Prof. Ing. Imrich SOLÍK, DrSc.

Na začiatku tretieho ročníka sa po našej odbornej katedre začalo šuškať, že k nám príde kapacita zo špeciálnej výroby z Martina. Človek z praxe, špičkový odborník. Naozaj sme sa veľmi tešili. Zažiť niekoho, kto navrhuje a vyrába špičkovú vojenskú techniku, sa nám nepodarí každý deň a čakali sme supermana a železného muža v jednej osobe. V druhom semestri tretieho ročníka sa nám objavil na zozname povinných predmetov nový predmet, výkonová elektronika. Tento predmet mal aj svojho učiteľa. Učil ho Prof. Ing. Imrich SOLÍK, DrSc člen-korešpondent akadémie vied ČSSR. Na našej škole akademici neboli a keď boli, sedeli v labáku a venovali sa vedeckej práci. My študenti sme boli len upozornení, že v priestoroch pred labákom profesora sa máme správať maximálne slušne a ticho, aby neuleteli jeho geniálne nápady a pripraviť si na prípadnú konverzáciu pár latinských fráz, aby nám súdruh profesor rozumel. Zrazu takáto zmena. Uvidíme profesora a akademika naživo ako prednáša našej skupine trakčákov. Boli sme plní očakávania.

Nakoľko sme nechceli ostať zahanbení, tak sme si začali zháňať skriptá na výkonovú elektroniku. V knižnici ani nevedeli, čo to je za predmet a ubezpečili nás, že žiadne skriptá na to neexistujú. No fasa! Ostaneme pred Solíkom ako úplní blbečkovia. Nastal deň D. Trieda plná, nechýbal nik. Do triedy vkráčal predseda roľníckeho družstva. Sako nebolo najnovšie, nohavice bez pukov, košeľa biela – ale pokrčená, kravata nemala uzol profesorov (dvojitý windsor) a vyzeral tak veľmi pracovne. Neoslovil nás ani latinským pozdravom, ako profesor Horák. Sklamanie.

Prednáška začala veľmi divne. Solík sa rozbehol po triede, každý schytal on neho nejakú otázku. Otázky pre nás všetkých boli šokom a pamätám si ich dodnes. Prečo sa na polovodiče používa kremík? Vieš popísať ako sa technicky vyrába PN prechod? Čo je to tyristor? Polovodiče znesú veľké preťaženie, alebo nie? Čo sú to vyššie harmonické? Je technicky možná supervodivosť cievok? Vieš logicky vysvetliť na atómovej štruktúre, ktorý prvok a prečo je vodič el. prúdu, ktorý izolant a ktorý polovodič? Riadne nás preľakol. Nebudem klamať nedokázali sme mu odpovedať ani na jednu z jeho otázok. Proste akademik. Na konci prednášky nám otvorene povedal, že čakal niečo veľmi zlé, ale to, čo zažil, nečakal. Sľúbil nám, že do niekoľkých týždňov napíše a nechá vytlačiť skriptá na výkonovú elektroniku. Nebudú hrubé, ale ako trakčáci budeme musieť vedieť kedykoľvek aj o druhej v noci z týchto jeho skrípt každé slovo. To v nás vyvolalo úsmev. Za socializmu niečo napísať a vytlačiť do mesiaca? Nemožné! Takúto skúsenosť sme mali, a preto sme sa začali nad naším novým profesorom trošku (ako hovoril Capko) rehniať. Nejak bolo, nejak bude. Prežijeme aj Solíka.

