, ktoré používali, som nepoznal. S hrôzou sme počúvali. Na internáte sme spanikárili. Večer bol o pocitoch z tejto „odbornej debaty“ . Nik nerozumel ničomu. Otázka bola jedna, jediná, odpoveď na ňu nebola. Ak títo mudrci (ktorí sa rozprávajú tak odborne, že im ani nerozumieme) prepadli, čo bude s nami? Bol to riadny šok. Na prvý deň prednášok a debatu našich mudrcov budem určite pamätať do konca svojho života.

Žilina mi okrem dobrého vzdelania dala aj dobrú kondíciu. Ani na túto skutočnosť nikdy nezabudnem. Niekedy sme nevedeli, či sme viac rýchlochodci, alebo študenti. Ale všetko malo svoje čaro. Boli sme mladí, život gombička… Čo som sa naučil prvý deň riadneho vyučovania? Stále je potrebné pamätať na staré známe porekadlo, žiadna kaša sa nepapká taká horúca ako sa navarí. Nakoniec sa ukázalo, že naši prepadlíci neboli až akí mudrci, ako sa predvádzali prvý deň. S nami školu už dokončili, ale centrálny mozog trakcie bol v našom ročníku niekde inde. Potom sme porovnávali odbornosť Brtníka, Jiřího, Vlastíka, Madeho, Čunasa, Milana ale aj Petra, Jožka, Ivana či Kqety, Janky, Fera a Alenky. Bola to iná káva ako u našich opakovačov. Niekde srandovnejšia, ale určite pochopiteľnejšia. (Jediný ktorého som nepochopil a nechápem dodnes bol Marián, ale niekto musí ostať aj nepochopený.)