Katedra matematiky VŠDS Žilina

Katedra matematiky bola pre mňa, prvé dva roky môjho štúdia, kľúčovou katedrou školy. Viedol ju doc. RNDr. Pavol GREŠÁK, CSc. (viac TU!) Bol to uznávaný matematik a elektrikárom a „kockáčom“ aj chvíľku prednášal. Keď sa stal prodekanom PEDaS, tak ho zastupoval zástupca vedúceho katedry, ale aj tak nezabudnuteľné boli jeho prenášky v miestnosti NJ4 z klasickej diferenciálnej geometrie. Na základe matematických rovníc od nás žiadal nakresliť všetky objekty rukou a v mierke. Potom zobraziť elementárny priestor, ktorý tieto objekty ohraničujú. Ja som sa stratil už aj pri dvoch rovinách a nekonečnom valci. 🙂 Ale nakoniec nás zanietenie nášho učiteľa dostalo a všetci sme skúšku dali. Bolo to zaujímavé, pozrel som sa na rovnicu a videl som za ňou konkrétny valček, rovinu, guľu, kocku či ihlan umiestnený v 3D priestore. Samozrejme to pokračovalo a potom to boli špeciálne krivky, špeciálne plochy, euklidovský priestor… Prinútiť mozog aby si na základe rovníc vedel predstaviť konkrétny objekt nám dalo zabrať, ale naučili sme sa to.

Našim cvičiacim učiteľom matematiky a vedúcim učiteľom skupiny trakcie bol RNDr. Rudolf Oláh, CSc. Niekedy nás aj skúšal. Keď skúšal plne sa prispôsobil svojim študentom a skutočne skúšal aj do druhej v noci. Bol to matematik telom aj dušou. Bol stále krásne upravený, oholený a v obleku. Ak by v obleku hrával aj futbal, tak by sa to k nemu hodilo. Ak niečo držal v ruke, bola to odborná kniha o matematike alebo hrubé matematické tabuľky. Veľa nás naučil. Moje najmilšie spomienky na nášho Rudolfa sú dve. Cvičenia boli povinné, a preto sme sa na nich museli zúčastňovať. Mali sme cvičenia z matematiky aj o 7:00 ráno v budove C, t.j. v meste pri pošte. Ak sme večer pili, dostaviť sa na cvičenie o 7:00 bol výkon hodný vrcholového športovca. Rudolfa hnevalo, že pijeme a chodíme nesústredení. Preto raz, keď sa mu na cvičenie dovalil Peter M. rovno z nočného baru, tak sa rozzlostil. Hnevať sa na študentov nevedel. Vtedy ale Peter skutočne viac nestál na nohách ako stál. Bolo na ňom vidieť, že sa chcel len zapísať a zaľahnúť do poslednej lavice. Nebolo mu to dovolené. Rudo si ho nechal pri tabuli a dal mu vypočítať príklad, na ktorý sme všetci „čumeli“ ako vôl na maľované vráta. Nikto zo skupinky by s týmto príkladom bez pomoci nepohol. Peter okrem toho, že si rád vypil, bol aj geniálny matematik. Bez slova napísal príklad na tabuľu a opierajúc sa jednou rukou o dosku tabule (inak by asi spadol) príklad vypočítal. Rudolf si sadol a zapísal mu jednotku z cvičenia. Potom sa pred nás postavil a do konca cvičenia sme necvičili. Všetkým nám dohovoril, aby sme menej pili a viac sa učili, nakoľko si to náš intelekt, schopnosti a u Petra aj prejavená matematická genialita zaslúžia. Po tejto jeho reči sme skutočne aspoň pred rannými cvičeniami z matematiky prestali piť a on nás za to vždy nezabudol pochváliť. Ak ma niekto naučil, že ciele sa dajú dosiahnuť len chválením, bez kriku a vyhrážania sa niečím negatívnym, tak to bol náš RNDr. Rudolf Oláh, CSc. Mal som ho ako učiteľa veľmi rád.

Druhou situáciou, na ktorú si spomínam bola situácia, keď sme mali spolu na konci druhého ročníka posledné cvičenie. Celkom správne predpokladáte, že venovať nášmu učiteľovi flašku alkoholu by nebol dobrý nápad, tak dievčatá zo skupinky rozhodli, že mu kúpime peknú kyticu kvetov. Tak sa aj stalo. Zacvičili sme poslednú matematiku s milovaným učiteľom a Květa M. vybrala našu kyticu a išla mu za nás všetkých poďakovať. Květa si to pripravila pekne. Na konci dostal aj pusinku na líčko. Rudolf Oláh nám pripomenul, že sa nemáme matematiky báť, všetko je už viacmenej tak nejak prepočítané a „otabuľkované“ a určite si s tým, čo nás naučil, vystačíme v našej aplikovanej praxi. A ak by nie, tak vieme kde sedí a spolu niečo nájdeme, problém identifikujeme a nájdeme metódu výpočtu. Na konci sa s láskou, ale nešťastne, pozrel na krásnu kyticu, ktorú dostal. Všetkých sa nás spýtal, že či sme rozmýšľali, čo s tým urobí? Potom nám predviedol svoju skvelú analýzu. Ak by som tieto kvety doniesol domov a dal partnerovi, asi by to vyzeralo divne. To uznala aj Květa a poradila mu, nech to dá niektorej žene na katedre matematiky, tú to poteší. On sa zasmial a povedal: „A čo keď za touto kyticou bude vidieť aj niečo viac? Nič nebude, sklamal by som ju a to by nebolo dobre. Asi ju niekde položím ku košu, on ju niekto nájde a poteší sa. To bude najlepšie.“ Ako vidíte, RNDr. Rudolf Oláh, CSc. bol matematik v každom okamžiku.