O týždeň nám Solík zahlásil, že skriptá má už napísané. Ďalší týždeň nám dal k dobru humorné príbehy, ktoré zažil s učiteľkou slovenského jazyka, ktorá skriptá opravovala. Do mesiaca nám zahlásil, že skriptá si môžeme zakúpiť v kníhkupectve v Žiline a v dostatočnom počte ich zakúpila aj naša školská knižnica a vieme si ich zapožičať. Nakoľko sme vedeli, že tieto skriptá musíme ovládať naspamäť, tak sme skoro všetci po prednáške makali do kníhkupectva a skriptá sme si zakúpili. Neverili sme, že tam budú. Boli tam! Dodnes som neľutoval ani jedného haliera za tieto skriptá. Boli a sú vynikajúce. Spájali chémiu, fyziku, matematiku a logiku do jediného predmetu s názvom Výkonová elektronika.  Prof. Ing. Imrich SOLÍK, DrSc bol génius a všetkým nám to dokázal. (jeho skriptá TU!) Naviac nikdy v živote som už nestretol lepšieho organizátora ako bol on. Pochopil som, že tohto človeka je potrebné sa držať. Môže a vie veľa naučiť. A profesor Solík ma skutočne aj veľa naučil. Ale nielen mňa. Všetkých! Jeho príchodom naša katedra zapla turbo a turbo sa vyplo až jeho smrťou. S ním sme začali lietať v oblakoch, ale presne sme vedeli prečo a čo robíme, ako to ustáť a z akého dôvodu letíme tak vysoko. Imrich Solík ma naučil, že jediným spôsobom, ako prekonať možné je skúsiť nemožné. A ak nám kryl chrbát náš profesor, tak sme to nemožné aj mnohokrát skúsili. Veľmi mu za to ďakujem aj dnes.

Ďalšia spomienka, z iného súdka, ktorú na profesora Solíka mám, je nemenej zaujímavá. Je zo schôdze komunistickej strany našej základnej organizácie, ktorá sa konala pravidelne raz za 3 mesiace. Za študentov sme tam boli len ja, Jožko a náš jediný Maďar. Všetci sme boli kandidátmi KSS. Mali sme teda štatút pozorovateľov. Sedeli sme v poslednej lavici a nik od nás nič neočakával. Pre nás to bolo ale zaujímavé, videli sme ako jednotliví učitelia reagujú na rôzne podnety, často aj negatívne, a tieto reakcie veľa hovorili o ich povahe. Bolo na čo pozerať. Aj nepísaný zasadací poriadok hovoril veľa. V prvej lavici vždy sedel náš vedúci katedry profesor Ing. Karol Horák, CSc vedľa neho vedúci katedry teoretickej elektrotechniky. Potom sedeli docenti, potom asistenti s titulom pred menom aj za menom, potom asistenti bez titulu za menom a v poslednom rade sedeli žiaci. Najprv mi to aj s Jožinom trošku vadilo, nakoľko sme si mysleli, že sme zapadli do kastovej spoločnosti typu hnutia Hare Krishna, ale nakoniec sme si zvykli. Všetko zmenil profesor Solík. Jedného večera aj s Jožkom dobiehame na schôdzu ZO KSS a na našom mieste sedí Solík. Neostávalo nič iné, len si sadnúť k nemu. Profesor sedí v lavici pre študentov a so študentmi, neslýchané! Ako by povedal profesor Horák, to bolo faux pas [fó-pa] nejhrubšího zrna! A on nielenže s nami sedel, on sa aj ako my správal. Celú schôdzu len a len počúval. Nastal bod rôzne, posledný bod. Každý sa tešil domov, ale v túto chvíľu sa zvykol prihlásiť náš profesor Horák a filozoficky, a hlavne dlho, komentovať komunistické heslo schôdze napísané na tabuli. A bolo tomu tak aj teraz. Solík to vydržal asi tri vety, potom sa otočil ku mne a polohlasom, ale dostatočne nahlas, aby to Horák počul, hovorí: „To on stále tak?“ Očami som mu naznačil, že áno, hlavou som sa pohnúť bál. „Jémine to je k.k.t ako moja žena!“ . Profesor Horák sa zastavil v strede svojej vety a sadol si na zadok. Solík zmenil všetko! Odvtedy sa ani na schôdzach KSS nefilozofovalo len tak o ničom, aby sa strácal čas. Jeden vulgarizmus, ale presný zásah. Naozaj ma začalo veľmi zaujímať, kto to je, ten náš profesor Solík. To, čo urobil on, si k Horákovi nedovolil ani rektor a určite by si to rozmyslel aj minister školstva. Imrich Solík zmenil všetko, aj kastový zasadací poriadok na schôdzi ZO KSS. Čo bude až sa stane vedúcim katedry, alebo vedúcim fakulty? Nepredstaviteľné! Život mi doprial aj to a profesor Ing. Imrich Solík, DrSr bol najlepší vedúci katedry, ktorého sme mohli my „trakčáci“ mať.

