Katedra fyziky VŠDS Žilina

Druhou katedrou, ktorú som navštevoval prvý aj druhý rok veľmi často, bola katedra fyziky, elektrotechnickej fakulty. Na tejto katedre si pamätám hlavne jedno meno:

Ing. Ivo ČÁP, CSc. bol prísny súdruh učiteľ a kto urobil jeho fyziku, urobil prvý rok štúdia. Fyzika bola v letnom semestri a ten, kto ju umiestňoval až na druhý semester robil dobre. Ak by sa nám v prvom semestri stretla s rozvrhom (Algebra a geometria, Matematika; Počítače a programovanie; Technické kreslenie; Ruský jazyk; Marxizmus; Telesná výchova; Úvod do inžinierstva) ešte aj fyzika, tak by sme školu určite ani nezačali. V prvom semestri to teda bola Matematika či Algebra a Geometria. Predmety, ktorých sme sa báli, ale v druhom semestri jednoznačne kraľovala Čápova fyzika. Predmet mal celkom slušné zastúpenie. Za 14 dní rozvrhu bola 4x prednáška a 4x labák-cvičenie. Po každom laboratórnom meraní bolo potrebné všetko dopočítať, vypracovať prácu a napísať záver merania. Zdôvodniť, prečo niečo vyšlo, ale aj nevyšlo a táto práca bolo časovo namáhavá. Merania boli pripravené na celý semester a po rozdelení do skupiniek po 2-3ks študentov sa vygenerovalo na počítači poradie, ktorá skupinka kedy, čo meria. Teda bolo úplne samozrejmé, že prednáška k danej téme ešte nebola, ale skupinka (Ja, Jožko a Peter) sme už mali merať úlohu: Určenie Planckovej konštanty z fotoelektrického javu. Prednáška o tom zatiaľ žiadna, ale predtým, kým ťa pustili k úlohe a dovolili ti niečo zapojiť, tak ťa asistenti vyskúšali, či rozumieš, čo budeš merať, či máš predstavu čo a ako budeš zapájať a čo a ako budeš odpočítavať, zapisovať a prečo. Ak nie, tak si letel a na meranie ťa nepustili. Musel si si dohodnúť inú skupinu a prísť si odmerať s niekým iným. Nakoľko času bolo málo a úloh presne, tak to znamenalo dohodnúť sa s iným odborom na fakulte, napr. slaboprúdom a vynechať svoju prednášku či cvičenie. Bolo to komplikované a určite sa to neoplatilo. Neodmerané z dôvodov choroby/neprítomnosti/vyhodenia z merania  sme smeli mať za semester len jedno meranie. Teda nikto sa s nami na katedre fyziky nemaznal. Nastúpilo samoštúdium, pozývanie na pivo mozgov, ktorí už podobné merania merali, oslovovanie druhákov, ktorí pamätali čo robili pred rokom… Príležitosti ako si uľahčiť fyziku bolo veľmi málo.

Kým sa zapli napäťové zdroje, tak stále k úlohe prišiel učiteľ a skontroloval zapojenie. Prístrojov bolo málo a zapojiť ampérmeter nakrátko, by sa nám určite nevyplatilo. Málo bolo všetkého, málo bolo drôtov s dobrým banánikom na konci, a boli zle urobené. Niektoré elektrické vodiče neviedli elektrický prúd. Preto sa všetko, čo sa zapojilo, muselo ručne prekontrolovať a prípadne opraviť, čo zdržovalo. Teda každé meranie začínalo bitkou o dobré prepojovacie káble s dobrými banánikmi, aby sme v skupine nič neopravovali. Prístroje, zdroje, svetlá, lasery a všetko ostatné bolo našťastie položené na stole merania a nesmelo sa to kradnúť ani premiestňovať.