V svojom živote som sa stretol aj s prístupom, že matematika, ktorú ma učili na VŠDS bola zbytočná. Poznal som aj jednotlivcov, ktorí verejne a veľmi razantne zvestovali svoju múdrosť, že oni nikdy a nikde vyššiu matematiku nepotrebovali a žiť sa dá aj bez maticových výpočtov, derivácií, integrálov, nekonečných radov, prvočísel… Nikdy som ich v ich extrémnom názore neopravoval. Ako sa píše aj v Biblii: „Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nepošliapali nohami, neobrátili sa a neroztrhali vás!“ (Matúš 7:6). Ak by títo ľudia so svojím extrémnym názorom žili niekde v lese a živili sa na poli, ktoré by obhospodarovali domácimi zvieratami, tak by som to bral. Oni však naplno využívali mobilné telefóny, mobilný internet, odomykali si auto diaľkovým ovládaním s plávajúcim kódom, platili bankovou kartou, podpisovali dokumenty elektronickým podpisom… a ani netušili, že za tým všetkým sa skrýva tá nimi nenávidená vyššia matematika, ktorá sa vyučuje na matematickej/technickej vysokej škole. Preto som sa uspokojil s tým, že sú to oni, ktorí odhaľujú verejne tých primitívov v sebe, a to nielen z môjho pohľadu, ale aj z pohľadu Božieho syna. V týchto chvíľach som si znovu a znovu spomínal na múdrosť svojho otca, ktorý mi stále hovoril: „Verejne sa vyjadruj len k veciam ktoré poznáš, alebo ktoré si si naštudoval. Inak všetkým ukážeš, že si primitív, ktorý ani nevie rozoznať, kedy mlčať a kedy hovoriť.“ Aj tejto múdrosti sa snažím držať dodnes (nie vždy sa mi to ale darí 🙂 ).

Rudolf Oláh v ničom neklamal, to čo ma naučili na katedre matematiky mi stačilo na celý môj život. Nestretol som sa s problémom, ktorý by som (keď som si ho správne identifikoval a správne popísal) nedokázal riešiť. Príchodom počítačov som si samozrejme musel doštudovať nové metódy, ale nikdy som nemenil systém myslenia. Ten som meniť nepotreboval. Nie nadarmo bola katedra matematiky hodnotená ako jedna z najlepších matematických katedier v celej ČSSR. A ostalo to tak až do roku 2016, keď katedru matematiky na Žilinskej Univerzite zrušili. Nahradili ju len katedrou aplikovanej matematiky. Neviem, či aj tam budú riešiť vedecké matematické problémy tak ako, to riešila „naša katedra“ a ako dovolila aj nám, k všeobecným nie aplikovaným riešeniam, tak trošku pričuchnúť. (Pamätáme sa na matematika, ktorého sme volali Kaco Facina. Keď sme mu dali na posúdenie pre nás ten najzložitejší matematický rébus, tak sa na zadanie pozrel, bolo vidieť ako mu 3-4 minúty naplno melie mozog. Potom sa obrátil a s úsmevom na tvári zahlásil: „Chlapci a dievčatá, veď je to ľahké, úplná facina. “ )  Nám študentom elektrickej trakcie dovolili pozerať na človeka matematika, ktorý keď vysvetľoval riešenie príkladu, tak hovoril, alebo lepšie povedané niečo nezrozumiteľne mrmlal, a asi len polovicu z toho, čo hovoril zapisoval na tabuľu. Keď sme ho na to upozornili, tak sa ospravedlnil a ponúkol vysvetlenie. Viete, mozog 2x rýchlejšie myslí ako zvládam hovoriť a 4x rýchlejšie napreduje v riešení, ako zvládam písať. Mali sme týchto géniov naozaj radi.

Prečo a načo ale budú na trhu práce študenti s dobrou matematikou? Veď ich čakajú len miesta za pásom v závode KIA, alebo v inej automobilke v našej milovanej gubernii. 🙁 My sme študovali, aby sme vedeli stroje navrhovať, dnes študujú, aby vedeli stroje montovať. V tom je „sakra“ rozdiel! Rozhodnutie zrušiť katedru matematiky je určite ekonomicky správne. Ekonomicky jednoznačne a dokázateľne. Takto to jasne ukazujú čísla v tabuľke Excel…  Každá doba má svoje špecifiká. 🙂