Potom, čo som zaevidoval, že pri novom profesorovi budem musieť veľa stereotypov zmeniť (nakoľko zo dňa na deň prestali platiť) som sa začal zaujímať, kto to ten Imrich Solík je. V prvom rade musím povedať, že Imrich Solík bol vynikajúci chlapík, pri ktorom som sa veľmi dobre cítil, či som sa viezol v jeho aute Žiguli 1500, alebo som sedel vedľa neho v lavici na stretnutí KSČ, alebo vystupoval na pódiu v aule našej školy. Bol to chlap, ktorý dával všetkým istotu a odvahu. Veľmi som si ho obľúbil a verím, že aj on mňa. Čím si ma získal? Jednoducho povedané svojou prácou, svojou odbornosťou a svojou „priamou a nekonfliktnou“ povahou. Obdivoval som aj jeho organizačný talent a „ťah na bránku“, t.j. silu, ktorá mu umožnila vytýčiť si správne ciele a potom tieto ciele aj dosahovať.

Jeho veľmi dobrým priateľom bol Prof. Ing. Milan Kubát, DrSc, ktorý v tom čase, keď ku nám nastúpil Prof. Ing. Imrich SOLÍK, DrSc bol ministrom elektrotechnického priemyslu ČSSR. Imrich tvoril s Milanom nerozlučnú dvojku. Zoznámili sa po škole, keď zareagovali na medzinárodný tender Japonska, aby sa prihlásili ako projektanti prvého statického meniča, ktorý prepojoval Japonské ostrovy (mali normu americkú 60 Hz a ostrovy, ktoré boli súčasťou cárskeho Ruska, mali normu európsku, t.j. 50 Hz). Japonci videli už v začiatkoch polovodičov ich veľký potenciál a vyhlásili tender na elektro-projektantov, ktorí by dokázali naprojektovať a postaviť prvý statický menič veľkého výkonu na svete. Menič mal pracovať vo vonkajšom prostredí, ľudovo povedané na stĺpe. Solík a Kubát ho naprojektovali, nechali vyrobiť, dohliadali na výrobu a nakoniec aj v tom Japonsku spustili. Tým sa im otvorila cesta do sveta. Potom robili mnoho návrhov a realizácií statických meničov v Juhoafrickej republike. Pracovali pre Nemecko ale aj štáty Arabského poloostrova. Našťastie si naša strana a vláda uvedomila, že títo dvaja svetoví odborníci môžu pracovať  pre devízove krajiny aj inak ako im predávať svoj rozum, a ponúkli im prácu v najvýhodnejšom devízovom odvetví Československa, vo vojenskej výrobe. Takto dali ich nápady prácu aj stovkám robotníkov v ZŤS-kách, ale aj obchodníkom zahraničného obchodu. Ich dobré výsledky nakoniec umožnili to, aby Prof. Ing. Milan Kubát, DrSc bol ministrom, ktorý bol zodpovedný za celý elektrotechnický priemysel ČSSR a „odvolala“ ho až Nežná revolúcia. Po nežnej špeciálnu zbrojnú výrobu Václav Havel zrušil, tak načo by nám bol dobrý celosvetovo uznávaný minister, že? Dodnes má Milan Kubát svoju stránku na Wikipédii [link TU!].