Ja som bol na svoje zapojenia hrdý. Ako učeň som vyhrával celoštátne súťaže v zapojení rozvádzačov, teda to som mal zmáknuté dobre. Drôty som nielen zapojil správne, ale som ich aj vyformoval a previazal, aby to vyzeralo esteticky. Raz keď som si na dizajne zapojenia dal mimoriadne záležať, prišla k nášmu meraniu staršia žena. Na prvý pohľad upratovačka v laboratóriu. Jednoducho špinavý pracovný plášť a dobrá korková topánka. Vlasy neučesané a aby jej nepadali do očí, tak si z červeného prepojovacieho vodiča urobila čelenku a zviazala kábel na uzol pri uchu. Banániky jej voľne viseli okolo ucha. Táto osoba začala hlasito nadávať, že kto to zapájal? Prečo som tie káble pozväzoval? Kto to má teraz kontrolovať? A začala mi moju „dizajnovku“ rozmotávať a niečo aj odpájať. To ma nahnevalo. Povedal som jej razantnejšie, aby dala môjmu zapojeniu pokoj, ja čakám niekoho, kto tomu rozumie, aby nám zapojenie skontroloval a mohol som zapnúť zdroje a začať merať. Tiež som jej rázne povedal, že ak tomu nerozumie, tak nech sa venuje svojej práci a či jej nájdem metlu na pozametanie laboratória. S babou heglo a vystrelila z labáku ako Teslov guľový blesk. Ani nie za minútu, prichádza sám veľký Ivo Čáp a prednáša nám tento monológ: „Študenti dovoľte aby som Vám predstavil svoju zástupkyňu, je pravdou, že učí hlavne vojenskú fakultu a fakultu strojnícku, ale dnes nám bude pomáhať.“ Skoro som odpadol. Z merania som bol vyhodený. Bolo mi verejne v druhom semestri školy oznámené, že ja túto školu neskončím, nakoľko ona zariadi, že túto úlohu nikdy neodmerám a bez tejto úlohy odmeranej, odovzdanej a podpísanej neodštátnicujem ani náhodou. Fyzika bola teda takáto sranda.

Ale nielen ja som bol taký „srandista“ . Jedno meranie bolo meranie viskozity oleja. Bolo to jednoduché meranie. Na sklenenom valci bol vyznačený meter. Vo valci bol olej. My sme mali guličku, ktorú sme mali odmerať, čo napresnejšie, odvážiť a potom namočiť do oleja, aby sa na guľôčke nezachytili bublinky vzduchu (čo by meranie veľmi skreslilo, nakoľko by ju nadľahčovali) a potom stopkami odmerať dobu padania v tom olejovom „sajrajte“ . A máme do vzorca všetko. Váhu, polomer gule, zemskú príťažlivosť aj čas padania/1m. Dosadíme, vypočítame. Opakujeme 10x a spriemerujeme. Jednoduchá úloha. Problém bol, že sa ten blbý olej nedal z rúk zmyť jednoduchým mydlom. Preto sme všetci guľôčku do oleja hádzali zvrchu a s rozbehom, aby sme si „nezasajrajtili“ ruky. Všetkým nám teda vyšlo meraním, že je olej tuhší ako v skutočnosti bol, nakoľko niekedy bolo vidieť ten vzduch, ktorý nám nadľahčoval guličku aj voľným okom.

Všetci v závere merania priznali, že si nechceli „zasajrajtiť“ ruky, nakoľko solvinu nemali. Ale náš Capko nie. Ten v závere napísal, že nakoľko všetky úlohy pred ním vyšli zle, a pýtal sa aj o rok starších kolegov a tým to tiež zle vychádzalo, tak je určite zlá metóda a bolo by ju potrebné preskúmať, čo katedre fyziky aj plne doporučuje. Pamätám si ako na meranie vpálil sám veľký Ivo Čáp a kričal, ktorý z Vás je ten Gazdičko. Ktorý je ten Jozef Gazdičko? Jožko sa hrdo prihlásil k svojmu menu aj záveru. S krikom mu bolo povedané, že uvedené meranie žiadny fyzik na svete už stovky rokov nespochybnil, ale svet asi zabudol na génia menom Gazdičko a jeho logické myslenie. Capko meral ešte raz! A „zasratý“ bol od oleja až za ušami ako máčal guličky, aby na sebe nemali ani len náznak vzduchu. Fyzika bola teda takáto sranda.