Hneď potom, čo sa stal Imrich Solík vedúcim mojej profilovej katedry, zrušil ďalší stereotyp. Mal som šťastie, že som bol pri tom. Jedno ráno, keď sme kráčali na prednášku v NJ4-ke, tak vidíme ako Solík vyberá z auta niečo veľké. Bolo to celé zabalené v novinách, zaberalo to celé zadné sedadlo. Nepatrí sa profesorovi nosiť niečo ako nástenku, tak som aj s Jožkom pristúpil k Solíkovi a ponúkli sme sa mu, že mu to odnesieme na katedru. Odmietol to, s úsmevom na tvári nám oznámil, že tento pútač, ktorý si nechal vyrobiť v písmomaliarstve Martin, si rád odnesie sám. Preto som ešte pred obedom, plný zvedavosti zavítal na našu katedru. Zaujímalo ma, kde skončil uvedený pútač, ale hlavne, čo je tam napísané.

Ešte za profesora Horáka bola jediná rýchlovarná konvica na sekretariáte vedúceho katedry. Inde to bolo zakázané.  Preto si všetci doniesli pohár s kávou, čajom alebo misku s instantnou polievkou na sekretariát, zaliali si svoj „nápoj“ a samozrejme ostali ho tam konzumovať. Nebolo ničím neobvyklým, že na sekretariáte sa rôzne posrkávalo, jedlo, pilo alebo len tak rozprávalo pri prázdnej šálke mnoho docentov a asistentov. To samozrejme nedovoľovalo sekretárke plniť úlohy vedúceho katedry. Za profesora Horáka, to nevadilo, asi nemala veľa úloh, ale za profesora Solíka to začalo vadiť. Preto pútač skončil na stene sekretariátu a bolo na ňom napísané: „Ak nemáš čo robiť, nerob to tu!“ Od tohto momentu začal sekretariát slúžiť vedúcemu katedry a docenti aj asistenti sa stiahli do priestorov ťažkého laboratória (boli to priestory najďalej od Solíka). Nikomu nepotreboval nič povedať, ale pochopili to všetci a presne. Zákaz rýchlovarných kanvíc bol samozrejme odvolaný.  🙂

Ďalšou vecou, na ktorú si osobne pamätám, bolo až nadľudské úsilie profesora Solíka, aby katedra výpočtovej techniky zmenila pre trakčákov spôsob učenia výpočtovej techniky. Solíkovi bolo už v roku 1985 celkom jasné, že budúcnosť riadenia statických meničov je číslicová. Preto chcel, aby nás na katedre VT učili nielen programovanie sálových počítačov, ale aj personálne počítače či jednočipové počítače. Samozrejme na nich tlačil, aby s nami rozoberali aj viac vnútro počítačov (napr. číslicovo-analógové prevodníky, programovanie v strojovom kóde procesora I8080 (Z80A) a podobné „pikošky“). Neuspel. Vedúci katedry VT trval na svojom Fortráne, Basicu, diernych štítkoch a iných veľmi progresívnych technológiách, ktoré každý dobrý elektroinžinier proste musí ovládať! Pamätám si, že sa niekoľkokrát s vedúcim katedry VT o tom dokonca pohádal aj na celozávodnom výbore strany. Neuspel, cesty cez katedru VT nebolo. Solík to našťastie veľmi rýchlo pochopil. Zariadil sa po svojom.

Zohnal peniaze na nákup počítačov PMD a PP01 priamo na našu katedru. Na našu katedru zakúpil aj počítač SMEP a potom aj prvý počítač štandardu IBM PC XT, ktorý sme vyrábali pod názvom PP06. Ani nie do roka sme boli počítačmi vybavení lepšie, ako katedra výpočtovej techniky. Samozrejme mali sme aj vlastné labáky na ťažkú techniku, ale aj ľahké labáky plné analógových obvodov a jednočipákov. Jediné, čo Solíka robilo smutným, bola naša SMEP-ka. Tú zakúpil, aby mal dostatočný výkon na spustenie programu na výpočet dynamických javov, ktorým chcel vypočítavať hlavne prechodové javy na rôznych reálnych pohonoch. Stále tvrdil, že niečo vypočítať na počítači je lacnejšie, ako to reálne postaviť a potom odpísať milión, dva, keď zistíme, že to nefunguje. SMEP-ka to ale výkonovo nezvládala. Pamätám si na deň, keď som videl niečo na tú dobu priam kozmické. Solík prepašoval z Rakúska počítač PC 386 s pevným diskom, disketou malou aj veľkou a s ihličkovou tlačiarňou Epson 2×9 ihličiek. Tento počítač bol pod embargom a do štátov socialistického bloku sa nesmel dostať, nakoľko sa dal použiť aj na vojenské účely. Tento počítač mal systém MS DOS, ktorý dokázal vytvárať aj adresáre na disku. Doniesol aj Norton Commander a Turbo Pascal. Niečo, čo nemali ani na katedre výpočtovej techniky. Solík dokázal, že jediný spôsob ako prekonať hranicu možného, je skúsiť nemožné. Teraz mal všetko, stačilo zmeniť osnovy pre trakčákov a môže variť v jednom, a to svojom, hrnci.

Z novej techniky bolo vidieť aj medzi učiteľmi skutočne veľké nadšenie. Ale nie všeobecne. Naša katedra sa delila na pevnú a pohyblivú. Tú pevnú (energetikov) stále zastupoval profesor Horák a nás pohyblivých (trakčákov) zastupoval docent Bednárik a samozrejme profesor Solík. Horák chcel katedru viesť už len smerom k energetike (tak ako to bolo, keď bol vedúcim katedry ON) a pohony chcel tak trošku dostať mimo hlavného prúdu. Solík to všetko prekazil. Čo s tým? Ak sa niečo nedá priamo, skúsime zaintrigovať a ono to možno padne. Na naše veľké prekvapenie dal oficiálnu žiadosť vyučovať študentov trakcie číslicovým a analógovým počítačom vedúci katedry výpočtovej techniky. Spolu so žiadosťou však bola vznesená aj požiadavka presunu všetkých malých počítačov PMD, PP01, PP06 ale aj SMEP-ky na katedru výpočtovej techniky. Prečo? Lebo tam počítače patria! Počítače nepatria do rúk energetikom! Veľmi dobre si pamätám na stranícku schôdzu, kde túto sprostosť predložili a našli aj jedného aktívneho podporovateľa odsunu všetkých počítačov z našej katedry a vráteniu sa k dôstojnej a rokmi overenej energetickej budúcnosti. Dodnes si pamätám, ako sa nám to všetkým snažil Horák vysvetliť dokonca latinsky. Nevysvetlil!

Ako ďalej? Na zmenu učebných osnov je potrebný čas a mnoho schváľovacích konaní. Ak nebudeme používať naše počítače v procese výučby, tak nám ich vezmú. To bolo jasné aj Bednárikovi aj Solíkovi. Chlapci boli borci. Riešením bolo individuálne štúdium. Solík rýchlo certifikoval predmet, ktorý nazval „Počítače v inžinierskej praxi“ a zaradil ho do vyučovacieho procesu. Bol to predmet naviac. Aby sme ho mohli študovať, tak sme sa museli prihlásiť na individuálne štúdium a nechať sa schváliť ministrom školstva. Solík počítal, že tak urobíme traja, štyria. Veď ktorý normálny študent by chcel brať skúšky naviac? Vtedy nastupuje na scénu náš trakčácky otec docent Bednárik. Obetoval jednu svoju prednášku a všetkým nám „pohyblivým“ vysvetlil, prečo je číslicové riadenie statických meničov také dôležité, prečo je to budúcnosť pohonov. Prečo máme ukázať, že si za svojím novým vedúcim katedry stojíme. Nakoniec minister riešil 11 ks prihlášok na individuálne štúdium. Sám bol prekvapený, že naše individuálne štúdium nebolo o tom, že chceme hrať basketbal a do školy nechodiť, ale že si my „energetici“ chceme dobrovoľne pribrať ďalšie predmety z výpočtovej techniky a chodiť do školy viac. Odkázal nám, že sa s tým ešte nestretol, a všetkým nám drží palce. Nakoniec sme ani nemali toľko počítačov PP01 aký bol záujem. Preto sme za jedným PC sedeli dvaja. Solík to okamžite využil a požiadal o nový nákup, nakoľko má počítačov na katedre málo. Ďalší nákup mu už nedovolili, ale odvtedy nik ani len nenaznačil, že by sme mali svoje počítače niekde presúvať. Tento boj sme aj vďaka ministrovi školstva vyhrali. Vtedy ma začali baviť personálne počítače a nakoniec som skončil ako programátor týchto počítačov, častokrát (ak sa nedalo inak) aj v strojovom kóde daných procesorov. Vtedy som nabehol na dvojkovú sústavu a bežím v nej dodnes.