V letný semester som nebol chorý, a teda zápočet som dostal aj keď som neodmeral a neodovzdal prácu, z ktorej som bol vyhodený. Nevedel som ale, ako na to zareaguje Ivo Čáp na skúške. Preto som si robil všetky ostatné skúšky s tým, že keď budem mať všetko, tak verím, že fyziku mi Ivo za troječku dá. Prešlo skúškové a ja som pomaly uzatváral ostatné skúšky. Dejiny KSČ a MRP – dobre, Matematika – dobre, Programovanie – výborne, Mechanická technológia  – výborne a potom som sa odsťahoval z internátov. Prázdniny budú o fyzike. Pamätám sa, bolo 2.7.1984, keď nám v Prešove zvonil telefón. Ak by som nebol doma, bolo by všetko inak. Život je plný dobrých náhod. Volal spolužiak Mirek. Oznámil mi, že práve urobil fyziku a je veľmi šťastný, ale že Ivo Čáp napísal na tabuľu oznam. Termín 5.7.1984 je posledný deň, na ktorom je ochotný skúšať študentov ako na riadny termín. Ak neprídem, tak mi tento termín prepadne. Či viem, že je moje meno uvedené na tomto termíne (asi sekretárka katedry fyziky vypísala všetkých, ktorí ešte na fyzike neboli). Poďakoval som mu za info, nevedel som. Povedal som mu, že na fyziku nemám nič. Ani len vypracované otázky. Mirek, že nevadí on už svoje nepotrebuje. Nadiktuj mi adresu a pošlem ti svoju prípravu poštou. Áno, takýchto som mal spolužiakov. Čo spolužiak to klenot. Obálka dorazila na poštu 4.7.1984 ráno. Tak som zobral a začal čítať česky vypracované otázky. Potom som čítal celú noc a aj skoro ráno v reštauračnom vozni rýchlika do Žiliny. Príklady som nemal prepočítané žiadne. Vzorce žiadne. Ťaháky žiadne. Bol som rozhodnutý napáchnuť atmosférou. To, že fyziku nedám, som bral ako fakt.

Na katedre bolo veľa ľudí, niektorí už aj tretíkrát. Aj moja budúca manželka bola na druhom opravnom. Ak by fyziku vôbec nedala, nestala by sa „mojou nebeskou“ . Pri písaní tohto textu mi napadlo, že za svoje šťastné manželstvo ďakuje skúšajúcemu menom Ivo Čáp, ani neviem či o tom Ivo vie. 🙂 Ale vráťme sa na začiatok skúšky. Ivo si pamätal, kto už na skúške bol a kto nie. Papiere rozdával osobne. Mne nechal ťahať príklady, vraj je to jedno, všetko je pre mňa nové. Ani nevedel akú mal pravdu. Vytiahol som. Pri mne sedel Ivan. Pozrel na moje zadanie a povedal: „To mám, z týchto príkladov som vyletel na svojom prvom opravnom.“ Máš ťahák s výpočtom? Ivan mal. Ivan dal. Opísal som všetko, nakoľko som nevedel, čo je dôležité a čo nie. Nemal som o tom, čo píšem ani šajn. Potom Ivo presádzal. Ďalšia časť boli vzorce. Napísaný vzorec a bolo potrebné dopísať to, čo tam chýba. Znovu som ťahal. Vedľa sedel Jaro. Jaro pozrel na moje zadanie. „Z týchto vzorcov som vyletel na riadnom termíne,“ oznámil mi. Máš ťahák, mám, daj, opísal som všetko. Potom ústna skúška. Tri „potítka“ pred Ivom Čápom. Jeden stále odpovedal. Ťahal som otázku, ani som nevedel, čo som si vytiahol. Či je to elektrika, mechanika, vlnenie… proste nič. Niečo mimo prednášok aj labákov. Tak a skončil si! Vedľa mňa na potítku sedela Alenka. Už dopísala a pozerala do blba, teda na Iva a Janku, ktorá sa práve neúspešne trápila na svojom druhom opravnom. Alenka vieš? Viem. Ťahák máš? Mám. Daj. Alenka dala ťahák. Ale opisovali ste niekedy z ťaháka ktorý napísala Alenka? Nevedel som ani, kde to začína. Nemotorne som v ňom listoval. Ivo si to všimol a ja som si všimol, že on si všimol, trápna situácia. Tak uvidíme, čo bude.