Ak si niekto myslí, že profesor Solík sa zaujímal už len o pohony a trakciu, veľmi sa mýli. Bol som svedkom ako za ním prišiel profesor Horák a žiadal jeho osobné prihovorenie sa, za projekty pre energetikov. Solík bol vždy ochotný využiť všetky svoje osobné kontakty po svete, aby sme ako katedra uspeli. Bolo mu úplne jedno, či zásluhy pripísali Horákovi, Bednárikovi, alebo aj nám študentom. Imrich Solík vedel čo dokáže, a preto si už nič nepotreboval dokazovať. Nakoniec sa s ním spriatelil aj profesor Horák. Kopal za VŠDS a katedru elektrickej trakcie a energetiky a tak to ostalo aj po revolúcii po roku 1989. Solík sa hneď po otvorení hraníc rozbehol na západ nie nakupovať do Rakúska, ale za svojimi známymi z podnikov a závodov západu a priniesol na katedru ešte mnoho výskumných úloh a peňazí na vyriešenie týchto úloh. Dnes ich voláme granty. Profesor Solík bol vedúcim katedry do roku 1992. Umiera na rakovinu.

Ale tento blog ukončím veselšie. Našu katedru ešte v Prahe založil František Jansa (7.6.1903 Viedeň – 3.6.1998 Praha). Od roku 1952 učil na elektrotechnickej fakulte ČVUT Praha a v roku 1954 založil katedru elektrickej trakcie na novej Vysokej škole železničnej v Prahe. Bol to teda otec elektrickej trakcie v ČSSR, ale aj v celej Európe. Profesorom bol od roku 1954 a od roku 1956 DrSc. Pána profesora Jansu sme všetci trakčáci poznali osobne. Navštevoval svoju katedru a bol vždy pozvaný ako člen komisie záverečných štátnych skúšok. Stále si našiel čas, keď bol v Žiline, aby sa s nami stretol. Na jednom milom stretnutí nám porozprával túto príhodu. Išiel na pozvanie kamaráta navštíviť mesto, ktoré nikdy nespí, NewYork. Vystúpil z lietadla a prešiel aj nepríjemnou kontrolou agenta FBI. Doložil pozývajúci list, vysvetlil kto je a prečo si dovolil on zakladateľ elektrickej trakcie v Európe navštíviť USA. Zamestnanec imigračného bol tupec ktorý ani nevedel čo je to železnica. Teda značne rozladený profesor Jansa kráča letiskovou halou k taxíkom. Zrazu pred ním červený koberec a hrá dychovka. Jansa si pomyslel: „Kto to so mnou priletel, že prestreli koberec a pozvali kapelu?“ Jeden krok po koberci a druhý mimo. Priskočili k nemu a oznámili mu, že železničiari USA si považujú za česť privítať na území USA otca elektrickej trakcie, z ktorého kníh sa ešte stále učia aj u nich. Dostal kytičku, dostal pozvánku na univerzitu na platenú prednášku (ak si nájde čas pre študentov z USA) a dostal zaplatenú limuzínu, ktorá ho odvezie tam, kde bude chcieť. Bolo to veľmi milé. Jansa to uzavrel: „Nikdy nesúďte krajinu podľa primitívov v kontrolnej búdke na letisku.“ Túto múdrosť som si určite zapamätal dodnes.