Janka nedala a čakali ju prázdniny plné fyziky a dekanský termín v septembri, Alenka dala a išiel som ja. Ivo zobral moju prípravu, jedným okom to preletel a povedal, dobre. Ale vieme ako to vzniklo! Roztrhal papier a zahodil do koša. Siahol po otázky a vyzval ma, aby som (nakoľko mám z príkladov a vzorcov jednotku) ťahal ďalšiu otázku. Som dieťa šťasteny! Vytiahol som si otázku, ktorú som si čítal ráno vo vlaku. Ivo sa rozzosmutnil, nechcel mi to dať. Ak by som zaváhal, s radosťou by ma vyhodil, ale takto? Povedal: „Tak za to, že si opisoval pri príprave ti navrhujem trojku. Berieš? “ Zobral som! V ten deň som bol najšťastnejší človek v Žiline. Fyzika bola teda aj takáto sranda.

Na známku dobre a dátum 5.7.1984 a podpis Iva Čápa sa aj dnes dívam s radosťou. Mal som skoro plný mesiac prázdnin, hneď zo Žiliny som cestoval na chatu v Demjate a spolu s Otcom sme úspešný prvý rok v Žiline dobre oslávili. Boli to moje posledné a najkrajšie prázdniny s mojím Otcom na našej chate. Ešte o rok som spolu s Otcom a Mamou bol v „našom“ stredisku v Bulharsku a dovolenky s Oteckom skončili. Ďakujem Mirkovi, že na mňa myslel, ďakujem za jeho prípravu. Dal mi jednu z najkrajších dovoleniek s Otcom na ktorú si s láskou spomínam dodnes.

Neviem či by som tú fyziku dal v septembri. Pravdepodobne áno. U nás na trakcii kvôli fyzike nevypadol nik a zapísať sa do druhého ročníka dalo aj s nedokončenou fyzikou. Skutočnosť, že pri mne stála aj teta šťastena mi pomohla získať istotu. Práve takéto chvíľky šťastia sú pre náš život tie najkrajšie, chvíľky ktoré stoja za zapamätanie. Veru, neviem ako by sa môj život vyvíjal, ak by som tú fyziku presne 5.7.1984 nedal. Môžno by sa môj život vyvíjal úplne ináč. Prečo? O tom sa dozviete určite neskôr. Život je veľký čarodej a náhoda veľká čarodejka. 🙂

PS: V roku 2018 môj syn Andrej V. Láskavý ako študent Žilinskej univerzity stretol na skúške staručkého pána profesora Ing. Iva Čápa CSc. Jednou z jeho prvých otázok bolo, či jeho otec študoval v Žiline na VŠDS. Ubezpečil ho, že na mňa, ale ani na Janku nezabudol. Tento učiteľ nás učil pol roka, ale pamätal na nás viac ako 30 rokov. Naozaj neviem čím sme boli takí výnimoční. (Teda, niečo tuším, ale potvrdiť by to musel on.)  🙂